Neuvedomil som si hneď, čo sa stalo. Bolelo ma poranené plece, nemal som dosť vzduchu, pred očami sa mi robili červené kruhy… Odkiaľsi z podvedomia sa vynorila myšlienka. Spočiatku bola hmlistá. Potom potlačila chaotické útržky iných myšlienok a zazvučala nemilosrdne jasne: „Stalo sa to, čo si dávno očakával. Presne to. Neodvratné.“
Nad Morom času zúril uragán. Kdesi (vôbec som nevedel, ktorým smerom) bol medziplanetárny letún. Kdesi veľmi ďaleko. Vzdialenosť medzi nami bola nemerateľná. Bola nekonečná. A ručička kyslíkového indikátora prešla už polovicu škály. Kyslíka zvyšovalo na hodinu, možno pol druha.
So sklopenými očami, tak dlho, až ma v sluchách rozbolelo, hľadel som na drobný svietiaci indikátor, zamontovaný do kukly skafandra. Ručička sa pohybovala! Zdalo sa mi, že jasne vidím, ako sa pohybuje ku krátkej červenej čiare, za ktorou je smrť. Mrazivá hrôza mi zaplavovala vedomie. Stúpala odkiaľsi zdola ako voda a postupne mi ochromovala telo. A zradná myšlienka neodbytne húdla: „Stalo sa to, čo si dávno očakával. Presne to. Neodvratné.“
Zachytávajúc sa o hrčavé korene aresity, postavil som sa na nohy a rozhrnul som vetvy. Vietor burácal tak ako predtým. Ale nebo bolo bezoblačné. A celkom nad obzorom som zazrel dvojitú zelenkavú, veľmi jasnú hviezdu.
Áno, bola to Zem. Zem a Mesiac. V tomto cudzom svete, kde všetko bolo nepriateľské — aj šľahajúci vietor, aj tvrdá kamenistá pôda, aj nepreniknuteľná tma — vynorilo sa zrazu čosi blízke, rodné. Zem! Rodná Zem! Opakoval som si tieto slová, vravel som si ich vždy znova a znova…
Pokojná, vľúdna žiara dvojitej hviezdy mala v sebe čosi neobyčajné. Len som nemohol pochopiť, čo. Dívam sa, dívam, a nedajbože na to prísť. No čím ďalej som sa prizeral, tým trýznivejšie som si lámal hlavu, v čom je tá zvláštnosť. Zabudol som na uragán, nepočul som vietor, nevidel som kotúč kyslíkového indikátora…
V dvojitej zelenkavej hviezde, čo visela nad čiernou krivkou obzoru, bolo čosi mimoriadne. A zrazu mi svitlo. Hviezda sa mihotala! Skoro neznateľne, veľmi slabo, ale sa mihotala. No v zriedenej atmosfére Marsu nemohla sa mihotať. Zem, ďaleká, rodná Zem pomohla mi pochopiť, že Mars má teraz hustú atmosféru. Nevedel som, kde sa tá atmosféra vzala. Ani som na to nemyslel. Cez priepasť vesmíru mi vlasť ukázala cestu k záchrane. A ja som sa chytil tejto cesty zaraz, bez váhania a pochybností.
Otvoril som ventil na kukle.
Do tváre mi zavial teplý vietor. Zhlboka, z plných pľúc som vdychoval povetrie Marsu. Bolo veľmi teplé, vlhké, nasýtené pižmovou vôňou aresity. Krútila sa mi hlava od tohto vzduchu, od tej vône, od šťastia…
Nepamätám sa, koľko času uplynulo. Zem vystupovala nad obzor a tam, kde vychádzala, nebo bledlo. Pre Mars bola naša Zem zorničkou. Zvestovala ráno, svitanie.
To svitanie vyzeralo pochmúrne. Sivé tiene sa ťahali po hrboľatej rovine, nad obzorom sa prevaľovali tmavé, riedke mračná. Ale vietor prestával. Cítil som to.
A tu vstúpila do mňa zlosť. Zadrapil som sa do nízkeho, popínavého krovia, vyliezol som z jamy a pobral som sa preč. Kráčal som a vykrikoval na vietor voľajaké slová, voľajaké urážlivé slová. Vietor sa pajedil, púšťal sa do mňa, odstrkoval ma, ale už bol bezmocný.
Šiel som.
Nevedel som, kadiaľ ísť. Nuž kráčal som naverímboha, ta, kde svietila dvojitá ranná zornička. Nevládal som sa k nej obrátiť chrbtom.
Prešiel som sto-stopäťdesiat metrov. Spoza kopca napravo predo mnou vzlietla k nebu raketa, sršiaca červenými iskrami. Potom ešte jedna. A ešte a ešte…
Tu som sa rozbehol. Vietor sa utíšil, prestal. Preskakoval som aresitové kry — na Marse váhu skafandra skoro necítiť.
