Títo ľudia sú uzavretí v obmedzenom priestore svojej planéty. Akiste už dávno putujú po vesmíre a hľadajú sebe podobných ľudí alebo aspoň planéty s fluórovou atmosférou, ktorá by im vyhovovala. Ale ako nájsť v nekonečnom vesmíre také vzácne perly, ako sa prebiť k nim cez tisíce svetelných rokov? Aké blízke a pochopiteľné je ich veľké sklamanie pri stretnutí s kyslíkovými ľuďmi — iste to nebolo prvý raz!
Krajinu vystriedal pohľad na obrovské stavby cudzincov. Uťaté, do vnútra naklonené steny pripomínali stavby tibetskej architektúry. Nikde neboli priame uhly alebo horizontálne plochy — formy sa plavne vlnili, prechádzajúc od vertikály k horizontále skrutkovitými alebo špirálovitými prechodmi. V diaľke sa vynoril tmavý otvor, pripomínajúci tvarom sploštený ovál. Keď sa priblížil, bolo vidno, že spodná časť oválu tvorí širokú točitú stúpajúcu cestu, ktorá ústi do tmavého obrovitého vchodu. A za vchodom je sála, veľká ako celé mesto. Nad ním veľké belasé znaky v červenom ráme, pripomínajúce z diaľky sčerenú hladinu. Vchod sa blížil. Už vidieť slabo osvetlenú obrovskú sieň so stenami, svetielkujúcimi ako kremičitan fluoristý.
A zrazu obraz bez upozornenia zmizol. Prekvapení astronauti boli už prichystaní na dajaké neobyčajné divadlo a mali teraz pocit, akoby ich bol niekto udrel. Druhú stranu chodby osvietilo obvyklé modré svetlo. Zjavili sa cudzí astronauti. Teraz sa pohybovali veľmi rýchlo, ich gestá boli prudké.
V tej chvíli sa na obrazovke ukázala séria kresieb. Mihali sa takým tempom, že ich posádka sotva stačila sledovať. Kdesi v tmavom vesmíre sa pohybovala taká istá biela hviezdna loď, ako visela teraz po boku Telluru. Bolo vidieť, ako sa jej centrálna obruč krúti a jagá, rozsievajúc okolo seba lúče. Zrazu sa obruč prestala točiť a koráb odvisol v bezodnom vesmíre, neďaleko malej, trpasličej modrej hviezdy.
Zo vzdialenej hviezdnej lode smerovali naokolo lúče, mihotajúce sa na obrazovke, v ľavom kúte ktorej sa zjavila druhá loď. Letiace čiaročky ju dosiahli, ako nehybne visela vedľa zemského korábu, v ktorom ľudia spoznali svoj Tellur. A biely koráb zachytil volanie svojho druha a akoby sa bol vzdialil od Telluru kdesi do tmavej diaľky.
Mut Ang tak nahlas vzdychol, že sa ostatní obrátili k svojmu veliteľovi s nemou otázkou.
— Áno! Čoskoro odídu. Kdesi veľmi ďaleko letel ich druhý koráb. Nejakým spôsobom sa dorozumievali, hoci si neviem predstaviť, ako je to možné v takých nesmiernych vzdialenostiach. A teraz sa čosi stalo s druhým korábom, jeho volanie zachytili naši cudzinci, či vlastne správnejšie by bolo povedať, naši druhovia.
— Možno nie je poškodený, ale objavil niečo závažné? — spýtala sa ticho Tajna.
— Možno. Ale akokoľvek, odchádzajú. Musíme sa ponáhľať zo všetkých síl, aby sme si mohli odfilmovať a zaznamenať čím viac údajov. A hlavne mapy, ich cestu, stretnutia… Nepochybujem, že sa stretli s kyslíkovými ľuďmi, ako sme my.
Z dorozumievania s cudzincami vysvitlo, že sa môžu ešte zdržať dvadsaťštyri zemských hodín. Ľudia, povzbudení špeciálnymi drogami, pracovali priam šialene a nezaostávali za nevyčerpateľnou energiou rýchlych sivých obyvateľov fluórovej planéty.
Fotografovali sa učebnice s obrázkami a slovami a hneď sa zaznamenávalo aj znenie cudzej reči. Vymieňali si zbierky minerálov, vôd a plynov v pevných priezračných kazetách. Chemici oboch planét snažili sa pochopiť význam značiek, vyjadrujúcich zloženie živej a neživej hmoty. Afra, bledá od únavy, stála pred diagramami fyziologických procesov, pred genetickými scénami a formulami, pred schémou embryologických štádií vývinu organizmu u obyvateľov fluórovej planéty. Nekonečné reťaze molekúl fluorovzdorných bielkovín obdivuhodne pripomínali naše bielkovinové molekuly: tie isté filtre energie, tie isté rezervoáre, čo vznikajú v boji medzi živou hmotou a entropiou.
