Koľko konvencií je v živote a ako dlho sa udržia v reči slová, ktoré stratili pôvodný zmysel! Igor si vyberie za tretie povolanie vari jazykovedu. V poslednom čase pozoruje u seba čoraz väčší záujem o slová. Nemal by sa o tom pozhovárať s Alexejom?
Ľoška? Človek so šiestimi špecializáciami a ochotný osvojiť si ešte šesť. U iného by to bol prejav ľahkomyseľnosti. Alexej však všetko robí talentovane a úspešne. Igor je po tejto stránke slabší ako jeho priateľ. On má iba dve povolania — aj to druhé len preto, že človek popri veľkej vášni potrebuje i keď malý, no celkom odlišný záujem. Veď ľudia to vždy robili tak: niekto sa venoval, povedzme, chémii, vkladal do práce celú dušu, pracoval obetavo, ale doma, pre seba, hral na husliach alebo maľoval akvarely, pestoval kaktusy, zbieral vzácne knihy, zaoberal sa umeleckým fotografovaním, „odtrhával si čas“ alebo „kradol si vzácne chvíle“ — ako sa píše v starých románoch, ktoré Alexej rád cituje. Prirodzene, keď človek nespával denne tri hodiny, ale celých osem — teraz, v XXI. storočí, až smiešne na to pomyslieť! — a prvej hlavnej vášni venoval okrem toho ešte osem hodín, hoci za ten čas urobil menej ako dnes za štyri alebo päť, musel to byť problém. Dnes amatérske záľuby ľudí prestali byť čisto súkromnou vecou, stali sa z nich druhé a tretie povolania, ba niektorí, ako Alexej, majú takýchto obľúbených povolaní aj šesť. A majú čas na všetko, nemusia si ho „odtrhávať“ ani „kradnúť“.
Ale nefilozofuje hneď takto zrána príliš veľa? Napokon, má na to času v takzvanej riadiacej kabíne. Igor otvoril dvierka.
V kabíne sa motal muž v modrej kombinéze, umiesťoval plastikovú debničku z plastickej látky so zaoblenými rohmi.
— Dobré ráno! — povedal. — Upevnil som nový prístroj. Na žiadosť Bezpečnostnej kontroly, či Plánovacieho byra. Majú tam voľajaký spor.
— A čo mám s tým robiť?
— Nič, vôbec si ho nevšímajte. Ani sám neviem, čo to je. Je zaplombovaný. Zapojil som drôty podľa schémy — a hotovo. No, šťastlivú cestu! — Montér veselo zakýval rukou.
Igor zaujal svoje miesto. Inštrukcie prikazovali, aby pri štarte a pristavaní bol pilot vždy v riadiacej kabíne. Načo? To vedela len Bezpečnostná kontrola.
Skoro mechanicky sledoval, ako dali príkaz na štart a ako stroj reagoval — na pulte sa zamihali svetielka, ručičky prístrojov sa ustaľovali na ciferníkoch. Len zaplombovaný prístroj, zakrytý nepriedušným puzdrom, nejavil znaky života.
Motory začali pracovať. Budova letišťa, ktorú bolo vidieť v okne naľavo, pohla sa z miesta. Stromy na kraji letiska splynuli v súvislý pás. Krátky, veľmi krátky rozbeh, mocné trhnutie — a už sa dolu rýchlo stráca bielo-ružové mesto medzi vŕškami, kus cesty, rovnej ako poludník, a zase mesto, ale už omnoho ďalej, už ledva tušiť jeho kontúry. Otáčka — a letún sa vznáša vozvýš, k slncu, k hviezdam, prerážajúc vrstvu ľahkých oblakov, ktoré sa len pred chvíľou zdali zo zeme také vzdialené.
Pravidelne a tíško hučia motory.
Cestujúci si vytiahli univerzálne bloky a čítali knihy, prezerali časopisy, dívali sa na filmy. Mnoho sa zmenilo na svete odvtedy, čo Ústredná knižnica, Hlavná expedícia časopisov a Generálny film zorganizovali individuálne vysielanie pre majiteľov univerzálnych blokov. Ešte pred piatimi rokmi stáli na policiach lietadla skutočné knihy a časopisy, neveľká knižnica o sto-dvesto zväzkoch. Teraz nosí každý vo vrecku knižnicu s desaťmiliónmi zväzkov, s oddelením unikátov a vzácnych rukopisov — keď zadáte objednávku, netrvá to ani tri minúty, a môžete si prezrieť hocijakú knihu. Náklady časopisov, ktoré nedávno dosahovali astronomické čísla, v poslednom čase veľmi poklesli a už sa celkom vážne uvažuje o tom, či ich vôbec treba tlačiť a rozosielať. Stačilo by vlastne niekoľko exemplárov na automatické zobrazovanie podľa želania majiteľov univerzálov. Len jednotlivci, čo majú záľubu v starých zvyklostiach, radšej držia časopis v rukách a prstami preberajú stránky.
