Lístok z bloku, na ktorom boli zaznačené koordináty tohto miesta, profesor Bern spálil, len čo sa ta dostali a našli šachtu, ktorú vykopali počas minulej expedície. A tak sa toto miesto odlišovalo teraz od ostatnej púšte iba tým, že tu boli dvaja ľudia — profesor Bern a Niemayer. Sedeli pred stanom na rozkladacích plátenných stoličkách. Neďaleko sa ligotal striebristý trup a vrtule helikoptéry, pripomínajúcej obrovskú vážku, čo zosadla oddýchnuť si na piesok púšte. Slnce zosielalo posledné lúče skoro horizontálne a stan s vrtuľníkom vrhali na duny dlhé, fantastické tiene.
Bern hovoril Niemayerovi:
— Voľakedy istý stredoveký medikus navrhol jednoduchý spôsob na nekonečné predĺženie života. Treba sa zmraziť a v takomto stave sa uchovať niekde v pivnici povedzme deväťdesiat rokov. Potom sa zohriať a oživiť sa. Zo desať rokov by ste si mohli požiť ešte v tom istom storočí a potom sa znovu zmraziť na lepšie časy… Pravda, sám lekár z akejsi príčiny nezatúžil prežiť tisíc rokov a umrel prirodzenou smrťou okolo šesťdesiatky. — Bern veselo prižmúril oči, vyčistil si špičku a vložil do nej novú cigaretu. — Hej, stredovek… Naše fantastické dvadsiate storočie realizuje najbláznivejšie nápady stredoveku. Rádium sa stalo tým kameňom mudrcov, čo môže ortuť alebo olovo premeniť na zlato. Nevynašli sme perpetuum mobile — odporuje to zákonom prírody, ale objavili sme večné a samo sebou sa obnovujúce zdroje jadrovej energie. A ešte jedna idea: roku 1666 skoro celá Európa očakávala koniec sveta. Ale kým vtedy bol tomu na príčine len kabalistický zmysel čísla „666“ a slepá viera v apokalypsu, teraz má idea o „konci sveta“ solídny podklad v podobe atómových a vodíkových bômb… Vlastne, chcel som hovoriť o tom zmrazovaní… Tento naivný nápad stredovekého medikusa nadobudol teraz aj vedecký význam. Viete o anabióze, Niemayer? Objavil ju Levenhook roku 1701. Je to brzdenie životných procesov ochladením alebo aj vysušovaním. Veď zima a nedostatok vlahy veľmi spomaľujú všetky chemické a biologické reakcie. Vedci už dávno robili anabiózu u rýb a netopierov: zima ich nezabíja, lež udržiava. Prirodzene, regulovaná zima… Existuje aj iný stav — klinická smrť. Zviera alebo človek totiž ani zďaleka neumiera hneď po tom, ako sa mu zastaví srdce. Minulá vojna umožnila lekárom hlboko preskúmať klinickú smrť. Niektorých ťažko ranených sa podarilo oživiť aj niekoľko minút po tom, ako im prestalo biť srdce, pričom upozorňujem, že to boli smrteľne ranení! Vy ste fyzik a možno neviete…
— Počul som o tom, — sklonil hlavu Niemayer.
— Však slovo „smrť“ stráca odstrašujúci odtieň, keď sa k nemu pridá ten lekársky prívlastok „klinická“? A jestvuje predsa nemálo prechodných stavov medzi životom a smrťou: spánok, letargia, anabióza. V týchto stavoch ľudský organizmus žije spomalene. A práve tým som sa zapodieval v posledných rokoch. Aby sa činnosť organizmu maximálne spomalila, bolo treba anabiózu vystupňovať do krajnosti — až po klinickú smrť. Podarilo sa mi to. Najprv na to doplácali životom žaby, králiky, morčatá. Potom, keď sa ujasnili zákonitosti a režim ochladzovania, riskoval som „umŕtviť“ na čas svoju opičku — šimpanzku Mimi.
— Ale veď som ju videl! — zvolal Niemayer. — Je veselá, skáče po stoličkách a chrúma cukor…
— Správne! — prerušil ho víťazoslávne Bern. — Ale Mimi odpočívala štyri mesiace v špeciálnej rakvičke, obklopená kontrolnými prístrojmi a ochladená skoro na nulu.
Bern si nervózne vzal novú cigaretu a pokračoval.