Uplynulo dvadsať hodín. V chodbe sa zjavil Tey a Kari; viac mŕtvi ako živí od únavy niesli filmy hviezdnych máp, ktoré zobrazovali celú cestu Telluru od Slnka až po miesto stretnutia. Cudzinci sa teraz ponáhľali ešte väčšmi. Fotomagnetické pásy pamäťových prístrojov pozemšťanov zaznamenávali polohu neznámych hviezd, označených neznámymi diaľkovými mierami, astrofyzikálne údaje, komplikovane kľukaté, krížiace sa cesty oboch bielych korábov. Všetko sa to malo potom rozlúštiť podľa vysvetľujúcich tabuliek, ktoré im cudzinci vopred pripravili.
A napokon — ľudia sa nezdržali natešených výkrikov — najprv pri jednej, potom pri druhej, tretej, štvrtej a piatej hviezde na obrazovke zjavili sa väčšie krúžky, v ktorých sa otáčali planéty.
Obrázok nemotornej, bachratej hviezdnej lode vystriedal celý kŕdeľ ďalších, elegantnejších korábov. Na oválnych plošinkách, vypustených spod ich trupov, stáli bytosti v skafandroch — bezpochyby ľudia. Znak atómu s ôsmimi elektrónmi — kyslíka — obklopoval obrázok planét i korábov, ale koráby na schéme spájali sa len s dvomi zobrazenými planétami: jednou v blízkosti veľkého červeného slnka, a druhou, ktorá sa otáčala okolo jasnej zlatistej hviezdy spektrálnej triedy F. Život na planétach troch ďalších hviezd, tiež kyslíkový, zrejme ešte nedosiahol taký vysoký stupeň, ktorý by umožňoval let do vesmíru, alebo sa tam mysliace bytostí ešte neobjavili.
Ľuďom Zeme sa to nepodarilo zistiť, ale mali v rukách neoceniteľné údaje o cestách vedúcich k týmto osídleným svetom, ktoré boli stá a stá parsekov vzdialené od miesta, kde sa stretli koráby.
Blížila sa chvíľa rozlúčky.
Posádky obidvoch hviezdnych lodí sa postavili oproti sebe za priezračnou stenou. Bledobronzoví pozemšťania a sivokoží ľudia fluórovej planéty, ktorej názov ostal pozemšťanom neznámy. Vymieňali si láskavé a smutné gestá, úsmevy a obojstranne pochopiteľné pohľady múdrych, vnímavých očí.
Ľuďom na Tellure bolo zrazu tak smutno ako nikdy. Ani len odlet zo Zeme, kam sa mali vrátiť o sedem storočí, nevidel sa im takou bolestnou a nenávratnou stratou. Nemohli sa zmieriť s vedomím, že ešte pár minút — a títo krásni, zvláštni a dobrí ľudia navždy zmiznú v nekonečnom vesmíre, ďalej budú beznádejne a osamele hľadať rozumový život, ktorý by im bol príbuzný svojou podstatou.
Možno astronauti len teraz dokonale, bytostne pochopili, že pri všetkom hľadaní, snažení, rojčení a boji najdôležitejší je človek. Pre hociktorú civilizáciu, pre hociktorú hviezdu celej Galaxie a celého nekonečného vesmíru je hlavný človek, jeho um, city, sila, krása, jeho život!
Šťastie, uchovanie a rozvoj človeka je hlavnou úlohou nedozernej budúcnosti po víťazstve nad Hadím srdcom, po nerozumnom, nevedomom a nezmyselnom plytvaní životnou energiou v nízkoorganizovaných ľudských spoločnostiach.
Človek je jedinou silou vo vesmíre, ktorá môže konať rozumne a cez najfantastickejšie prekážky smerovať k cieľavedomému a všestrannému pretvoreniu sveta, čiže ku kráse uvedomelého a silného života, plného štedrých a jasných citov…
Veliteľ cudzincov dal akýsi znak. Vtom mladá žena, čo demonštrovala krásu obyvateľov fluórovej planéty, odskočila nabok, kde stála Afra. Široko otvorila náruč a pritisla sa k stene, akoby chcela objať krásnu ženu Zeme. Afra, ktorá ani nezbadala, že jej po lícach stekajú slzy, vrhla sa jej oproti ako lapený vták, čo sa udiera do skla. Ale svetlo u cudzincov zhaslo a čierne sklo sa zmenilo na pochmúrnu hlbočinu, v ktorej utonuli všetky citové záchvevy pozemšťanov.
Mut Ang kázal zapojiť zemské osvetlenie, ale chodba na druhej strane prepážky bola prázdna.
— Povrchová služba, obliecť si skafandre na odpojenie chodby! — energicky vtrhol do clivého mlčania hlas Mut Anga. — Mechanici k motorom, astronavigátor do riadiaceho centra! Všetci sa pripraviť na odlet!