Gargi ho stisne. Raz, dva, tri! Nech rubínové svetielko navrchu rakety, jasné a viditeľné aj v rozptýlenom svetle dlhého dňa Venuše, mihoce. Takto skôr upúta pozornosť Venušanov. Veď z úkrytu v húštine vidia celú raketu. Nech zodvihnú pohľad od „zeme“ vyššie, k nebu.
Gargi vypol zámky na záklopke. Teraz stačí stisnúť na nej gombík, aby sa otvorila. To je riskantné: veď ku gombíku sa môžu dostať aj Venušania.
Z lôžka, na ktorom leží, nevidí obloky. Má pred sebou len veľké hodiny. Na štvorcovom ciferníku svietia číslice: červené ukazujú hodiny, zelené minúty a žlté sekundy. Ak všetko ide po poriadku, Ngarroba a Sun Lin dobiehajú práve k vchodu.
Gargi klepká po gombíku. Snaží sa nemyslieť na to, ako sa traja (dobre by bolo, keby traja!) ľudia vtisnú do prípravne. Prvý vlezie ľahko. Vtiahne druhého za ruku. Tretí… Kto bude tretí? Na chvíľku si Gargi jasne predstavil, ako sa tretiemu hompáľajú z otvoru nohy v „čižmách“, najhrubšej a najpevnejšej časti skafandra. K mykajúcim sa čižmám pribehnú holé, zarastené stvorenia, zdrapia ich ručiskami, mocnými ako kliešte, a ťahajú, pchajú sa do otvoru…
Čísla na veľkom ciferníku jasne a ľahostajne svietia. Gombík už vlastne ani netreba stískať, ale Gargi ďalej leží a signalizuje. Ktovie, možno mihotavé svetielko bude mať magický vplyv na obyvateľov Venuše.
Čas plynul. Zelené cifry sa nemilosrdne a nebadane striedajú. Ďalšia minúta. Ďalšia, ďalšia a ďalšia…
Gargi cítil, že mu na čelo vystupuje studený pot.
Dvere sa pohli. Ind si ohromujúco jasne predstavoval, ako sa teraz cez škáru vsunie srstnatá ruka.
Horúčkovite začal odopínať remeň, čo ho držal v kresle.
Spoza dverí sa vystrčila tmavá holá ruka.
— Uf! — odfúkol si ktosi.
Gargi vyskočil.
Cez oblôčik zazrel hlavu, zväčšenú šošovkou, strapatú, s výraznými nadočnými oblúkmi a nízkym čelom. Rovno na neho hľadeli bystro malé očká takmer bez viečok, aké mávajú zvieratá.
— Kamera! — vykríkol Ind skoro mechanicky.
Filmovací aparát, namontovaný oproti oblôčiku, hneď začal natáčať. Bežal úplne nehlučne, ako všetky moderné stroje, a len krúženie kotúča so smerovkou prezrádzalo, že filmuje.
Dvere sa otvorili už na tretinu, ale nič sa neukazovalo. Z prípravne sa ozývalo len zúfalé fuňanie.
Gargi urobil dva kroky ku dverám a slová, ktoré začul, zneli mu v ušiach ako hudba:
— Doparoma, aký stisk!
Samozrejme, bol to Ngarroba!
Gargi priskočil ku dverám. Pred očami mal spleť lietajúcich rúk a nôh. Nebolo hneď jasné, či sú tu všetci prieskumníci. Prvý sa vymotal zo spleti Ngarroba a vrútil sa do salónu. Padol Gargimu rovno do náručia.
— Uf! — uľavil si Ngarroba. — Ešte chvíľku, a bolo by po mne. Ako sa nám len podarilo vyzliecť skafandre! Teraz si viem predstaviť, ako sa cítia figy zlisované v balíčku.
— A to vraví človek, ktorý zaberal tri štvrtiny prípravne, — povedal Sun Lin, ktorý sa zjavil druhý. — Viete, — obrátil sa ku Gargimu, — Karbyšev musel predsa len použiť svoju pištoľ. Kryl nás pri nastupovaní. Strieľal síce do vzduchu… Preboha, čo je to s ním?
Teraz, keď Ngarroba a Sun Lin uvoľnili prípravňu, cez otvorené dvere bolo vidieť postavu roztiahnutú na dlážke. Jedna Karbyševova ruka sa vystierala do salónu a zaťaté prsty stískali gundžu ryšavých vlasov, druhú mal položenú pod driekom. Bledá, až sinavá tvár vyzerala ako bez života.
— Skorej! — vykríkol Sun Lin.
Čínsky vedec prvý raz stratil chladnokrvnosť.