— Napokon som urobil najzávažnejší a najdôležitejší pokus: vyskúšal som krajnú anabiózu na sebe. Bolo to vlani — pamätáte sa, v tom čase sa hovorilo, že profesor Bern je ťažko chorý. Bol som viac než chorý, bol som „mŕtvy“ celých šesť mesiacov. A viete, Niemayer, to vám je zvláštny pocit — ak vôbec možno takto nazvať stav, v ktorom nejestvujú nijaké pocity. V obyčajnom spánku vnímame rytmus času, aj keď spomalene — no tu nič takého nebolo. Pocítil som akési slabé mdloby od narkózy. Potom tíšina a tma. Potom návrat k životu. Na onom svete nebolo nič…
Bern sedel s voľne natiahnutými nohami, chudé ohorené ruky založené za hlavou. Oči spoza okuliarov hľadeli zádumčivo.
— Slnko… Svietiaca guľka, slabo osvetľujúca kútik nekonečne tmavého priestoru. Vôkol neho ešte menšie a studenšie guľky. Všetok život na nich závisí len od Slnka… A tu sa na jednej takejto guľke zjaví ľudstvo — kmene mysliacich živočíchov. Ako vzniklo? Ľudia povymýšľali o tom mnoho legiend a hypotéz.
Isté je jedno: zrodu ľudstva musela predchádzať obrovská kataklizma — geologický otras na našej planéte, ktorý zmenil životné podmienky najvyšších zvierat — opíc. Všetci sa zhodujú v tom, že takouto kataklizmou bola doba ľadová. Rýchle ochladenie severnej pologule, ochudobnenie rastlinnej potravy prinútilo opice chytiť do ruky kameň a kyj, aby si zadovážili mäso, prinútilo ich prispôsobiť sa práci a obľúbiť si oheň.
— To je pravda, — prisvedčil Niemayer.
— Prečo boli ľadovce? Prečo kedysi táto púšť, ba ani Sahara neboli púšťami, ale bujnel na nich život rastlín aj zvierat? Jestvuje iba jedna logická hypotéza — tá dáva ľadové obdobia do súvislosti s precesiou zemskej osi. Ako u každého nedokonalého „vĺčka“, zemská os precesuje — opisuje pomalé, veľmi pomalé kruhy: jedna otáčka za dvadsaťšesťtisíc rokov. Dívajte sa, — profesor zápalkou načrtol na piesku elipsu, v jej ohnisku maličké Slnko a guľku s naklonenou osou, Zem. — Sklon zemskej osi k osi ekliptiky je, ako viete, dvadsaťtri a pol stupňa. Zemská os teda opisuje vo vesmíre kužeľ s takým centrálnym uhlom… Prepáčte, Niemayer, že vám tu opakujem dávno známe veci, ale pre mňa je to veľmi dôležité. Nejde ani tak o os, ktorú Zem fakticky nemá. Ale za tisícročia sa zmení poloha Zeme pod Slnkom — a to je najdôležitejšie!
Pred štyridsaťtisíc rokmi bolo Slnko obrátené k južnej pologuli, a na našom severe plávali ľadovce. Na rozličných miestach — najpravdepodobnejšie v Strednej Ázii — vznikli kmene ľudoopov, ktorých stmelila v kolektív nemilosrdná geofyzická nutnosť. V tomto cykle precesie zjavili sa nové kultúry. Potom, keď si o trinásťtisíc rokov severná a južná pologuľa vymenili miesto pod Slnkom, zjavili sa niektoré kmene aj na južnej pologuli.
Budúca ľadová doba na severnej pologuli začne sa o dvanásť-trinásť tisícročí. Teraz je ľudstvo neporovnateľne silnejšie a môže zdolať toto nebezpečenstvo, ak… ak dovtedy bude ešte jestvovať. Hoci ja som presvedčený, že vtedy ho už nebude. Spejeme k vlastnej záhube tak rýchlo, ako to len dovoľuje vývin modernej vedy… Prežil som dve svetové vojny: prvú ako vojak a druhú v Majdanku. Videl som pokusy s atómovými a vodíkovými bombami, a predsa si neviem predstaviť, ako bude vyzerať tretia vojna. Je to hrozné!.. Ale ešte hroznejší sú ľudia, čo s vedeckou presnosťou vyhlasujú: vojna sa začne o toľko a toľko mesiacov. Sústredený atómový útok na veľké priemyselné centrá nepriateľa. Obrovské rádioaktívne pustatiny. To hovoria vedci! Ba nielen to — počítajú, ako najúčinnejšie zamoriť rádioaktívnym žiarením pôdu, vodu, vzduch. Nedávno som čítal istú vedeckú prácu Američanov — dokazovali v nej, že na to, aby atómová nálož vyhodila maximum rádioaktívnej pôdy, musí preniknúť do zeme najmenej na päťdesiat stôp. Hrôza!.. — Bern sa chytil za hlavu a vyskočil.