Nič viacej Loo nevidel. Plazil sa späť, až kým krovie nezakrylo strašný obraz. Liezol štvornožky, zabudnúc, že vie chodiť a že na dvoch nohách sa pohybuje ľahšie a rýchlejšie.
Spamätal sa, až keď sa pošmykol na svahu, mokrom od dažďa, a skotúľal sa do vody.
Fŕkajúc plával k vzdialenému mysu. Všetci príslušníci Loovho kmeňa boli vo vode práve tak doma ako na súši. Ináč by sa ťažko pohybovali v rodnom kraji, kde voda, lejúca sa zhora a čvachtajúca pod nohami, bola vlastne hlavným živlom. Neschodné, nekonečné húštiny boli takou ťažko zdolateľnou prekážkou, že keď mali ísť ďaleko a chceli tam byť rýchlo, Loo, ako aj všetci ostatní, vybrali si vodnú cestu. Loo preplával jazero, vyliezol na breh a tak sa otriasol, že mu z hustej srsti fŕkali kvapky na všetky strany. Do Veľkých Jaskýň bolo ďaleko, a kým sa Loo predieral cez húštinu, trochu sa upokojil. Ťažko povedať, čo ho najväčšmi ohromilo na úkaze, ktorý nedávno videl. Najdesivejšia na tomto divadle bola jeho záhadnosť. Hrom je síce tiež strašný, aj blesky sú strašné, ale to všetko sa dá vysvetliť. To sa zlostia nebeskí kou a hašteria sa o korisť. Hlavná vec je len nedostať sa pod ruku rozhnevaným kou. Najstarší kou obyčajne zasiahne, porobí poriadok, a ostatní si ešte trochu pomrmlú a utíšia sa. Lenže nebeskí kou sú neviditeľní, vraví starý Chc. Žijú vysoko nad oblakmi a nikdy nezostúpia na suchú zem.
Len občas hodia dolu pozostatky svojej potravy. Loo a jeho národ zbierajú tieto pozostatky a starostlivo ich opatrujú v Svätej Jaskyni. Sú to ťažké, tvrdé kúsky. To, čo nepohrýzli zuby nebeských kou, je tvrdšie ako skala. Len jediný kameň — talachu — môže tvrdosťou súperiť s ohlodkami nebeských kou. Z talachu robia najlepší poľovníci hroty do „lietajúcich žihadiel“.
Ale nebeskí kou ešte nikdy neopustili svoje sídla v oblakoch a nezostúpili k dvojnohým.
Starý Chc hovoril, že sa to nikdy nestalo.
No keby sa to rozhodli urobiť, vyzeralo by to asi tak ako to, čo videl teraz Loo.
Loo až podskočil na mieste, tak ho ohúrila táto myšlienka. Ó, nie nadarmo pokladajú Loa za jedného z najmúdrejších v kmeni.
A Loo sa rozbehol, aby čím skôr mohol zvestovať, čo objavil.
Ngarroba v belasom skafandri bežal, kladúc nohy naširoko, aby nespadol do riedkeho blata, no vzdialenosť medzi ním a tautolonom sa zmenšovala.
Keby to bolo v inej situácii, neohrabané zviera, ťapkajúce na zadných nohách ako kačka, vyzeralo by smiešne.
Rozmermi a obrysmi pripomínalo trochu žeriav na montovanie dvoj-trojposchodovej budovy, keby si zrazu zmyslel skákať. Zavalitý trup sa opieral o mocné laby a chvost, hrubý ako poriadne stromisko. Smerom hore sa trup stále zužoval a skoro bez pliec prechádzal v dlhý tenký krk. Krk sa končil smiešnou malou hlávkou, podobnou hadej. Z hornej časti trupu odvísali slabé predné laby, ktoré sa bezvládne hompáľali do taktu so skokmi.
Karbyšev prudko odtiahol pneumatickú klapku vrecka. Bola to naozaj neodpustiteľná ľahkomyseľnosť zobrať len jednu pištoľ pre štyroch. Ale ako je známe, predchádzajúca výprava na Venušu sa predsa zaobišla celkom bez zbrane. A Karbyšev sa teraz preľakol, či sa mu podarí vytiahnuť pištoľ skôr, než tautolon dohoní viceprezidenta Africkej akadémie vied, a čo sa stane, ak sa oneskorí.
Ngarroba spadol práve vo chvíli, keď Karbyšev spustil kohútik. Preskočil belasý blesk a dotkol sa ryšavého trupu s kožou hladkou ako guma. Tautolon padoclass="underline" zadok aj s opornými nohami a chvostom ostal ako ochromený na mieste, a časť trupu s krkom a hlavou zrútila sa na zem.
Teraz zasiahli Gargi a Sun Lin. Gargi, štíhly a elegantný aj vo svojom žltom skafandri, chytro pribehol k Ngarrobovi. S pomocou Sun Lina zodvihli Afričanovi hlavu. Cez priezračnú kuklu bolo vidieť Ngarrobovu zblednutú tvár. Ševelil perami, ale nedalo sa rozumieť, čo hovorí. Napokon sa ktosi dovtípil vyrovnať pokrivenú anténu na Ngarrobovej kukle.
