Šatova prerušil hromový rachot.
— Piesková víchrica?
Šatov pokrútil hlavou.
— Čoby, navigátor. Celkom riadny ľadovec.
Myslel som si, že žartuje.
— Samozrejme, dopravený zo Zeme?
— A teraz prší, — konštatoval Šatov pokojne.
Po kovovom obale Strely bubnoval dážď, mýlka bola vylúčená.
— Navigátor, budem sa na vás sťažovať, — Šatov hovoril skoro vážne. — Doviedli ste Strelu na nejakú inú planétu. Podľa sily príťažlivosti je to Mars. Pripúšťam. Ale vietor, ľadovec, dážď…
Dážď skoro v okamihu prestal. Zato vietor zavyl teraz s novou silou — prenikavo, dotieravo.
— Čo môžete povedať na svoje ospravedlnenie?
Nič som nemohol povedať. Nič som nechápal.
— Pripusťme, že niekde nablízku nastal výbuch, — uvažoval nahlas Šatov, načúvajúc zavýjaniu vetra. — Ale odkiaľ ten ľadovec? A odkiaľ taký silný vietor?… Aha, zase prší, počujete, navigátor? Povedzme, že je to obyčajný uragán. Ale dážď, dážď! Prečo je na Marse taký lejak?… Je to smutné, navigátor, ale nedá sa nič robiť, musíme obliecť skafandre a vyjsť von. Skafandrové vysielačky sú dobré, pokúsime sa nadviazať spojenie a…
Prudký náraz nás skoro zrazil z nôh.
— Ach, doparoma! — Šatov prešiel do riadiaceho centra, pridŕžajúc sa rukami stien. Zo dverí sa ozval tlmený hlas. — Podľa ortuťového barometra je tlak štyristo milimetrov. Táto milá planéta má solídnu atmosféru. Tak… Ďalšia záhada. Sila prírodného žiarenia je štyri razy nižšia ako marťanská… Navigátor, vy ste pristáli so Strelou na nejakej náhornej plošine Zeme. Alebo ste objavili novú planétu. To sa nepatrí.
Šatov zo zvyku žartoval. Ale obidvaja sme mali neveselú náladu. Keď sme si obliekali skafandre, Šatov spomenul starého Omara a zháčil sa v pol slove.
— Ech, keby sme len čím skôr zistili, čo je vo veci! — povedal proste. Prvý raz za pol druha roka mu v hlase znela únava.
Otočil rukoviatku pneumatického prívodu na maximum. Tlak vzduchu doslova vytrhol rozžeravený otvor. Do výstupovej kabíny vtrhol vietor.
Zapli sme reflektory. Tmu preťali dva úzke snopy svetla. Vonku sa dialo čosi nepredstaviteľné. Ostrý, prudký vietor preháňal tesne ponad zem zdrapy strapatých oblakov. Každú chvíľu sa spustil dažďa okamžite prestal. Kdesi v tmavej diaľke sa blýskalo.
— Viete, kormidelník, čo povedal v obdobnom prípade starý Omar? — začul som v rádiotelefóne Šatovov nezvyklé tichý hlas. — „Pozor, pútnik. Nespoľahlivá je diaľka, z mrakov šľahá ohnivá oceľ.“
Mohutný Šatov sa prepchal cez otvor. Ponáhľal som sa za kapitánom. Ale nápor vetra ma naskutku hodil o zem. Ako som padal, stačil som sa ešte zachytiť o vetvy aresity. Predsa sme teda boli na Marse!
— Dobre sa držte, kolega! — kričal Šatov. — Priplazte sa sem.
Šatov ležal za nevysokým kopčekom, husto zarasteným aresitou. Začal som sa plaziť, premáhajúc odpor zúriaceho vetra.
— Zapnite rádio, — povedal Šatov.
Prevrátil som sa na chrbát a snažil som sa vyladiť prijímač. Do kukly zaraz vtrhol praskot atmosférických výbojov. A zrazu odkiaľsi zďaleka doľahol slabý hlas: „Strela, Strela, Strela… Strela, Strela…“
— Počujete, navigátor? — kričal Šatov. — Zamerajme sa.
Zameriavač na moje prekvapenie ukazoval dohora, na nebo. Medzi roztrhanými mrakmi nad nami sa mihal neveľký žltý kotúč ako polovica mesiaca.
— Phoebos! — Šatov ukázal rukou hore. — Phoebos, obežnica Marsu. Hovoria odtiaľ.
Odpovedať sme nemohli. Slabé vysielače skafandrov mali dosah asi tristo kilometrov, a Phoebos bol vzdialený deväťtisíc. „Strela, Strela, Strela…“ volali z Phoebu.
— Stále tá istá nôta! — povedal Šatov. — Potom nasleduje koncert tanečnej hudby — a vysielanie sme skončili. Dobrú noc, milí poslucháči!..
