— Oddýchneme si na základni, a na cestu!
— Jeden z nás, — vyhlásil Karbyšev, — musí byť ustavične v rakete.
— Len nie ja, — ozval sa chytro Ngarroba.
— Kto bude mať šťastie. Môžeme aj losovať.
— Veru naozaj, kto bude mať šťastie? — zasmial sa Sun Lin. — Ten, kto pôjde na hliadku, a či ten, kto možno ponesie na Zem správu, že hliadka zahynula?
— Raketu treba pripraviť na štart. Tak, aby s ňou mohol odletieť jeden človek, — poznamenal Karbyšev.
— Doparoma, táto ôsma expedícia predsa len stojí za to, — Ngarrobovi žiarila tvár. — Viete, bezmála som sa dostal do siedmej. Ale zdržal som sa na Marse, nuž mi nechali miesto v ôsmej. A aký som bol vtedy nazlostený! Mali sme poruchu na rakete. Kým prišla rezervná, výprava na Venušu už odišla. Predsa sme ešte len veľmi závislí od astronómov s ich výpočtami.
— Hej, pravidelné spojenie s planétami zatiaľ nejestvuje.
— No, napríklad na Mesiac existuje raketový most.
— Čože Mesiac…
Zahovorení kráčali po klzkej pôde, podávajúcej sa pod nohami, obchádzali jazerá, jazierka a nespočetné jazyky zálivov. V malých kalužiach sa len tak hemžilo tvormi, čo pripomínali raz živé špendlíky, raz plávajúce broky, raz zase zelené vločky.
Asi o šesť hodín došli na úpätie vrchu, kde stála kolmo raketa, opretá o vysunuté nohy.
— Oddych, — vydal povel Karbyšev.
V rakete bolo sucho a útulne. Cestovatelia si s rozkošou vyzliekli skafandre a uvelebili sa v mäkkých kreslách, ktoré sa poľahky premenili na postele.
„Ráno“ — podľa zemských hodín, ktoré merali čas v rakete — po raňajkách bolo treba rozhodnúť, kto má ísť na hliadku.
Ngarroba bol taký rozčúlený, že bolo žiaľ naňho pozrieť.
— Váš temperament, — povedal Gargi, — je akýsi prežitok minulosti.
— Ja si zas myslím, — vynašiel sa chytro africký vedec, — že aj o tisíc rokov sa budú ľudia vzrušovať. Inak nehodno žiť. Neverím v ľahostajných ľudí.
— Vy ste tiež nervózny, Gargi, — poznamenal Karbyšev.
— No a kľud Sun Lina je obyčajná rutina, — bránil sa Ind. — Kto nie je rozrušený? Vy?
— Prvý raz sa stretávam s mysliacimi bytosťami na inej planéte, — nedal sa vykoľajiť Karbyšev. — Možno teda vari uznať aj trochu rozčúlenia. Slovom, kto hodí najmenej, ostane v rakete. Ja začnem.
Vytiahol ožltnutú kocku, hraciu kocku z čias starého Ríma — muzeálny kúsok, čo mu dala na pamiatku dcéra.
— Štyri, — hlásil Sun Lin, nespúšťajúc oči z kocky, ktorá sa dokotúľala k nemu.
Ngarroba dlho triasol kocku v hrsti, kým ju napokon hodil na hladký stôl.
— Päť! — vykríkol. — Päť!
Potom hodil Číňan. Vyšla trojka.
— Nuž čo, — vystrel ruku Gargi, — predsa len mám dve šance z troch. Tak aspoň hovorí teória pravdepodobnosti. Ech!..
— Dvojka! — konštatoval pokojne Sun Lin. — Teória pravdepodobnosti platí len pri veľkom počte hodov.
— Inštrukcie? — pokorne sa spýtal Gargi.
— Neodchádzajte od rakety ďalej ako na desať krokov.
— Hádam ju len neukradnú!
— Ju nie. Ale vás môžu. Pri najmenšom podozrení sa skryjete v rakete a budete pozorovať. Radar je vyradený, takže musíte používať svetlomet. Ak máme byť úprimní, nepristali sme veľmi bravúrne. Hliadka bude pracovať dvadsaťštyri hodín. Ak sa nevrátime, neopusťte raketu. Čakajte ešte dvanásť hodín. Pritom buďte mimoriadne ostražitý. O ďalších dvanásť hodín odštartujete na Zem.
Niekoľko hodín pripravovali účastníci výpravy raketu na štart. Ngarroba zapájal a vypínal zdviháky „nôh“, kým raketa nestála v naklonenej polohe. Gargi pracoval s výpočtovým strojom, Sun Lin určoval program riadiacemu zariadeniu.
