Raz v noci ma Šatov zobudil (zachovávali sme tradíciu a rátali sme podľa moskovského času).
— Navigátor, chytro si oblečte kombinézu. Voľačo vám ukážem.
Šatov hovoril ticho, skoro šepkal. Okamžite sa ma zmocnil znepokojujúci pocit blízkeho nebezpečenstva.
Prešli sme do riadiaceho centra. Šatov zapol pneumatickú spúšť a kovové rolety na spodnom obloku sa pomaly začali rozťahovať.
Tento oblok bol zastretý skoro od samého štartu. Pohľad na hviezdnu priepasť pod nohami nie je najpríjemnejší. Človek si naň nemôže zvyknúť.
Roleta sa pomaly roztiahla. V obloku sa zjavilo čierne nebo a veľký kosák Marsu. Ale na tomto kosáku nebolo nič: ani obvyklá sieť kanálov, ani tmavomodré „moria“ — nížiny, porastené marťanským krovím-aresitou, ani žltočervené púšte. Ozrutný Mars, zaberajúci skoro štvrtinu výhľadu, bol zahalený hustou belasou hmlou.
— No, navigátor, čo poviete? — spýtal sa tlmene Šatov. — Nezdá sa vám, že sme objavili novú planétu?
Snažil som sa nájsť reálne vysvetlenie. Závada v optickom systéme oblôčika? Ale hviezdy bolo vidieť veľmi jasne. Pieskové víchrice na Marse? Ale tie nikdy nezachvátia celú planétu, od jedného pólu po druhý. Nejaký elektrický zjav v atmosfére Marsu, napríklad polárna žiara? Ale tá zasa nemôže byť taká intenzívna.
Ani jeden z mojich dohadov neobstál. Šatov ironicky deklamoval Omara Chajjáma:
Neskôr som si často spomenul na toto štvorveršie. Bolo prorocké. Ale kto mohol vedieť, že najťažšiu skúšku máme ešte len pred sebou?
Naklonení k obloku dlho sme hľadeli na záhadný modravý kosák.
Strela sa blížila k Marsu zo zatemnenej strany. Ďalšie tri dni sme Mars už nemohli pozorovať. Ale od chvíle, ako sme zazreli úzky modravý kosák, neopustil nás už zvieravý pocit blízkeho a neodvratného nebezpečenstva. Zrejme sa prejavovalo obrovské nervové vypätie osemnásťmesačného letu. Boli sme podráždení, nezhovorčiví. Keď som mal službu v riadiacom centre, pozatváral som pozorovacie otvory: pohľad na čierne nebo s nemihajúcimi, akoby nakreslenými hviezdami vyvolával vo mne trýznivú clivotu.
Posledné dni pred pristátím sme skoro nespali. Podráždenosť zrazu vystriedala najvyššia ohľaduplnosť. Živo sme debatovali, pomáhali sme si pri balení osobných vecí, spolu sme pripravovali rozlúčkovú hostinu (dusená chlorella so šalátom z čerstvej chlorelly).
Dve hodiny pred pristátím vydal Šatov rozkaz: „K pultu!“ Prešli sme do riadiaceho centra. Ťažká záklopka na vchode sa hlučne zaplesla. Strela sa zatriasla od bláznivej pulzácie brzdiacich motorov.
Kto z astronautov by nepoznal tento šialený rev bŕzd! Veľmi blízky a stále mohutnejúci zúrivo preniká celou palubou, prediera sa cez ťažké steny riadiaceho centra, až sa horúčkovité roztancujú ručičky prístrojov a kormidlo začne vibrovať. Ale tento hrubý rev znie ako najkrajšia hudba. Je to, akoby letún ožil a nadšene pozdravoval zem. „Koniec cesty! Koniec cesty!“ revú motory o pretrhnutie. „Koniec cesty!..“
Šatov majstrovsky viedol Strelu. Videl som, že mu je ťažko, plynové kormidlá nechceli poslúchať; dýzy, pokrivené meteormi, otáčali Strelu okolo pozdĺžnej osi; radar nefungoval. A Šatov predsa prinútil stroj plachtiť.
Strávil som so Šatovom pol druha roka, poznal som ho už (aspoň tak sa mi zdalo) do kosti. Ale priznám sa, prvý raz som videl svojho priateľa takéhoto. Akcelerometer ukazoval dvojnásobné preťaženie, tlak ma hlboko vtisol do kresla, ale Šatov sedel voľne a nenútene. Na tvári mu žiaril šibalský úsmev, oči svietili. V pohyboch rúk, vypočítaných a presných, bola zároveň aj akási inšpirácia. Áno, inšpirácia — to je ten správny výraz. Šatov akýmsi šiestym zmyslom vždy vytušil, čo treba robiť, bez toho, že by pozrel na prístroje.
