Tellur mal preletieť popri Hadovi takmer bezhviezdnym priestorom v nesmiernych výškach Galaxie a prejsť do súhvezdia Herkules, k uhlíkovej hviezde.
Tellur vyslali na neuveriteľne ďalekú púť, aby jeho posádka priamo na hviezde preštudovala záhadné procesy premeny hmoty, veľmi dôležité pre pozemskú energetiku. Tušilo sa, že hviezda súvisí s tmavým oblakom v podobe otáčavého elektromagnetického kotúča, obráteného hranou k Zemi. Vedci očakávali, že znova budú svedkami toho istého procesu, akým vznikala naša slnečná sústava, a to pomerne neďaleko od Slnka. „Neďaleko“ — to znamená stodesať parsekov, čiže vyše tristopäťdesiat svetelných rokov.
Kari Ram prekontroloval ochranné prístroje. Ukazovali, že všetky spoje automatov na korábe sú v poriadku. Mladý astronaut sa zahĺbil do svojich úvah.
Ďaleko-ďaleko, vo vzdialenosti sedemdesiatich ôsmich svetelných rokov, ostala za nimi Zem, utešená zem, ktorú si ľudstvo zariadilo pre krásny život a nadšenú tvorivú prácu. V tejto beztriednej spoločnosti každý človek dobre poznal celú planétu. Nielen jej závody, bane, plantáže a moria, študijné a výskumné centrá, múzeá a rezervácie, ale aj srdcu milé kútiky odpočinku, kde sa mohol utiahnuť sám alebo s niekým, koho mal rád.
No čoraz náročnejší človek prenikal z tohto báječného sveta stále ďalej do kozmickej ľadovej priepasti v honbe za novými poznatkami, za rozriešením tajov prírody, ktorá sa nevzdávala bez tvrdošijného odporu. Vždy väčšmi sa vzďaľoval človek od Mesiaca, zaplaveného vražedným röntgenovým a ultrafialovým žiarením Slnka, od žeravej a mŕtvej Venuše s jej oceánmi nafty, lepkavou smolnatou pôdou a večnou hmlou, od studeného, pieskom zaviateho Marsu, kde tlel len slabučký podzemný život. Len čo sa začalo bádanie na Jupiteri, dosiahli nové koráby najbližšie hviezdy. Vesmírne lode zo Zeme navštívili Alfu a Proximu Centauri, Barnardovu hviezdu, Sírius, Etu Eridana, ba dokonca aj Tau Veľryby. Prirodzene, nie samotné hviezdy, ale ich planéty alebo najbližšie okolie, ak to boli ako Sírius dvojité hviezdy, ktoré nemajú planetárnu sústavu.
Ale medzihviezdne lode Zeme neboli ešte na planétach, kde život už dosiahol svoju najvyššiu formu a kde bývajú mysliace bytosti — ľudia.
Z ďalekých vesmírnych priestorov prinášali už ultrakrátke rádiové vlny zvesti z obývaných svetov; niekedy prichádzali na Zem tisíce rokov po tom, ako boli odoslané. Ľudstvo sa len učilo čítať tieto signály a pomaly nadobúdalo predstavu, aký oceán vedomostí, techniky a umenia koluje medzi osídlenými svetmi našej Galaxie. Svetmi, ktoré sú ešte nepoznané. A čo ešte iné hviezdne ostrovy, galaxie, medzi ktorými ležia vzdialenosti miliónov svetelných rokov!..Ale toto len zvyšovalo úsilie dosiahnuť planéty obývané ľuďmi, aj keď inými, ako sú pozemšťania, no predsa bytosťami, ktoré si vybudovali rozumnú, správne sa vyvíjajúcu spoločnosť, kde každý má svoj diel šťastia, maximálny pri ich úrovni, na akej ovládajú prírodu. Ostatne, vedelo sa, že jestvujú aj celkom podobní ľudia, ako sme my, a že tých je pravdepodobne najviac. Zákony vývinu planetárnych sústav a života na nich sú rovnorodé nielen v našej Galaxii, ale v celej časti vesmíru, ktorú poznáme.
Pulzačnou hviezdnou loďou, najnovším vynálezom génia Zeme, môže sa ľudstvo dostať do ďalekých svetov, odpovedať na ich volanie. Ak bude let Telluru úspešný, potom… Lenže ako všetko v živote nový vynález má tiež dve stránky.
— A práve tá druhá stránka… — zamyslený Kari Ram ani nezbadal, že posledné slová vyslovil nahlas.
Zrazu sa za ním ozval príjemný a silný spev Mut Anga.
Kari Ram sa zachvel.
— Nevedel som, že aj vy sa nadchýnate starou hudbou, — usmial sa veliteľ. — Táto romanca je najmenej päťstoročná!
