— Nebeskí kou.
Prešľapoval na mieste, blúdiac po svojich bratoch horúčkovitými a prosebnými očami.
Najprv všetci mlčky čakali, čo povie. Ale potom náčelník zodvihol ruku a začal sa biť do pŕs.
— Chc vie, čo treba robiť! — kričal. — Chc vie! Počúvajte Chc!
V naklonenej rakete sa nepohodlne pohybovalo, aj keď nábytok a časť dlážky automaticky prešli do horizontálnej polohy. Bolo treba preliezať prekážky, čo vznikli v miestnosti.
Na obzore — slabo zvlnenej krivke s neveľkými hrbolcami kopcov — Gargi nikoho nezbadal. Najmrzutejšie bolo, že hliadku, ktorá odišla, nemohol upozorniť rádiom. Steny rakety neprepúšťali rádiové vlny a anténa, vytiahnutá von, bola už pripravená na prijímanie signálov zo Zeme. Inštrukcie zakazovali siahnuť na tieto prístroje a čokoľvek preladiť na rakete, pripravenej na štart. Prirodzene, inštrukcie predpokladali, že posádka je o tomto čase už v rakete a neopúšťa ju. Ale zrejme už niečo zastaralo v inštrukciách alebo v konštrukcii rakety.
Gargi sa díval asi desať minút na známy, už zunovaný obzor a potom sa vrátil na svoju hlavnú pozorovateľňu. Sadol si do kresla a cez okrúhly oblok videl tmavý svah, posiaty dvadsiatimi alebo tridsiatimi oštepmi. Keby si Gargi mohol dovoliť vyjsť von, zozbieral by slušnú kolekciu pre múzeum. Obliehanie trvalo už dobré dve hodiny.
Bytosti, skryté v húštine okolo čistinky, na ktorej pristála výprava, pokladali raketu akiste za dajakého tautolona nevídanej odrody. Venušanov rozmermi veľmi nenastrašíš — sú navyknutí mať do činenia s obrami rastlinného aj živočíšneho sveta. A s tautolonmi si vedeli poradiť tak, že ich zahádzali mračnami oštepov.
Raketu, prirodzene, neprebodneš kamenným hrotom. Oštepy od nej odskakujú a poľovníci si to iste nevedia vysvetliť. Lenže… Gargi pozrel na hodiny. Hliadka sa mala vrátiť už pred hodinou. Gargi znova prešiel k obloku na náprotivnej stene. Akékoľvek dôležité boli pre vedu pozorovania z jeho pracovného kresla, nemohol zabúdať na hlavné — na svoje strážne postavenie.
Svah bol z tejto strany celkom holý a práve taký otvorený bol celý kraj až po obzor. Tadeto sa veru k rakete nebadane nepriblížiš!
— Alebo Venušania možno už naďabili na hliadku a prišli sem po zrážke s ňou? — uvažoval Gargi.
Povedal to nahlas. Posledné hodiny hovoril všetko nahlas, komentoval každý svoj krok, vyslovil každú myšlienku — všetko sa prenášalo zo zvukozáznamu do denníka.
Gargi sa zachvel. Na obzore sa zjavila tmavá postava. Gargi zaostril šošovku na obloku, ale postavu aj tak nemohol rozoznať. Mihala sa v diaľke zo desať minút a potom zrazu zmizla. Čo sa stalo s tým človekom? Prepadol sa do nejakej trhliny? Alebo sa skotúľal po klzkom svahu do priepasti? Čakal, ale človek sa neukázal.
Zato na obzore sa vynorila ďalšia silueta. Belasý skafander! Ngarroba? Prvý bol teda Sun Lin? Ten bol v čiernom. Ale kde je Karbyšev?
Ngarroba osamelo blúdil po nízkej pahorkatine. Gargi videl, ako obchádza malé jazierka. Rozoznal dokonca aj oštep, čo si Afričan vzal so sebou. A zrazu Ngarroba zmizol.
Kde sa podievajú? Gargi napínal zrak, čo to môže byť na ceste, po ktorej sa vracia hliadka. Ale tu mu do zorného poľa znova padol prvý človek. Zjavil sa na tom istom mieste, kde nedávno zmizol, a teraz ďalej smeroval k rakete.
Indický vedec sa ešte väčšmi znepokojil, keď čierny skafander Sun Lina znova zmizol a kraj za oblokom ostal zas celkom pustý.
Uplynula minúta, druhá, tretia… Ľudská postava sa znova zjavila, lenže nebol to Sun Lin, lež Ngarroba — na tom istom mieste, kde zmizol. Teraz kráčal k rakete sám Ngarroba.
Gargiho už neprekvapilo, keď Ngarroba asi po pol kilometri zmizol. Čakal, že sa teraz vynorí Sun Lin. Aj sa vynoril.
Ind všetko pochopil. Hliadka sa vracala roztrúsene, po jednom, aby náhodou nenatrafili na skrytú nástrahu.
Ale kde je tretí? Kde sa podel veliteľ výpravy?