Strelu kolísalo. Nevedel som pochopiť, prečo. Zdalo sa, že letún narazil na silný prúd stúpajúceho vzduchu.
Zrazu zadrnčal dozimeter. Obzriem sa — rúčka prístroja prekročila červenú čiaru. Zvonku, za olovenými stenami riadiaceho centra, dosahovalo žiarenie hranicu nebezpečnú pre človeka. Ale kde sa toto žiarenie vzalo?
— Kolega! — prekričal Šatovov hlas hromové dunenie motorov. — Kolega, zapnite pristávací radar.
Zažiaril žltkastý štvorec vypuklej obrazovky. Presne naprostred obrazovky jasne planul červený ovál.
Šatov pozrel na mňa. V očiach som mu vyčítal prekvapenie. Na povrchu Marsu, šesťdesiat kilometrov pod nami, búrilo obrovské ohnivé jazero. Výbuch? Požiar?
Skoro mechanicky som zapol ionizačný zameriavač. Na obrazovke vznikla čierna niť. Zachvela sa a zmizla, pretnúc napoly červený ovál. Ohnivé jazero vyžarovalo obrovskú radiáciu!
Strela sa zatriasla. Červená škvrna sa rýchlo ťahala ku kraju obrazovky. Šatov viedol medziplanetárnu loď na východ. Napísal som na lístok: „Jadrový výbuch? Jadrová katastrofa?“ a podal som ho Šatovovi. Pozrel na mňa a mlčky pokrčil plecami. Potom ukázal očami na škálu vonkajšieho termografu. Teplota za stenami našej lode vystúpila na sedemdesiat stupňov!
Vedel som, že ľudia starostlivo prebádali Mars. Vedel som, že nesčíselné expedície za tri desaťročia preskúmali každý kúsok tejto planéty. A predsa prvá domnienka, čo vo mne skrsla, bola celkom fantastická. Pomyslel som si (môžete sa smiať, ale je to tak), že pod nami zúri vojna medzi pozemšťanmi a Marťanmi. Opakujem, vedel som, že nijakí Marťania nejestvujú. Ale predsa to bola moja prvá myšlienka.
A Strela sa spúšťala. Šatov urobil zázrak: dokaličený letún prekonal nevyspytateľné vzdušné víry a takmer sa pritom neodchýlil od určeného smeru. Na obrazovke pristávacieho radaru sa mihli čierne škvrny. „Kde sme?“ spýtal sa Šatov pohľadom. „Nad Morom času,“ zakričal som. Uspokojene prikývol.
Lepšie miesto na pristátie bolo ťažko nájsť. More času — šíra, hrboľatá nížina, zarastená aresitovým krovím — bolo v blízkosti raketovej základne.
Čierne škvrny na obrazovke radaru sa hnali závratnou rýchlosťou. Strela letela tesne nad povrchom Marsu. Vypol som radar.
Nepamätám sa, koľko času uplynulo. Zrejme nie veľa, zo päť minút. Rev motorov bol neznesiteľný (Šatov zapojil pristávacie rakety). Strela sa mäkko spustila na plynový vankúš. Náraz bol sotva citeľný. A naskutku zavládla tíšina. Ohlušujúca tíšina, od ktorej cvendží v ušiach a každý šramot znie ako rachot.
A potom som pocítil príťažlivosť. Nie umelú, vytvorenú kovom pretkávaným oblekom v magnetickom poli, nie tlak od zrýchlenia, ale celkom riadnu príťažlivosť — ako by povedal Šatov, skutočnú zemskú príťažlivosť.
— Nebolo to najhoršie, čo? — spýtal sa Šatov.
— Príma! — odvetil som.
A zasmiali sme sa.
Šatov otočil rukoviatku pneumatického potrubia. Ozvalo sa sipenie, dvere do spoločenskej miestnosti sa otvorili. Ale sipenie neprestávalo. Pravda, dajako sa zmenilo, teraz bolo nárazové, hvízdavé.
— To je zvonku, — začudovane povedal Šatov. — Zdá sa, že Mars nás víta veterným počasím.
Prešli sme do spoločenskej miestnosti. Tu bolo celkom zreteľne počuť hvízdanie vetra. Ba dokonca som si všimol, že letún sa občas zachveje a zatrasie.
— No, kapitán, — spýtal som sa Šatova, — čo by pri tejto príležitosti povedal starý Omar?
Šatov odvetil bez úsmevu:
— Starý Omar v analogickom prípade povedaclass="underline" „V ženách a v živote niet stálosti.“ Pokiaľ ide o ženy…