Prchkému Afričanovi sa vrátil dar jazyka.
— Čo sa stalo s tou obludou? — zvolal, obzerajúc sa okolo. — Spochabila sa, či čo sa jej porobilo?
— A čo to vlastne bolo? — spýtal sa Sun Lin. — Vy ste sa tak znenazdajky vynorili z húštiny! A zrazu vyskočil tento zázrak a vnohy za vami. Podráždili ste ho niečím?
— By sa mi chcelo dráždiť také sprosté stvorenie, — zahundral Ngarroba. Rukou v rukavici otočil kohútik na spodku kukly, zachytil perami rúrku, čo sa vysunula, a glgol si koňaku.
— Veď viete, že toto monštrum má mozog ako omrvinka. A na druhej strane, celý svet vie — a stojí to v prácach všetkých siedmich predchádzajúcich expedícií na Venušu — že tautolony nikdy nenapádajú človeka.
— Možno tento tautolon nečítal vedecké práce zemských expedícií, — poznamenal Gargi. — Proste mu neprišli pod ruku.
— Ako to teda bolo? — mierne, ale naliehavo pripomenul Sun Lin.
Ngarroba vstal a urobil mechanický pohyb rukou, ani čo by si chcel utrieť pot z čela. Zaškúlil na nehybné telo ležiacej ozruty.
— Prídem k jazeru, — začal. — Celkom obyčajné jazero. A vidím krajinu typickú pre túto planétu — rozhodne aspoň pre jej prebádanú časť. Pri brehu, aj ďalej, trčia z vody puky slávnych obrovských ľalii Venuše a medzi nimi dve-tri hlavy týchto kreatúr (Afričanovi zrejme nešiel cez ústa biologický názov tautolona). Viete predsa, že tieto kráčajúce rýpadlá sa spokojne premávajú po močiaroch a ich obrúbenou zábavou je sedieť na dne jazera, so sprostou kotrbou vystrčenou nad hladinu. Takíto, povedal by som, obri, a živia sa kadejakými šepletami — mušličkami, červíkmi a iným svinstvom.
— Buďte radi, že nejedia cestovateľov, — poznamenal Karbyšev. — A vôbec, celkom dobre, že sa tu nevyskytujú ani obrovské krokodíly, ani tigre so šabľovitými zubami, ani iné veľké dravce.
— To je pravda. Lenže, ako vysvitá, aj mušľožrúti môžu byť nebezpeční. Tak isto ako napríklad zošalený traktor.
— Ďalej, — trpezlivo poznamenal Sun Lin.
— Spokojne sa teda dívam na tento obraz. A naraz len vidím, ako sa nado mnou vynára hlava tohto milého drobizgu a krovie sa rozhŕňa pod váhou jeho trupu. Čítal som práce všetkých siedmich expedícií na Venušu a veľmi dobre som vedel, že tautolony, — vedec prvý raz vyslovil toto slovo, — sú najneškodnejšie bytosti na svete. Preto som bez rozmýšľania odstúpil o dákych dvadsať krokov — bola tam práve čistinka — a pozoroval som ďalej. Ale vtom krásavica, — Ngarroba sa už celkom upokojil, — ráčila vzhliadnuť dolu zo svojej trojposchodovej výšky a vrhla sa na mňa, akoby som bol červík alebo slimák.
— Táto papuľa, — pokrútil hlavou Karbyšev, — nemôže zhltnúť chlapa ako vy, ani keby vás tautolon bol hneď pokladal za najvábnejšiu lahôdku.
— Ktovie, čo mu vhuplo do hlavy. Mohol ma celkom jednoducho zagniaviť, ani by to nebol zbadal. Kto to kedy slýchal, aby tautolony tak chytro behali? Viete, že som slušný bežec na stredné trate. A dnes som dosiahol rekord — pravda, tu je príťažlivosť trochu menšia ako zemská, takže by mi ho nezapočítali. Ale tento leňochod, — drgol tautolona do boka, — ten vám behá vari ešte rýchlejšie.
— Čo sa s ním porobilo, to vie jedine on sám, — povedal zamyslene Gargi. — Kedy sa preberie?
Karbyšev pozrel na hodinky, zamontované do rukáva oranžového skafandra.
— Vpálil som doň celú dávku. Stačilo by to aj na tri takéto beštie. Ale myslím, že o takých desať minút šok prejde a môžete s nim robiť interview.
— Nebolo by azda lepšie vzdať sa toho a pobrať sa ďalej? — navrhol Gargi. — Jedno dobrodružstvo na dnešok stačí. Veď naša expedícia sa len začína… Ale bol to zato smiešny obraz, — zasmial sa zrazu. — Obrovský zver sa ženie ozlomkrky, napína krk a prevaľuje sa, ani čo by prášil pred palicou. A náš priateľ Ngarroba pred ním.