— Nuž, napríklad vynaloženú ľudskú prácu. To je, prirodzene, prvoradé. Potom vynaloženú energiu. A samozrejme, nie všeobecne, ale podľa výskytu v určitom čase, podľa zásob danej suroviny. Ďalej je rozhodujúca obťažnosť a vzdialenosť dopravy. A ešte všeličo iné…
— Ó… — vyletelo mládencovi z úst trochu sklamane. — Ako vidím, vy ste z tých ľudí, čo všetko na svete rátajú.
— Pracovník Plánovacieho byra, — uklonil sa s figliarskym úsmevom cestujúci a po chvíľočke dodaclass="underline"
— Viete predsa, že nie sme skúpi na nijaké experimenty — čo aké smelé a čo v akom veľkom meradle. Ale… — prebehol pohľadom po všetkých, čo sa zúčastnili na rozhovore, akoby sa chcel presvedčiť, či ich táto téma zaujíma, a pokračovaclass="underline" — Keď ide o normálne využitie, tu sa ujíma slova matematika. Vezmite si napríklad hrádzu cez Behringovu úžinu s čerpadlami, čo prečerpávajú vody Tichého oceánu do Arktídy. Z dnešného hľadiska toto zariadenie ani nie je také dokonalé. Len sa nad tým dobre zamyslite: na to, aby sme mohli udržiavať teplé podnebie na severnej pologuli, treba vyťažiť uránovú rudu, získať z nej štiepne materiály, dopraviť ich k priehrade a nabiť reaktory. Pravda, skoro všetko toto sa robí automaticky, ale len skoro, a nie všetko. Po tejto stránke stojí jakutský banský automat na vyššom stupni. Keď ho raz spustia, bude pracovať päťdesiatjeden rokov bez zásahu človeka. Aj naše lietadlo, — povedal znenazdajky, — v mnohom zastaralo.
Dievčina s plavými vrkočmi, v ľahkých šatách, ktorá pozorne načúvala, prebehla očami po vnútrajšku salónu.
— Nemyslím na pohodlie pre cestujúcich alebo na technické kvality lietadla, — pousmial sa pracovník Plánovacieho byra. — Ale všimli ste si dakedy pilota?
Igor sa mimovoľne zachvel. Utiahol sa do úzadia chodby.
— Pilota? — opakovalo dievča. Jeho hlas znel prekvapene. — Veď ten sedí voľakde vo svojej kabíne. Je neviditeľný.
— Nielenže neviditeľný, ale ani nič nerobí. A viete, to je jeden z najzaujímavejších problémov nášho dneška. Pokiaľ sa v povetrí odohrávajú veci, ktoré sa už dakedy dakde stali, môžete sa spokojne spoľahnúť na stroj. Ale ak sa stane čosi nepredvídané, prípad, ktorý nemá v „pamäti“ stroja analógiu, je stroj bezmocný. A práve preto letí kvalifikovaný pilot. Stovky pilotov takto nečinne lieta v povetrí, vykonávajú obyčajný dozor, miesto toho, aby sa zapodievali tvorivou prácou, dôstojnou človeka. Pritom každý zásah do činnosti stroja pokladá sa za mimoriadnu udalosť. A vo všetkých strojoch urobia hneď príslušné zmeny, aby sa podobný prípad už nemohol opakovať. Takto sa teda po každej závade zmenšuje pravdepodobnosť nepredvídaných udalostí. A pilot má čoraz menej práce. Tak je to aj s naším pilotom. On síce čestne slúži spoločnosti, ale my ho olupujeme o prirodzenú radosť z práce. A to je predsa kruté.
— Ale veď ten pilot niečo robí, — namietla dievčina.
— Áno, číta, diktuje, možno skladá poému. Prirodzene. Lenže to nie je riešenie.
— A často mu prichodí pracovať?
— Ja viem len jedno, — položartom, polovážne povedal starší cestujúci, — piloti budú na lietadlách večne. Pretože kým ostane pravdepodobnosť čo len jediného nešťastného prípadu za desať rokov na všetkých leteckých linkách, Bezpečnostná kontrola aj tak bude trvať na tom, aby na všetkých lietadlách lietali piloti. Mal som do činenia s touto organizáciou. Poznám ju.
— Starajú sa o cestujúcich, — odvetil pracovník Plánovacieho byra. — A v zásade majú pravdu. No úloha…
V tej chvíli pocítil Igor tri ľahké klopnutia do pŕs: riadiaci stroj ho volá. Prvý raz za posledné dva roky.
