Profesor počul za chrbtom jasavé a zúrivé výkriky — ľudoopi ho doháňali. „To pripomína lynčovanie,“ preblesklo mu znenazdajky hlavou. „Nemal som bežať: kto beží, toho vždy bijú…“ Srdce mu búšilo, po tvári stekal pot, nohy mal ako z olova. Zrazu strach zmizol, vytisla ho neúprosná jasná myšlienka: „Načo utekáš? Pred čím sa chceš zachrániť? Experiment sa skončil…“ Zastal, objal rukami kmeň stromu a obrátil sa tvárou k tým, čo ho prenasledovali.
Prvý čaptal „náčelník“. Rozháňal sa nad hlavou kyjakom. Profesor videl jeho drobné dravé zuby. Na ľavom pleci mal popálenú kožu. „Oheň teda už poznajú,“ uvedomil si bleskove Bern. „Náčelník“ dobehol, vydal zo seba škrek, rozohnal sa a prásk! profesora po hlave. Strašný úder zrazil vedca na zem a krv mu zaliala tvár. Vedomie sa mu na chvíľu zahmlilo, potom zazrel Bern zbiehajúcich sa ľudoopov, „náčelníka“, ako znova dvíha palicu na posledný úder, a ešte čosi, čo sa striebristo blyslo na belasom nebi.
„A predsa sa ľudstvo obnovuje,“ bola jeho posledná myšlienka okamih predtým, ako mu úder po hlave znemožnil ďalej rozmýšľať…
O niekoľko dní sa v „Informáciách Sväzu krajín slobodnej práce“ zjavila správa:
„Pred niekoľkými dňami, 12. septembra, v ázijskej rezervácii na území bývalej púšte Gobi vytrhli z rúk veľkému stádu ľudoopov telo človeka. Na rýchlostnej iónovej rakete dopravili človeka do Domu zdravia v najbližšej obývanej oblasti. Podľa lebky, ako aj podľa zvyškov odevu, čo sa zachovali, treba tohto človeka zaradiť do prvých storočí éry Víťazstva práce.
Dnes je život záhadného človeka mimo nebezpečia. Keď precitol, otvoril oči a začal radostne vykrikovať čosi nezrozumiteľné. Pomocou univerzálneho lingvistického stroja sa podarilo rozlúštiť jeho slová. Zvolal staronemeckou rečou:,Mýlil som sa! Ako dobre, že som sa mýlil!..‘ A znova stratil vedomie.
Ako sa mohol človek takých pradávnych dôb zachovať nažive počas viac než osemnástich storočí? Pravdepodobne to bola jedna z metód, ktoré sú našej vede už známe. Špeciálne výpravy Akadémie vied venujú sa teraz usilovným výskumom a bádaniam.
Odporúča sa paleontologickej sekcii, aby v budúcnosti venovala zvýšenú pozornosť rezerváciám. Treba dbať najmä na to, aby ľudoopi nepoužívali svoje pracovné nástroje ako vražedné. Mohlo by sa to škodlivo odraziť na formovaní myslenia v období vývinu.
Predsedníctvo svetovej akadémie.“
V. Saparin
POSLEDNÝ PILOT
Vŕšky, výrazné záhyby na tele planéty, pokrývali všetko, pokiaľ len oko dovidelo, hrčili sa v chaotickom neporiadku, zacláňali obzor. Zľava, presne po poludníku, viedla Veľká Polárna cesta, ktorá sa neodchyľovala ani o krôčik nabok. Igor z výšky jasne videl, ako cesta preskakuje cez rokliny, ponára sa do tunelov a znova sa vynára v diaľke.
Ostrý štít sa ako obyčajne ukázal až o hodnú chvíľu, a keď ho Igor zazrel, inštinktívne sa trochu nadvihol v kresle. Zmocnilo sa ho netrpezlivé očakávanie, ktoré tak dobre poznajú poľovníci, rybári, milovníci prírody. Vibroplán, akoby bol uhádol prianie svojho cestujúceho, vzniesol sa dohora a potom maximálnou rýchlosťou letel k Ostrému štítu. Priezračné krídla neúnavne a rytmicky vibrovali. Let bol nádherný a Igorovi znova preblesklo hlavou, aká skvelá vec je riadenie pomocou činnostných prúdov, ktoré vznikajú v organizme už pri čírej myšlienke na pohyb: stačí si len zaželať — a letíš. Večná škoda, že sa to nehodí pre transkontinentálne lietadlá.
Len čo sa vibroplán dostal nad končiar, odvislo kreslo s cestujúcim v povetrí a potom, podriaďujúc sa Igorovým želaniam, začalo opisovať kruhy a špirály.
Akosi nikde nevidel, čo hľadal.