— Gombík stisnite podľa týchto hodín, — povedal. — Zapnite päť minút pred odštartovaním. Štart bude automatický. To je spoľahlivejšie. Ničoho sa nedotknite, kým nezachytíte signály zo Zeme. To bude len na tretí deň. Potom začnite vysielať údaje na Zem. Skôr aj tak nenadviažete rádiové spojenie: prekáža Slnko a…
— Viem…
— Musím vás inštruovať. Keď stisnete tento gombík, všetko, čo som povedal, zopakuje sa, koľkokrát chcete.
— Aj to viem.
— Výborne! Prajem vám teda pokojnú službu!
— Hliadka vyrazí o pol hodiny, — upozornil Karbyšev a pozrel na hodiny v stene. — Obliecť skafandre!
Účastníci expedície vstupovali po jednom do prípravne, obliekli si skafandre a cez okrúhly otvor sa vyškriabali po visutých schodíkoch von.
— Porovnajme si čas, — navrhol Karbyšev, — podľa štartových hodín.
— Ideme!
Krátky stisk ruky a tri postavy v skafandroch už čliapkali po blate. Štvrtá ostala pri rakete, vztýčenej dohora.
— Nebeskí kou, nebeskí kou, — kričal Loo, keď dobiehal k Veľkým Jaskyniam. — Pri Veľkej vode zostúpili nebeskí kou.
No vtom zbadal, že všetci mlčia a so strachom hľadia na starého Chc. Celý kmeň bol zhromaždený. Len dvaja-traja obrátili hlavy ku kričiacemu Loovi, ale hneď zase počúvali náčelníka. Chc rozhadzoval rukami a hovoriclass="underline"
— Boli to dvojnohí! S okrúhlymi hlavami a kožou hladkou ako má kulu. Nízky, slabý národ, len jeden bol takej postavy, ako sa patrí, ale aj tak bol menší ako mnohí z nášho kmeňa.
Chc ukázal, akí veľkí boli guľatohlaví. Zodvihol zo zeme okrúhly zelený plod tágu a vysvetľoval, že čudné bytosti mali také hlavy. Sotva môžu dobre plávať. Nohy majú s malými, celkom malými stupajami, rovné a tenké ako papek.
Chc dal na vedomie zhromaždeným, že bytosti, ktoré videl, stoja na veľmi nízkom vývinovom stupni, omnoho nižšie ako dvojnohí z kmeňa Cho, ktorí nevedia robiť „lietajúce žihadlá“, nemôžu preto poľovať na kulu a živia sa len tým, čo nazbierajú v lese.
— Zle chodia, — povedal Chc.
Videl, ako padali na rovnej zemi. Ba dokonca (v hlase starého Chc znelo najhlbšie pohŕdanie) lezú aj štvornožky, akoby ani neboli dvojnohí. Videl to na vlastné oči. No predsa to vari budú dvojnohí, lenže veľmi divokí. Odniesli si „lietajúce žihadlo“, vytrhli ho z chrbta kulu. A tak krútili hlavami (Chc napodobnil čudné bytosti), že aj keď Chc nevedel, o čom sa zhovárajú, pochopil, že sú hrozne prekvapení. To znamená, že oni nevedia robiť „lietajúce žihadlá“.
— Cha! — ozval sa zo zástupu pohrdlivý výkrik.
— Viete, že náš ľud je najmocnejší, — pokračoval posmelený Chc, — najudatnejší a najšikovnejší.
Gestikuloval, bil sa v prsia a staval sa do všelijakých póz, aby ukázal silu, udatnosť a šikovnosť svojho ľudu.
— Nikto nevie, kde sa tu vzali títo guľatohlaví divosi.
Tu Loa ani čo by bola vymrštila akási sila, tak vybehol dopredu. Kým starý Chc rozprával o čudných cudzincoch, Loo prestupoval z nohy na nohu. Toľko udalostí odrazu! Keď náčelník pobúrene povedal, že guľatohlaví sa plazia štvornožky, Loo sa stiahol za chrbty svojich súkmeňovcov: spomenul si, že porušil zákaz. Ale chytro na to pozabudol. Keď náčelník povedal, že nevie, kde sa tu vzali cudzinci, Loo vybehol dopredu.
— Nebeskí kou, — mrmlal. — Nebeskí kou.
On, Loo, videl, ako sa čosi spúšťalo z oblakov.
Loo slabo hovoril — nie ako starý Chc, ktorý poznal mnoho slov, a čo nevedel vypovedať slovami, vedel vyjadriť posunkom.
Loovi šla hlava prasknúť od myšlienok. Ešte nikdy toľko nerozmýšľal. Chcel povedať… Čo chcel povedať? Sám nevie, čo chcel povedať.
Rozhadzoval rukami a hundraclass="underline"