A čo treba podniknúť? Hliadka pred Gargiho očami kráčala rovno do pazúrov nebezpečenstva, ktorému sa chcela vyhnúť!
A tu Gargi pochopil, že netreba podnikať nič. Venušania sú na druhej strane kopca, na ktorom stojí raketa, a nevidia to, čo vidí cez oblôčik on. Treba len, aby sa prieskumníci zhromaždili pri úpätí vrchu alebo ešte bližšie, tesne pri rakete, a potom chytro skočili dnu cez vonkajší otvor za krátky okamih, na ktorý ho bez nebezpečenstva možno otvoriť. Dobre by bolo na ten čas dáko odviesť pozornosť útočníkov.
Ale v prvom rade treba ihneď o všetkom upovedomiť hliadku, ktorá sa vracia. Musí otvoriť vonkajšie dvere, nedá sa nič robiť.
Gargi šiel k východu, zložil ochranný obal a stisol gombíky. Zámky sa nehlučne pohli, ťažké dvere sa odtrhli od hermetických závor a pomaličky otvárali papuľu.
Dverové mechanizmy neboli vyrátané na veľkú rýchlosť. Gargi ledva vyčkal, kým sa dvere otvorili natoľko, že sa mohol pretisnúť do prípravne. Teraz treba čakať, kým sa dvere zavrú. Len potom môže vybrať skafander z hermetickej skrine.
Kým si Gargi obliekal skafander, obzeral si prípravňu. Bola vypočítaná na jedného človeka, prinajlepšom sa mohli v nej zmestiť dvaja. Ale traja? Predstavil si Ngarrobovu mohutnú postavu a pokrútil hlavou. Len či budú traja? Zatiaľ videl iba dvoch!
Skafander je oblečený. Teraz posledné — vonkajšie dvere. Tie sa otvárajú naraz.
Záklopka sa ešte chvela na masívnom pánte, a Gargi už vystrčil hlavu. Otvor je v spodnej časti rakety, vidieť ho z obidvoch svahov.
Gargi rýchlo vychrlil vopred pripravené vety, hľadiac pritom viac v tú stranu, odkiaľ prilietajú oštepy, ako na holý svah. No aj tak zbadal, že Sun Lin došiel už skoro k úpätiu vrchu.
Sun Lin sa pri slove „pozor“ hodil na zem a načúval poležiačky. Ngarroba, prirodzene, tiež počúval. Možno aj Karbyšev, ak len…
Záklopka, o ktorú sa držal Gargi, sa zatriasla a vedľa padol na tmavú zem oštep so zlomeným hrotom.
Gargi mimovoľne zrýchľuje reč, no dbá o to, aby predsa len hovoril zreteľne. Teraz sa mu veľmi zíde, že na všetkých školách Zeme učia dikciu.
Druhý oštep zasiahol Gargimu plece. Trhlina v látke sa ihneď samočinne scelí, ale Gargi by bol zvedavý, či kamenné bodlo prerazilo obidva obaly skafandra alebo len vrchný. Gargi celkom zjavne cíti, ako sa cez trhlinu za kratučký okamih nahrnuli celé voje mikróbov, nebezpečnejších pre obyvateľov Zeme než ľudia hádžuci oštepy. Vtiahol hlavu medzi plecia a nechal vonku len anténu.
Tretí oštep mu prefrkol tesne popod nos; pritom nevedel, či tí, čo ho hodili, vyšli z húštiny, alebo sa naďalej držia v úkryte.
Hotovo! Gargi odskočil späť. Odpoveď dostal len od Sun Lina. Stisnutie páčky — a záklopka sa zaplesla. Tridsaťdva automatických skrutiek vykonáva svoje dielo. Keď sa otvor automaticky uzavrel, Gargi zapojil rozprašovacie zariadenia. Teraz sa bude celých desať minúť sprchovať a ovievať sústavou striedavých prúdov a rozličných spŕch. Čas netreba sledovať: všetko sa vypne samo, keď sa procedúra skončí. Urýchliť operáciu, žiaľbohu, tiež nemožno. Kým kontrolné prístroje nezistia, že je všetko v poriadku, dvere z prípravne do vnútra rakety sa neotvoria.
Napokon všetko stíchlo. Gargi si vyzliekol skafander a odložil ho do skrine. Dvere z prípravne sa pomaly otvárajú a konečne je v salóne.
Do roboty! Treba rozsvietiť červené signalizačné svetlo na hornom konci rakety. Ale najprv musí rozložiť kreslo, ľahnúť si doň, pripnúť sa hrubými remeňmi s nafukovacími poduškami — len vtedy začne fungovať gombík, ktorý zapája svetlo. Je to štartovací signáclass="underline" znamená, že posádka je pripravená vzlietnuť. Na jednej strane je, prirodzene, dobre, že pre výpravu na Venušu vybrali vyskúšaný, zalietaný model, ale inak je tento staromódny signalizačný a bezpečnostný systém dosť smiešny. Gargi leží v kresle ako pokladník, ktorého prepadli banditi — ak máme veriť starým filmom, ktoré vysiela občas televízia. Pod pravým ukazováčikom má gombík.