Vstal, zachytávajúc sa o konáre aresity. Videl som, ako sa jeho mohutná postava knísala pod nápormi vetra.
— Pozrite, navigátor!
V Šatovovom hlase znelo čosi také, že som sa bez rozmýšľania nadvihol.
— Pozrite!
Ukazoval do tmy. Nič som nevidel. Lúč reflektora sa rozplýval v bezodnej tme.
Potom pred nami nízko nad zemou vyšľahol fialový blesk. A vtom som zazrel ako na nehybnom filmovom plátne, že sa na nás valí vodný múr. Chladné fialové svetlo vzbĺklo iba na chvíľočku. Obrovitá vlna vyzerala ako skamenená — naklonená, spenená, strašná.
— Späť! — zachrípnuto vykríkol Šatov.
A skokmi sa rozbehol k Strele, ustavične sa obzerajúc. Vietor ma šmaril nabok. Padol som na kolená. Lúč svetla predo mnou zhasol, znova sa zamihal a zasvietil mi do očí. Šatov mi pomohol vstať. V rádiotelefóne som jasne počul jeho chripľavý dych.
— Rýchlejšie, navigátor, rýchlejšie…
Vsotil ma dnu. S vrzgotom sa zaplesla strieška.
A tu som začul hukot blížiacej sa vlny. Mohutný a sýty, nezadržateľne sa valil a pohlcoval všetky ostatné zvuky — šum krovia, bubnovanie dažďových kvapiek, hvízdanie vetra. Hukot rástol, prechádzal v zúrivé, vibrujúce zavýjanie.
— Držte sa! — skríkol Šatov a jeho hlas utonul v rachote valiacej sa vlny.
Vystrel som ruky — ale do prázdna. Podlaha mi unikla spod nôh. Spadol som na Šatova. A vtom zavládlo ticho.
— Opatrnejšie, kolega… — povedal Šatov dvíhajúc sa. — Nuž tak. Dovtípil som sa, čo sa stalo s Marsom. Z Marsu urobili rezerváciu pre milovníkov prudkých zážitkov. Predpokladám, že teraz sa strhne menšie, dobre organizované zemetrasenie…
Zvonku ešte vždy doliehal hvizd vetra. Opakoval sa jednotvárne a donekonečna, pôsobil skľučujúco. Povedal som to vari nahlas, lebo v telefóne sa ozval Šatovov hlas:
— Nedá sa nič robiť… Musíme vyjsť. O polhodinu zapadne Phoebos za obzor a potom nič nezachytíme.
Strieška sa pomaly otvorila. Šatov sa zohol a ponoril sa do tmy. Ja za ním, a hneď som pocítil, ako vietor zosilnel. Neboli to už závany, ale mohutná, takmer hmatateľná stena, čo na nás doliehala. Cítil som ten tlak aj cez hrubý obal skafandra.
Šatov sa plazil do aresitového porastu, pritískajúc sa k popukanej, hrboľatej zemi. Voda sa odliala, zanechajúc za sebou len dodrúzgané krovie. Pustil som sa zábradlia.
A tu vietor, ani čo by bol striehol na túto chvíľu — oprel sa do mňa s desaťnásobnou silou. Ba keby len s desaťnásobnou! S nepredstaviteľnou, neuveriteľnou silou. Neviem dosť dobre, čo sa stalo. Odohralo sa to akosi nadprirodzene rýchle. Pád do prázdna, strašný úder (zachránil ma skafander), jasný záblesk svetla — lúč reflektora osvietil hnedú, popukanú zem, ktorá bola tak blízučko — a potom tma. Reflektor sa rozbil na márne kúsky, anténa vysielačky sa dolámala. Šatovov hlas (nepamätám sa, čo kričal) zasekol sa v pol slove.
Vietor ma zrážal kdesi do prázdna, do čiernej ničoty. Zúfalo som sa chytal kríkov aresity — ale boli vyvrátené z koreňov, zadrapoval som sa do zeme — ale mi unikala. A vietor, vlastne nie vietor, lež bláznivý uragán ma zúrivo vliekol preč od medziplanetárnej lode. Vo svetle blesku som dvakrát zazrel Strelu. Ale hneď sa privalili zdrapy oblakov a zakryli ju. Plazili sa priam po zemi ako ozrutné kopce, bez prestania svetielkujúc elektrickými výbojmi. Uragán bol nabitý elektrinou; keď som padal na zem, zo skafandra sršali snopy belasých iskier.
Zúfalo som sa namáhal, chcel som sa zastaviť, zachytiť o niečo, ale nedajbože. Uragán ma vyhadzoval do vzduchu, hádzal o zem, prevracal a hnal, hnal, hnal…
Trvalo to dlho, nevýslovné dlho a skončilo sa práve tak znenazdajky, ako sa začalo. Šľahli ma hybké konáre aresity, prepadol som sa do dajakej jamy — a všetko stíchlo.