Napokon sa na čistinke pri úpätí vrchu mihla žltá škvrna. A v pätách krásnej tigrice vyvalili sa z tŕstia dve veľké pruhované tigríčatá a začali sa krbáľať v tráve.
Kreslo sa spustilo a zastalo asi desať metrov nad pruhovanou rodinou. Zvieratá boli zrejme zvyknuté na takéto veci — aspoň sa nedali vyrušiť z hry. Teraz sa mohol Igor do vôle kochať v tigroch.
Myšlienka zriadiť rezerváciu, kde by nevkročila ľudská noha, skrsla v Igorovej hlave — biológia bola predsa len jeho druhým povolaním. A to prvé… Igor vzdychol.
Keď sa Igor už dosť vynadíval, vytiahol z náprsného vrecka univerzálny blok, namieril objektív na tigre a díval sa na obrazovku. Ak sa mu záber pozdával, stisol gombík „sfilmované“. Už niekoľko mesiacov viedol filmový denník tigrej rodiny a počítal s tým, že asi o pol druha roka bude dokumentárny film hotový.
Už chcel zastrčiť univerzálny blok späť do vrecka, keď mu za signalizovaclass="underline" „Volajú vás.“
— Počúvam, — povedal Igor.
Podľa najnovšej módy si vkladal blok do náprsného vrecka tak, že mikrofón trčal von. Takto sa mohol zhovárať bez toho, že by musel blok vytiahnuť.
— Čo robíš a kde si? — spýtal sa veselý hlas.
Igor vybral blok z pružnej umelej látky a obrátil ho obrazovkou k sebe. Ryšavé vlasy, pehavý nos, posmešné oči… Portrét, ktorý držal v rukách, otvoril ústa a povedaclass="underline"
— Konečne, že si ma vytiahol z vrecka. Nože sa ukáž, ako vyzeráš. Dávno sme sa nevideli.
Igor obrátil oko objektívu na seba. Ryšavý Ľoška odul gamby.
— Hotový „potápkár“, ako vravievali za starých časov. Ešte musí mať aj gombíky „orbis“ s vysielačkou vo vnútri! Akoby nestačil univerzálny blok! Hračičky… Vážni ľudia sa nebudú hrať s takýmito čačkami. Tuším si voľakde vo vzduchu. A čo je pod tebou? Ukáž. Ach, to sú Belasé kopce! Zaujímavý nápad, len čo je pravda. A kde je slávna tigria rodina? Vidím, naozaj sú to krásavce! Slovom, si vo svojom živle — vo vzduchu a v prírode…
Alexej si zrejme uťahoval z priateľa. Znamenalo to azda, že má preňho prichystané nejaké prekvapenie?
— Mimochodom, — povedal, — kedy letíš? O hodinu? Kde? Do Austrálie? Príď ma ta pozrieť… Som práve v Austrálii… V Platoburgu. Nuž, servus, ako sa vravievalo za starých časov. Čo sa smeješ? Čítal som to v jednej knižke. Nevieš vari, že dejiny literatúry sú mojím tretím odborom? Koníček ešte zo školskej lavice… Do skorého videnia!
Alexej zmizol a Igor zočil na obrazovke sám seba ako v zrkadle. Dlhá, akoby pretiahnutá tvár, dosť smutný výraz — a či sa to len tak zdá v porovnaní s Ľoškom? Kto by popri ňom nevyzeral smutný!
— Už je čas na letište, — povedal Igor na obrazovke Igorovi, čo si obzeral svoju podobu.
Ach, preto teda ten clivý výraz na obrazovke! Veď myslel už na nastávajúcu cestu.
Ostatne, práve dnes bude let zaujímavý, hoci už len preto, že na konci sa stretne s Alexejom.
Igor energicky zastrčil blok do vrecka. Vibroplán sa podriadil jeho želaniu a uháňal na letisko.
Na kockovanom letisku z umelej látky stálo transkontinentálne lietadlo pre päťsto osôb s dlhým trupom a dozadu zahnutými ostrými krídlami. Po trojitých pohyblivých schodíkoch vystupovali cestujúci.
Vibroplán opatrne zosadol pri štvrtých, služobných schodoch. Igor vstal z kresla, stisol gombík „voľný“, a kreslo so zloženými krídlami, poslušne ako pes, rozbehlo sa na svojich kolieskach na stanovište. Dobrý model, najnovšia výroba!
Igor si zastal na spodný stupeň schodíkov, ktoré ho ihneď úslužne vyniesli do riadiacej kabíny. Igor sa mimovoľne usmial. Mladí piloti volali tieto schody „cárskymi“. Predtým, kým sa posádka skladala z niekoľkých ľudí, malo pravdepodobne význam stavať zvláštne schody. Ale teraz? Pravda, vtedy aj riadiaca kabína zodpovedala svojmu názvu.