Ngarroba schytil Karbyševa na ruky a uložil ho do rozloženého kresla, odkiaľ vysielal Gargi signály. Gargi roztrasenými rukami vyberal striekačku.
Sun Lin chytro vyzliekol Karbyševa.
Veliteľovo telo bolo pokryté obrovskými sinkami a podliatinami. Najviac červených škvŕn mal na rukách a nohách. Na ľavej ruke, vo svale, odtlačila sa fialová stopa štyroch obrovských prstov. Pod hrdlom mal tmavú škvrnu.
— To je najnebezpečnejšie, — vytisol Sun Lin cez zaťaté zuby. — Injekciu!
Gargi už stláčal piest striekačky.
— Elektrický kúpeľ!
Ngarroba pritiahol z nástennej skrinky ligotavý reflektor aj s káblom. Založil Karbyševovi helmu na hlavu a zapol prúd.
— Elektrické dýchanie!.. Elektrické srdce!.. — ozývalo sa v úplnom tichu.
Karbyšev, omotaný drôtmi a prístrojmi, ležal ako mŕtvy.
— No, toto im teda neodpustím! — zašomral Ngarroba zúfalo aj zlostne a priložil rezervný kyslíkový balón k aparátu na umelé dýchanie.
Až o šestnásť minút sa Karbyševovi akomak zachveli viečka.
— Je zachránený, — povedal s uľahčením Sun Lin. — Len keď je v ňom kvapka života… Teraz veľmi opatrne!
Vypol elektrický kúpeľ. Gargi prepojil dýchanie a srdce na pomalšie tempo.
Ešte štvrťhodinu ležal Karbyšev nehybne. Potom otvoril oči.
— Všetci v poriadku? — spýtal sa a prebehol očami po tvárach priateľov.
Viečka mu zružoveli. Zodvihol hlavu.
— Ale vás doriadili, — povedal šťastný Gargi.
— To Ngarroba, — žartoval Karbyšev, namáhavo pohybujúc bledými perami. — Tak ma sprešoval, že som teraz o polovicu menší ako normálne. Ale zato som sa zmestil do prípravne. Ďakujem, Ngarroba!
— Nie, to nie je moja robota, — namietol Ngarroba, natierajúc podliatiny na Karbyševovom tele bielou voňavou masou, ktorú vytláčal z veľkej tuby.
Modré a červené škvrny hneď začali blednúť. Karbyšev si povystieral všetky údy. Skúsil si sadnúť.
— Kosti mám celé — ešte šťastie! No, takú silu som jakživ nevidel…
— A kde máte pištoľ?
— Hm…
Pištoľ nebola ani v prípravni ani v skafandri.
— Nepamätám sa… Bolo to ako vo sne! Obstúpili ma strašné bytosti, voľajaké zvieracie papule s previsnutými nozdrami, ruky štvorprsté, s blanou pri koreni prstov, prsty dlhé… Načahujú sa zo všetkých strán, šklbú ma. A tu ma Ngarroba vytiahol po schodíkoch! Odtrhli tuším rebrík… Na nič sa viac nepamätám.
— To je krása, — krútil hlavou Gargi. — Zdá sa, že sme vyzbrojili našich nepriateľov.
— Nerád by som ich pokladať za nepriateľov, — unavene vyriekol Karbyšev. Zvalil sa znova na posteľ.
— Skúste im to vysvetliť, — Ngarroba kývol na oblôčik. Tam bolo ešte stále vidieť strapatú hlavu s okrúhlymi očami.
Obďaleč sa ponevieralo niekoľko ďalších Venušanov. Lovci tautolonov zrejme pochopili, že raketa nemôže vyskočiť ani sa vôbec pohnúť z miesta, hoci stojí na množstve nôh. A možno ich priviedlo na nejaké myšlienky to, že trojčlenná hliadka, ktorú prenasledovali až k vchodu, zmizla v útrobách rakety. Slovom, osmelili sa.
— Nenalákajte ho, — vystríhal Sun Lin.
Ale zvedavec pred čímsi odskočil.
Filmovací aparát krátko zabzučal.
Gargi bleskove vymenil kazetu.
— Škoda prepásť taký objekt!
Venušan stál teraz desať krokov od oblôčika a bolo ho vidieť v celej výške. Vysoký, s nápadne vyklenutým hrudným košom, s velikánskymi stupajami a dlhými rukami, zarastený ryšavou srsťou, pôsobil dojmom primitívnej sily.
— Nie je práve najkrajší, — poznamenal Gargi. — Aspoň podľa našich predstáv… Ale zrejme je poriadne mocný.