Slnce už zapadlo a na zem sadla dusná noc. Riedke a matné hviezdy meravo viseli v tmavomodrom, rýchlo černejúcom priestranstve. Púšť bola tiež čierna a od neba ju bolo rozoznať len podľa toho, že na nej neboli hviezdy.
Profesor sa už upokojil a hovoril vyrovnane, skoro bezvýrazne. Ale pri jeho jednotvárnej reči behali Niemayerovi zimomriavky po chrbte, hoci bolo horúco.
— …Jadrové bomby azda nespopolnia planétu. Ale to sa ani nemusí stať: stačí, keď nasýtia ovzdušie Zeme nedovolenou rádioaktivitou. A viete predsa, ako vplýva žiarenie na plodnosť. Zvyšky ľudstva, čo sa zachovajú, v priebehu niekoľkých pokolení zdegenerujú a títo ľudia nebudú schopní zvládnuť neuveriteľne skomplikovaný život. Možno ľudia vynájdu dokonalejšie a presnejšie zbrane na masovú samovraždu. A čím neskoršie sa začne tretia a všeobecná vojna, tým bude hroznejšia. Ešte som jakživ nevidel, žeby ľudia prepásli príležitosť pobiť sa. A potom na našej malej zemeguli do skončenia ďalšieho cyklu neostanú mysliace bytosti.
Profesor vystrel obidve ruky nad mŕtvymi pieskami.
— Dlho sa bude planéta otáčať pod Slnkom a bude na nej pusto a ticho ako na tejto púšti. Hrdza rozožerie železo, stavby sa rozsypú. Potom sa začne nová ľadová doba, hrubý ľad zotrie ako hubka z tváre planéty mŕtve pozostatky našej nešťastnej civilizácie… A hotovo! Zem sa očistila a je pripravená prijať nové ľudstvo… My, ľudia, dnes veľmi brzdíme rozvoj všetkých zvierat: utiskujeme ich, vyhladzujeme, ničíme vzácne druhy. Keď ľudstvo zmizne, oslobodený svet zvierat sa začne kvantitatívne aj kvalitatívne búrlivo rozvíjať. Do najbližšej ľadovej doby budú najvyspelejšie opice dostatočne pripravené na to, aby začali myslieť. Musí sa zjaviť nové ľudstvo — možno bude šťastnejšie ako naše.
— Prepáčte, profesor! — zvolal Niemayer. — Ale na zemi nie sú len samí blázni a samovrahovia!
— Máte pravdu, — usmial sa trpko Bern. — Lenže jeden blázon môže toľko nastvárať, že nepomôžu ani tisíce mudrcov. A ja som sa rozhodol, že si musím overiť, či príde nové ľudstvo. Časové relé, ktoré mám tam dolu, — Bern ukázal na šachtu, — obsahuje rádioaktívny izotop uhlíka s dobou polorozpadu okolo osemtisíc rokov. Relé má podľa výpočtov fungovať stoosemdesiat storočí: dovtedy vyžarovanie izotopu poklesne natoľko, že sa lístky elektroskopu stretnú a uzavrú reťaz. Táto mŕtva púšť sa dovtedy už znova premení na kvitnúce subtrópy a tu budú najpriaznivejšie podmienky pre život nových ľudoopov.
Niemayer vyskočil a začal sa rozčuľovať.
— Vojnoví podpaľači sú blázni — prosím. A vy? Vaše rozhodnutie? Chcete sa zamraziť na osemnásťtisíc rokov!
— Ale prečo tak vulgárne: „zamraziť“, — pokojne sa ohradil Bern. — Tu je predsa celý komplex prostriedkov, čo spôsobia zdanlivú smrť: schladenie, uspanie, antibiotiká…
— Ale to je samovražda! — vykríkol Niemayaer. — Nepresvedčíte ma. Ešte nie je neskoro…
— Nie. Riziko nie je väčšie ako pri hocijakom zložitom experimente. Iste viete, že pred štyridsiatimi rokmi v sibírskej tundre vytiahli z večne zmrznutej pôdy mamuta. Jeho mäso sa natoľko zachovalo, že ho psi žrali s veľkou chuťou. Ak sa mŕtvola mamuta v prirodzených podmienkach udržala čerstvá desaťtisíce rokov, prečo by som sa vo vedecky vypočítaných a overených podmienkach nemohol uchovať ja? A vaše polovodičové termočlánky najnovšieho typu umožnia spoľahlivo pretvárať teplo na elektrický prúd a zároveň ešte aj schladzujú. Dúfam, že mi za tých osemnásťtisíc rokov nezlyhajú, hm? Niemayer pokrčil plecami.