O kine a divadle škoda aj hovoriť. Premiéru vidí spravidla niekoľko miliónov ľudí, nech by boli kdekoľvek. Môžete povedať svoj názor všetkým, ktorých to zaujíma, a naopak, vypočuť si akúkoľvek mienku bez toho, že by ste sa pohli z kresla v lietadle. A suseda pritom nevyrušujete: stačí len stisnúť gombík „nemý rozhovor“ a hlas speváka, ktorého sledujete na obrazovke univerzálneho bloku, budete počuť len vy (a ani to nebolo tak dávno, čo sa zakladali nemotorné slúchadlá!).
Áno, technika sa vyvíja neuveriteľne rýchlo. Čo bude o desať, dvadsať rokov?
…Igor mal dosť času rozmýšľať o bársčom a bárskoľko. Mohol si sadnúť do voľného kresla, vytiahnuť svoj univerzálny blok ako všetci cestujúci a dívať sa na Labutie jazero alebo na novú hru. Treba len zistiť, v ktorom divadle na zemeguli ju dávajú. Najlepšie inscenácie sú vraj newyorské, cambridgeské a tambovské.
Keď sa mu náhodou zachcelo, mohol stisnúť gombík „repetícia“ v univerzálnom bloku a vypočuť si ranné pozorovania, zaznamenané na tenulinkom vlásku, alebo nadiktovať svoje myšlienky — automat potom všetko presne prepíše. Mohol si vypočuť hocijakú prednášku, aj takú, čo odznela pred týždňom alebo rokom, mohol robiť ešte tisíce vecí.
Len gombíkov na riadiacom pulte sa nemohol dotýkať.
Ó, tieto gombíky, z ktorých sa toľko vysmievajú humoristické časopisy, gombíky, obklopujúce človeka od útleho detstva do hlbokej staroby. „Preč s gombíkmi!“ je správne, pokrokové hnutie, ktoré určite má budúcnosť. Igor sa dnes mohol presvedčiť, ako dobre a príjemne je lietať, keď nemusí myslieť na nijaké gombíky. Ale zrazu náramne zatúžil položiť prsty na riadiace klávesy a cítiť, že stačí len zľahka stisnúť, a obrovský letún ho poslúcha. Žiaľbohu, gombíkov sa smie dotknúť len počas tréningových letov, ktoré sa robia na to, aby piloti nezabudli zaobchádzať s lietadlom. A Igor tak rád riadil stroje, preto si vlastne aj vybral povolanie pilota. Ale ak sa má poctivo priznať, toto zamestnanie sa stalo nudným, neprináša mu už to potešenie ako predtým.
Igor sa prechádzal hore-dolu a zastal pri vchode do jedného salónu. V kúte sedel vysoký človek, ktorý zamyslene hľadel do univerzálneho bloku a takmer nebadane ševelil perami. Zhováral sa s niekým, alebo možno pracoval. Poblíž dverí besedovalo niekoľko cestujúcich o najnovších vymoženostiach: o vykurovaní Kamčatky zemským teplom, o jakutskej automatickej bani.
Jeden zo spoločníkov, ružový šuhaj, vyhlásil, že ťažba prírodných rúd už zastarala. Dávno je načase vytvárať nálezištia umelé.
— Nestačia vám zmeny na povrchu planéty, — usmial sa starší cestujúci, — chcete premeniť aj útroby Zeme?
— A prečo nie? — čudoval sa chlapec. Jeho spoločník neodvetil hneď.
— Predvčerom som sa zhováral s istým… hm, tiež dosť mladým mužom, — cestujúci sa akomak usmial, — a ten mi vysvetľoval, že človek môže z hocičoho získať, čo len chce. Napríklad z obyčajného kameňa železo, zlato alebo salámu. Treba na to iba — povedal to presne tak, „iba“ — rozštiepiť atómy na častice a zložiť z týchto častíc nové atómy.
— Báječná vec! — usmial sa nadšene šuhaj.
— Koľko ich je, týchto báječných vecí, — usmial sa znovu starší cestujúci. — Teraz je len otázka, ktorú z nich uskutočniť?
— Tú, ktorá je najúčelnejšia, — zamiešal sa zrazu do reči cestujúci, čo sedel v kúte.
— Ale čo pokladať za najúčelnejšie? — zaskočil ho hneď šuhaj. — Aké kritérium uplatňovať?