— Vôbec som na to nemyslel! — zvolal astronavigátor. — Myslel som na našu loď. Na to, kedy sa vrátime…
Veliteľ zvážnel.
— Máme za sebou len prvú pulzáciu, a vy myslíte už na návrat?
— Ó, nie! Prečo by som sa bol inak usiloval dostať sa medzi tých, ktorých vybrali pre let? Len mi tak prišlo na rozum… veď kým sa my vrátime na Zem, uplynie tam sedemsto rokov, a hoci je ľudský vek už dvojnásobne predĺžený, predsa budú mŕtvi aj pravnuci našich sestier a bratov…
— Azda ste to nevedeli?
— Vedel som, samozrejme, — zanovito pokračoval Ram. — Ale prišlo mi na myseľ čosi iné.
— Už rozumiem. Zdanlivá zbytočnosť nášho letu?
— Áno! Ešte pred vynájdením a skonštruovaním Telluru odleteli obyčajné raketové lode na Fomalhaut, Capellu a Arcturus. Fomalhautská výprava sa očakávala o dva roky — a už prešlo päťdesiat. A z Arcturu a Capelly prídu koráby o ďalších štyridsať-päťdesiat rokov, veď tieto hviezdy sú vzdialené dvanásť a štrnásť parsekov. A teraz už stavajú pulzačné koráby, ktoré sa môžu dostať na Arcturus jednou pulzáciou. Kým my uskutočníme svoj let, ľudia definitívne zvíťazia nad časom alebo priestorom, ak tak chcete. A vtedy sa naše koráby zo Zeme dostanú omnoho ďalej než my, a my sa vrátime s nákladom zastaraných a neužitočných informácií.
— Odišli sme zo Zeme, ako odchádzajú zo života mŕtvi, — pomaly povedal Mut Ang, — a vrátime sa zaostalí ako prežitok minulosti.
— Práve to som mal na mysli.
— Máte pravdu, no aj sa hlboko mýlite. Rozvoj vedomostí, zhromažďovanie skúseností, výskum nekonečného vesmíru musí byť nepretržitý, inak by sa porušili zákony vývinu, ktorý je vždy nerovnomerný a protirečivý. Predstavte si, že by starobylí prírodovedci, ktorí sa nám dnes zdajú naivnými, boli čakali, no povedzme, na vynájdenie dnešných kvantových mikroskopov. Alebo keby poľnohospodári a budovatelia dávnej minulosti, čo hojne zmáčali našu planétu svojím potom, boli čakali na automatické stroje a… neboli by pritom vyliezli zo svojich vlhkých podzemných dier a živili sa len odrobinkami, čo im uštedrila príroda.
Kari Ram sa zvonivo zasmial. Mut Ang pokračoval bez úsmevu:
— Aj my sme práve tak povolaní splniť svoju povinnosť ako každý člen spoločnosti. Za to, že sa prví dotkneme ešte nevídaných hlbín vesmíru, umreli sme na sedemsto rokov. Tí, čo ostali na Zemi, aby užívali všetky radosti pozemského života, nezakúsia nikdy veľké pocity človeka, čo nazrel do tajov vývinu vesmíru. A tak je to vo všetkom. Ale návrat… Zbytočne sa obávate budúcnosti. Ľudstvo sa v každej etape svojich dejín vracalo v niečom späť, aj keď celkove stále stúpalo podľa zákona vývinu v špirále. Každé storočie malo svoje jedinečné zvláštnosti, no zároveň aj črty spoločné pre všetky storočia. Ktovie — možno tá omrvinka poznania, ktorú donesieme na našu planétu, veľmi prospeje ďalšiemu rozmachu vedy a zlepšeniu života ľudstva. A my sami sa vrátime síce z hlbín minulosti, ale prinesieme novým ľuďom naše životy a srdcia oddané budúcnosti. Nuž, či prídeme ako cudzí? Či môže byť cudzím ten, kto obetuje všetky svoje sily? Veď človek, to nie je len súhrn vedomostí, ale aj nesmierne zložitá spleť citov, a v tomto my, čo skúsime všetky ťažkosti dlhej cesty kozmom, nebudeme o nič horší ako tí budúci… — Mut Ang sa odmlčal a pokračoval celkom iným, posmešným tónom: — Neviem ako vy, ale ja by som tak chcel nazrieť do budúcnosti, že už len kvôli tomu…
— Možno dočasne umrieť pre Zem! — zvolal astronavigátor.
Veliteľ Telluru prikývol.
— Choďte sa umyť a najesť. Čoskoro sa začne ďalšia pulzácia. Tey, načo ste sa vrátili?
Zástupca veliteľa pokrčil plecami.
— Som zvedavý, akú cestu vyznačili prístroje. Môžem vás vystriedať.