Signál neznamenal haváriu. Keď vošiel do kabíny, zelená lampička ukazovala: „Všetko je v poriadku“. Igor si sadol do kresla a pozorne si obzrel signalizačnú dosku. Stroj nemou rečou signálov oznamoval, čo sa stalo a aké opatrenia sa urobili. „Chladiace zariadenie“ — čítal na signalizačnej doske. „Neprúdila chladiaca zmes“ — vysunul sa svetelný nápis. „Čerpadlo v poriadku“ — veselo oznamoval jeho sused. „Porucha v potrubí“ — urobil stroj záver. A hneď aj hlásiclass="underline" „Zariadenie prefúknuté“, „Zmes znova prúdi“. Čože, s takou šepletou si poradí aj decko.
Igor sedel v kresle hlboko zamyslený. Tri ľahké klopnutia do pŕs ho vrátili do skutočnosti. Lampička svietila oranžovým svetlom. „Neprúdi chladiaca zmes“ — prečítal. Upchatie bolo teda odstránené len prechodne! Rýchlo, rýchlejšie, ako by to urobil človek, stroj preskúmal každý článok prívodového systému a znenazdajky došiel k záveru: „Všetko v poriadku“. Ale signál „Neprúdi chladiaca zmes“ jasne svietil ďalej. Teraz podali správu motory. „Steny spaľovacej komory sú prehriate“ — zažiaril signál na signalizačnej doske.
Igora svrbeli ruky, aby siahol na klávesy riadiaceho pultu. Ale nemal na to právo — lampička svietila oranžovo. Stroj skôr, ako by to bol mohol urobiť Igor, zistil, čo sa v takomto prípade dá robiť. Zamihali kontrolné lampičky. Stroj sa rozhodol skontrolovať, či sú v poriadku signalizačné prístroje. Múdry stroj! Správne rozhodnutie! Kým si to Igor uvedomil, stroj už aj preskúmal celý signalizačný systém. Vysvitlo, že všetko je v poriadku, len na ukazovateli čerpadla čosi nefungovalo.
„Nech ho čerti vezmú aj s prístrojom, zapojiť rezervné čerpadlo!“ pomyslel si v zápale Igor. „Veď motory sa hrejú…“ Až ho tak nadvihlo v kresle. „Zapojiť rezervné čerpadlo“ — prečítal si s úľavou.
Teraz došiel stroj k rozhodnutiu vari len desatinu sekundy po Igorovi. Metodicky a chladnokrvne prebral všetky varianty, potom porovnávacou metódou vylúčil všetky okrem jedinej správnej. A u Igora to bola prvá myšlienka, čo mu prišla na um skoro impulzívne. Predsa však pocítil hlboké uspokojenie: v podstate porazil stroj. Hla, čo znamená ľudská skúsenosť, aj keď nie celkom uvedomelá, skúsenosť zhromaždená v mozgových bunkách a v svaloch jeho rúk, ktoré sa samy vystierali za gombíkom „druhé čerpadlo“. Doparoma, aj piloti sú na niečo dobrí!
Lampička spokojne svietila zeleným svetlom a on len stále sedel v kresle. Motory dávno signalizovali, že teplota je normálna. Signalizačná doska zrejme upozorňovala, že pilot je v kabíne celkom zbytočný.
Ale Igor sa neponáhľal preč. Prežíval zvláštne pocity: nedotkol sa ani jedného gombíka, a predsa akoby riadil stroj. Hra? A nech! Ale veď je to hra na prácu, na prácu pilota, ktorá je v rozpore s jeho funkciou.
A tu žiarovka tretí raz zasvietila oranžovým svetlom. Čosi také sa nestalo v celých dejinách transkontinentálnych liniek. Už len to samo osebe bola mimoriadna udalosť.
No ešte len vtedy, keď pilot pozrel na signalizačnú dosku, zmocnilo sa ho ozajstné prekvapenie. „Na druhom čerpadle je porucha“ — konštatoval prístroj profesorsky pokojne. Čo, druhé čerpadlo je vyradené z prevádzky? To je zle — veď tretieho nieto.
Zasvietila obrazovka manipulátora. Stroj sa pustil do opravy. Igor videl na obrazovke, ako mechanické ruky rýchlo a šikovne ohmatávali čerpadlo, tesne uzavreté, kam sa nedostane ľudská ruka. Ký čert to môže byť! Všetko je na mieste.
„Zložiť vrchnák!“ takmer vykríkol Igor, ale mechanické ruky ho už odkrúcali. Prenikli do vnútra a urobili všetko, čo si len Igor mohol vymyslieť, no poruchu aj tak neodstránili.
„Spodný nátrubok!“ preblesklo Igorovi hlavou. Omeškal sa. Prsty zaskrutkovali vrchnák tak rýchlo, že ani nestačil sledovať ich pohyby, a vrhli sa na spodný nátrubok. Železným prstom nestačilo ani to, rozobrali, prečistili a zmontovali všetko, čo sa len dalo odkrútiť. Stroj robil tisíce zaisťovacích, možno aj celkom zbytočných úkonov, a čas sa míňal…