Z kopca som zočil Strelu. Bola celkom blízko, asi na päťdesiat metrov. Jej tmavá pretiahnutá silueta sa výrazne črtala na pozadí blednúceho neba. Naša Strela sa mi pozdala mimoriadne krásnou: plavné, ušľachtilé a prísne línie, hrdo zodvihnuté krátke krídla, aerodynamický trup.
Šatov vystreľoval raketu za raketou. Bol bez skafandra, v rozopnutej kombinéze. Vedľa Strely stála zmontovaná helikoptéra — malá, nízka. Nik okrem Šatova by ju nebol zmontoval — osamote, potme.
Ako ma zazrel, odhodil raketovú pištoľ, strhol koženú čiapku, zamával ňou vysoko nad hlavou a čosi zakričal.
Letel som k nemu a idúcky som si rozopínal skafander.
— Nože, no, navigátor, upokojte sa, — povedal Šatov dutým hlasom. — Ak sa nemýlim, starý Omar… Ach, čo…
A odvrátil sa.
Len teraz som zbadal desiatky raketových nábojníc, čo sa povaľovali na zemi. To ma vrátilo k myšlienkam na Mars.
— Mars? — opakoval Šatov ešte vždy dutým hlasom a zaodŕhal. — Mars? To je krása, navigátor. Za ten rok sa veľa zmenilo. Ľudia vytvárajú na Marse atmosféru. Červená škvrna, čo sme videli na radarovej obrazovke, je termojadrový kráter. Takéto krátery sú na Marse dva. Štvrtý mesiac prebieha v nich riadená reťazová reakcia. Ťažké atómy sa štiepia na ľahké čriepky — kyslík, dusík, hélium, vodík. A čo je hlavné — v týchto kráteroch sa od fantastickej teploty rozkladajú minerály, ktoré obsahujú kyslík, vodu, kysličník uhličitý… Ľudia teraz opustili Mars, len na Phoebe ostala hliadka. Vlastne sme mali šťastie, navigátor, boli tu ešte aj tuhšie víchrice ako včerajšia. Aj rádioaktivita bola vysoká, teraz to už nie je nebezpečné. Okrem toho atmosféra neprepúšťa kozmické žiarenie. Slovom, mali sme šťastie… Ale už dosť, navigátor! Nič viacej neviem. Z Phoebu ma obšťastnili celou lekciou — cifry, vzorce, ba aj citáty — lenže ja som sa mordoval s týmto vtáčkom… Prepáčte!
— A udrží sa táto atmosféra? — spýtal som sa.
Šatov sa pustil do smiechu.
— Aha! Zapáčil sa vám vetrík… Nebojte sa, navigátor. Mars v žeravom stave stratil atmosféru — príťažlivosť je slabá. Ale teraz si ju môže udržať prakticky večne. Môžem vás potešiť: taký istý osud očakáva aj Mesiac. Starček dostane elegantnú atmosféru. A vôbec, dosť už otázok! Dosť! Ak máte chuť, vezmite si môj skafander, vylaďte rádio a počúvajte… Ale ja… Navigátor, navigátor! Dívajte sa, slnce!
Nad Marsom vychádzalo slnce. Purpurové nebo zružovelo a na obzore sa zaleskol zlatý pás, čo oddelil jasne zem od neba. Farby sa trblietali, menili, žiarili. Zo slnečného pásu vyžarovalo svetlo. A to prehlbovalo farby neba, dodávalo im sýtosti.
Pol druha roka vo vesmíre, uragán, nočná mora — to všetko zapadlo, všetko nebolo nič oproti prvému svitaniu na Marse. Prekonal by som aj desať ráz viacej ťažkostí, len aby som videl tento prvý úsvit nad starou planétou. Úsvit, ktorý vytvorili ľudia.
Slnce vystrekovalo po oblohe hybké, jagavé lúče, čo zaháňali tmu. Hviezdy hasli, zmazané slnečným svetlom. A iba jediná hviezda — dvojitá a jasná — víťazoslávne svietila na priezračnom rannom nebi. Teraz bola belasá.
— Zem, — povedal ticho Šatov za mojím chrbtom. — Belasá planéta.
Obrátil som sa. Na Šatovovom zarastenom líci sa vlhko leskla belasá perlička.
V. Saparin
NEBESKÁ KULU
Loo sa od strachu hodil na zem.
Dobre vedel, že trestom za to bolo vyhnanie z kmeňa. Ale keď z neba vyšľahol oslepujúco jasný lúč, predral sa cez oblaky a utkvel na vysokom kopci, Loo zabudol na všetky zákazy, kolená sa mu podlomili a padol na ruky.
Všetko vôkol len tak zadunelo od rachotu, silnejšieho než akýkoľvek hrom, čo Loo vôbec kedy počul. Keď Loo premohol zúfalý strach a nadvihol hlavu, videl, že z oblakov priamo na suchý vrch zosadlo čosi veľké, čo sa ligotalo a metalo plamene.