Po piatich dňoch, keď statočne vyhodil vrtuľník do povetria, dostal sa do malého mongolského mestečka.
A o ďalší týždeň sa strhli jesenné fujaky. Preháňali piesočnaté duny z miesta na miesto, zahladili všetky stopy a jamky. Piesok, nespočetný ako čas, zarovnal miesto, kde naposledy táborila Bernova expedícia…
Z tmy sa pomaly blížil mihotavý a rozmazaný zelený plamienok. Keď sa prestal mihotať, Bern pochopil, že je to signalizačná žiarovka rádioaktívneho relé. Zafungovalo.
Pomaly sa mu vyjasňovalo vedomie. Naľavo zazrel Bern spadnuté lístky elektroskopu na hodinách storočí — stáli medzi číslami „19“ a „20“. „Polovica dvadsiateho tisícročia“, myslenie bolo v najlepšom poriadku a Bern už ledva potláčal vzrušenie.
„Preskúmať telo.“ Opatrne pohýbal rukami, nohami, krkom, zavrel a otvoril ústa. Telo poslúchalo, len pravá noha mu ešte tŕpla. Asi ju mal priľahnutú alebo teplota sa príliš rýchlo zvyšovala… Bern urobil ešte niekoľko energických pohybov, aby sa prebral, potom vstal. Prezrel prístroje. Ručičky voltmetrov poklesli: akumulátory sa zrejme pri rozmrazovaní trochu vybili. Bern prepojil všetky tepelné batérie na nabíjanie — ručičky sa hneď zachveli a vyskočili vyššie. A vtom mu prišiel na um Niemayer: termočlánky nesklamali. Táto spomienka vyvolala v ňom zvláštnu, bolestnú rozpoltenosť: „Niemayer už dávno nežije, nikto nežije…“
Pohľad mu padol na kovovú guľku na povale; bola tmavá a vôbec sa neleskla. Pomaly sa Berna zmocňovala netrpezlivosť. Znova si prezrel voltmetre: akumulátory sa nabili slabo, ale keby ich zapojil naraz s tepelnými batériami, energia by mala stačiť na to, aby sa dostal na povrch. Bern sa preobliekol a cez dvere v povale vystúpil do zvona, ktorý sa samočinne odkrúcal.
Zapol nožový spínač — elektromotory krátko zahučali, nadobúdajúc obrátky. Skrutka zvona sa začala zarývať do pôdy. Dlážka v kabíne sa zľahka zachvela; Bernovi sa uľavilo, keď cítil, že zvon pomaly preniká na povrch…
Napokon stíchlo suché vŕzganie kamienkov o kov: zvon bol na povrchu. Bern začal kľúčom odkrúcať matice na dverách, ťažko sa poddávali, poškriabal si prsty. A tu sa v škáre ukázal modravý súmrak. Ešte trochu námahy — a profesor vystúpil zo zvona.
V sviežom večernom súmraku stál vôkol tmavý, mlčanlivý les. Kužeľovitý zvon prevŕtal pôdu práve neďaleko koreňov jedného stromu; na mohutnom kmeni sa vypínala vysoko k večernému nebu hustá listnatá koruna. Bern sa striasol pri myšlienke: „Čo keby si ten strom bol zmyslel vyrásť o pol metra vľavo!“ Pristúpil k stromu a ohmatal ho — prsty mu zvlhli na pórovitej kôre. „Aký je to druh? Treba dočkať do rána.“
Profesor sa vrátil do zvona a skontroloval zásoby: konzervy s potravou a vodou, kompas, pištoľ. Zapálil si cigaretu. „Dosiaľ mám teda pravdu,“ triumfoval v duchu. „Púšť pokryli lesy. Treba si overiť, či rádioaktívne hodiny neklamú. Lenže ako?“
Stromy stáli riedko, pomedzi ne presvitali hviezdy, čo sa zapaľovali na nebi. Bern pozrel na nebo a zrazu mu preblesklo mysľou: „Veď teraz musí byť,polárkou‘ Véga!“
Vzal si kompas, vyhľadal v tme strom s nízkymi konármi a nešikovne sa naň vyškriabal. Haluze ho škriabali po tvári. Ich šum vyplašil akéhosi vtáka; prenikavo zaškriekal a tak prudko vzlietol z konára, že Berna bolestne zasiahol po líci. Jeho čudný škrek sa dlho rozliehal po lese. Zadychčaný profesor sa usídlil na hornej vetve a pozeral sa hore.
Už sa celkom zmrklo. Nad ním sa klenula hviezdna obloha, jasná, ale celkom neznáma. Profesor hľadal očami známe súhvezdia: Kdeže je Veľký voz, Kasiopeia? Nevidel ich, ani ich nemohol vidieť; za tisícročia sa hviezdy premiestili a pomiešali všetky hviezdne mapy. Iba Mliečna cesta naďalej pretínala nebo ako rozmazaný pás ligotavých zrniek prachu. Bern zodvihol kompas pred oči a pozrel na slabo svetielkujúcu ručičku, ktorá ukazovala sever. Nízko nad obzorom, tam, kde sa končilo hviezdne nebo, skvela sa Véga! Okolo nej svietili menšie hviezdičky — zdeformované súhvezdie Lýry.