— Termočlánky nezlyhajú, to sa rozumie. Sú to nanajvýš jednoduché zariadenia a okrem toho majú v šachte aj veľmi priaznivé podmienky: malé tepelné výkyvy, sucho… Možno sa zaručiť, že vydržia túto dobu aspoň tak dobre ako mamut. No čo ostatné prístroje? Ak sa za osemnásťtisíc rokov pokazí čo len jeden…
Bern vstal a povystieral si údy.
— Ostatné prístroje nebudú zaťažené celý ten strašne dlhý čas. Budú fungovať len dva razy: zajtra ráno a o stoosemdesiat storočí, na začiatku nasledujúceho cyklu života našej planéty. Inak budú zakonzervované spolu so mnou v komore.
— Povedzte, profesor, vy… ešte stále pevne veríte v koniec nášho ľudstva?
— Chytá ma pritom hrôza, — zamyslene povedal Bern. — Ale okrem toho, že som vedec, som aj človek. Preto to chcem vidieť na vlastné oči… No poďme spať. Zajtra nás čaká ešte poriadny kus roboty.
Niemayer tej noci zle spal, hoci bol unavený. Či od horúčosti, či pod dojmom profesorových slov bol jeho mozog vzrušený a spánok neprichádzal. Len čo prvé lúče slnka padli na stan, s úľavou vstal. Bern, ktorý ležal pri ňom, naskutku otvoril oči:
— Začneme?
Z chladnej a hlbokej šachty bolo vidieť kúsok neobyčajne belasého neba. Dolu sa úzka chodba šírila. Tu, vo výklenku, stálo zariadenie, ktoré Niemayer spolu s Bernom montovali posledné dni. Z piesočnatých stien šachty viedli k nemu hrubé kabely od termočlánkov.
Bern naposledy prekontroloval činnosť všetkých zariadení v komore. Niemayer podľa jeho inštrukcií vydlabal navrchu v šachte malú priehlbeň, uložil do nej náboj a zaviedol drôty do komory. Všetky prípravy boli hotové a obidvaja vyšli von. Profesor si zapálil cigaretu a poobzeral sa.
— Aká krásna je dnes púšť, však? Nuž tak, môj milý pomocník, myslím, že by sme mali všetko. O pár hodín sa zastaví môj život — stane sa to, čo ste nie práve najvtipnejšie nazvali samovraždou. Dívajte sa na veci jednoducho. Život — tento záhadný fígeľ, po zmysle ktorého ustavične pátrame — je len krátka čiara na nekonečnej stuhe času. Nech sa teda môj život skladá z dvoch „čiar“… Nože povedzte niečo naposledy — veď my sme sa zriedka zhovárali „len tak“.
Niemayer si zahryzol do pery, mlčal.
— Ozaj neviem… Ešte vždy mi nejde do hlavy, že sa na to dávate. Bojím sa uveriť.
— Hm! Ale ste ma uspokojili, — usmial sa Bern. — Keď sa niekto o teba trápi, nie ti je tak strašne. Nebudeme sa mučiť dlhým lúčením. Keď sa vrátite, inscenujte katastrofu vrtuľníka, ako sme sa dohovorili. Viete dobre, že tajomstvo je nevyhnutnou podmienkou tohto experimentu. O pol mesiaca sa strhnú jesenné fujavice… Zbohom… A nedívajte sa tak na mňa: všetkých vás prežijem! — profesor podal Niemayerovi ruku.
— Komora je vyrátaná na jedného? — spýtal sa zrazu Niemayer.
— Áno, na jedného… — na Bernovej tvári sa zračilo dojatie. — Začínam už ľutovať, že som vás nepresvedčil skôr. — Profesor stál jednou nohou na schodíku. — O päť minút odíďte od šachty! — Jeho šedivá hlava zmizla v hlbokej chodbe.
Bern zatiahol za sebou skrutky na dverách, preobliekol sa do špeciálneho skafandra s množstvom rúrok a ľahol si na plastikové lôžko v dlážke komory, vylisované presne do formy jeho tela… Pohýbal sa — nikde ho neomínalo. Pred ním na pulte pokojne svietili signalizačné žiarovky, svedčiace o tom, že prístroje sú pripravené.
Profesor nahmatal gombík rozbušky, chvíľočku otáľal a potom ho stisol. Slabý otras — zvuk do komory neprenikol. Šachta je zasypaná. Posledným pohybom zapojil Bern chladiace a narkotizačné čerpadlá, uložil ruku do príslušnej vyhĺbeniny v lôžku, zahľadel sa na lesklú guľku na povale komory a začal rátať sekundy…
Niemayer videl, ako zároveň so silným výbuchom vyletel zo šachty neveľký stĺp piesku a prachu. Bernova komora bola teraz pochovaná pod pätnásťmetrovou vrstvou zeme… Niemayer sa poobzeral a zrazu naňho ťažko doľahla náhla cudzia tíšina púšte. Chvíľku postál, potom sa chytro pobral k vrtuľníku.