Nebolo pochybností: on, Bern, nachádzal sa na začiatku nového cyklu precesie — v XX. tisícročí…
Noc strávil v rozmýšľaní. Nijako nemohol zaspať a ledva čakal, kedy svitne. Konečne hviezdy zbledli a stratili sa, medzi stromami vystupovala sivá priezračná hmla. Profesor si všimol hustú a vysokú trávu pod nohami — veď je to mach, ale aký obrovský! To znamená, že tak, ako predpokladal, po ľadovej dobe začali sa vyvíjať papradinové rastliny — najprimitívnejšie a najodolnejšie.
Bern zamyslený kráčal lesom. Nohy sa mu zapletali do dlhých a hybkých stebiel machu, topánky chytro premokli od rosy. Zrejme bola už jeseň. Listy na stromoch hrali všetkými farbami: zelené sa miešali s červenými, oranžové so žltými. Bernovu pozornosť upútali štíhle stromy s medenočervenou kôrou. Ich lístie vynikalo spomedzi ostatných sýtym tmavozeleným sfarbením. Bern pristúpil bližšie: stromy pripomínali borovicu, len namiesto ihličia trčali na nich tvrdé lístky ako ostrica, voňajúce čečinou.
Les pomaly ožíval. Zašelestil vetrík a rozohnal zvyšky hmly. Nad stromami vystúpilo slnce; obvyklé slnce, ktoré nič neostarlo vo svojom oslepujúcom jase. Ani za mak sa nezmenilo za stoosemdesiat storočí.
Profesor sa potkýnal o korene a každú chvíľu si naprával okuliare, čo mu skĺzali z nosa. Zrazu zaprašťali konáre a ozvali sa zvuky pripomínajúce krochkanie. Spoza stromu sa vytrčilo hnedé zvieracie telo s kužeľovitou hlavou. „Diviak,“ konštatoval Bern. „Ale nie taký ako predtým, nad papuľou má ostrý roh.“ Diviak zbadal Berna, na chvíľu zdúpnel a potom sa s kvičaním vrhol za stromy. „Ohó! Naľakal sa človeka,“ hľadel za ním začudovane profesor. A zrazu sa mu rozbúšilo srdce; po machu, striebristom od rosy, viedli krížom cez čistinu zreteľné, vlhké, tmavé stopy. Boli to stupaje bosej ľudskej nohy!
Profesor si kľukol nad stopu. Stopa bola plochá, odtlačok palca oddelený od ostatných prstov. Či naozaj natoľko presne predvídal? Tadiaľto nedávno prešiel človek! Bern zabudol na všetko a zohnutý, aby lepšie videl, pustil sa po tejto stope. „Žijú tu ľudia a súdiac podľa toho, ako sa ich boja diviaky, sú to mocní a obratní ľudia.“
…Stretnutie bolo neočakávané. Stopy viedli na čistinu, z ktorej Bern najprv počul hrdelné, ostré hlasy a potom zazrel niekoľko bytostí, zarastených sivožltou srsťou. Tvorovia stáli zhrbení pri stromoch a držali sa rukami o konáre. Hľadeli na profesora, ktorý sa k nim blížil. Bern zastal a zabudnúc na ostražitosť, začal si dychtivo obzerať týchto dvojnohých tvorov. Nesporne to boli opoľudia: päťprsté ruky, nízke, šikmé čelá nad lomenými očnými oblúkmi, čeľuste vyčnievajúce pod malým nosom. Dvom zbadal na pleciach akési pláštenky z koží.
„Teda som sa nemýlil,“ pomyslel si Bern. Pocítil zrazu pálčivú, smutnú osamelosť. „Cyklus sa uzavreclass="underline" to, čo bolo pred desaťtisícročiami, vrátilo sa opäť…“
Vtom sa jeden opočlovek pohol k Bernovi a čosi vykríkoclass="underline" výkrik znel rozkazovačne. Profesor zbadal, že má v rukách ťažkú sukovicu. Zrejme to bol náčelník — všetci ostatní sa hrnuli za ním. Len teraz si profesor Bern uvedomil nebezpečenstvo. Ľuďom podobné bytosti sa blížili, nemotorne, ale dosť rýchlo sa zahadzovali na podkľuknutých nohách. Profesor vypálil z pištole do vzduchu celý zásobník a rozbehol sa do lesa.
A v tom bol jeho omyl. Keby sa bol rozbehol po nezarastenom mieste, opoľudia by ho sotva boli mohli dohoniť na nohách ešte zle prispôsobených k priamej chôdzi. Ale v lese boli vo výhode oni. S víťazoslávnym škrekom behali od stromu k stromu, zachytávali sa rukami o vetvy a odrážali sa od nich. Niektorí sa rozhojdali na konári a robili obrovské skoky. Na samom predku bežal „náčelník“ s palicou.