Igor cítil, že sa mu začínajú pliesť myšlienky. Čo robiť? Zrazu mu svitlo: „Zapchala sa spojovacia hadica!“ Krátka hadica, čo spája obidve čerpadlá: hlavné a rezervné. Prišlo mu to na rozum jedine preto, lebo raz, keď sa hrali s kamarátom na „logickú predstavivosť“ a používali schému leteckých motorov, on sám vymyslel túto poruchu a partner ju musel hľadať podľa vedľajších príznakov. Pravdaže, týmto partnerom bol Alexej! Igor vtedy vyhral jeden bod. Ľoška, ktorý vedel tak bystro usudzovať, nevedel sa dovtípiť! Veď aj vtedy prefúkal celé chladiace zariadenie a potom zapojil rezervné čerpadlo. Ale spojovacia hadica, kratučký, len niekoľkocentimetrový výbežok, ostala neprefúkaná.
Stroj takýto prípad, prirodzene, nepoznal! Robil všetko okrem jedinej jednoduchej a teraz nevyhnutnej veci. Napokon, keď stroj vyskúšal všetko, čo bolo v jeho moci, vzdal sa. Žiarovka zasvietila červeným poplašným svetlom.
Teraz! Igor sa naklonil dopredu… Motory už-už mohli vybuchnúť! A tu mu zadunel v ušiach hromový príkaz.
„Nič nerobiť!“
Skoro naľakane sa poobzeral okolo.
„Nezasahujte,“ ozval sa znova hlas.
Vzápätí začul jemné, celkom slabé ťukanie v debničke z plastickej látky, ktorú zavesili v kabíne pred odletom.
Gombíky na riadiacom pulte sa začali samy od seba vtláčať, akoby sa ich dotýkal rukami neviditeľný človek. Znova zasvietila obrazovka. Ktosi pomaly, po ľudsky hľadal poruchu.
Ale ten niekto nevie predsa o spojovacej hadici! To vie len Alexej. Igor sa zodvihol z kresla, ale znova sa zháčil na príkaz:
„Ani hnúť!“
Neznámy vedel o spojovacej hadici. Prefúkol ju a ako Igor predpokladal, chladiace zariadenie hneď začalo fungovať.
Najvyšší čas! Igor si utrel spotené čelo. Ešte pár sekúnd a bolo by po motoroch.
Nuž, dnes toho prežil veru ozaj dosť!..
Ešte chvíľu sedel, aby sa upokojil. Všetko fungovalo normálne. Potom vyšiel z kabíny. Cestujúci boli zaujatí každý svojím spôsobom a nemali ani tušenia o tom, čo sa pred chvíľou odohrávalo v kabíne lietadla. Trvalo to dovedna len sedem minút!
— Nuž, robíme teraz taký experiment, — vravel pracovník Plánovacieho byra, blýskajúc živými očami a pokukujúc na svojho spoločníka. — Prirodzene, s úplným súhlasom Bezpečnostnej kontroly. Ale už vari pristávame.
Lietadlo sa spúšťalo. Igor prešiel znova do kabíny a sedel tam v kráľovskej nečinnosti, až kým kolesá nezastali na čiare, nakreslenej na letisku, a všetky dvere sa automaticky neotvorili.
Igor vystúpil posledný.
Vibroplán bol starej konštrukcie a Igor mohol stískať riadiace gombíky, mohol sa baviť, koľko chcel. Ale čudná vec! — teraz ho to akosi netešilo. Ba nielen to: ťažilo sa mu držať prsty na klávesoch. Dnes ráno sa mu lietalo lepšie. Ruky mal voľné, myseľ tiež, krídla sa podrobovali skoro neuvedomelým želaniam. Bolo to ako let vo sne. Let? Áno, vtedy ráno mal pocit, že letí. Ale teraz sa jednoducho len pohyboval v priestore z miesta na miesto. Obyčajná dopravná operácia, bežná skoro u všetkých ľudí Zeme asi práve tak ako predtým — ak máme veriť starým filmom — keď ľudia chodili do práce na bicykloch.
Alexej sedel v neveľkej miestnosti pri riadiacom pulte, presnej kópii toho, za ktorým prežíval Igor pred hodinou také vzrušujúce chvíle. Vedľa bolo ešte jedno kreslo a ešte jeden pult.
— Takto ja lietam, — povedal Ľoška a ukázal na svoju ríšu. — Ani sa neodpútam od Zeme.
Pozrel na Igora a zasmial sa.
— Ale zato pracujem, — dodal. — Vediem naraz sto lietadiel. Mám teraz stokrát viac príležitostí zasiahnuť do činnosti strojov ako ty. Dnes som si vypýtal ešte desať liniek — ledva som ich prehovoril. Dali mi rezervný pult — ak by sa naraz vyskytli dva prípady. Podľa teórie pravdepodobnosti…
— Ach, tá teória! — hodil Igor rukou. — Dnes som sa s ňou zoznámil v praxi.
— Aj tvoje lietadlo bolo medzi tými desiatimi. Viem si predstaviť, aký si bol sklamaný, keď vysvitlo, že stroj nepotrebuje tvoju pomoc! Také isté pocity prežíval asi posledný fiakrista alebo posledný šofér. Dospieval si svoju pesničku, Igorko!
— Keď ja tak rád lietam.
— Ktože dnes nelieta! Ale v čom sa líšia pocity pilota od pocitov cestujúcich? Ak chceš zažiť ozajstné pocity, daj sa ku mne. Pravda, lietať už nebudeš. Pri mojom povolaní je to celkom zbytočný prepych. Ale zato zaujímavá robota. Uváž si, že od budúceho roka aj tak odvolajú z lietadiel všetkých pilotov. Ešte aj skúšky sa budú robiť automaticky, pomocou programového zariadenia.
Ľoškova ryšavá tvár sa smiala, pehy tancovali, nos žiaril. Ľoška nepokladal za potrebné dať si odstrániť pehy alebo zmeniť tvar uší, odstávajúcich ako dlane priložené k hlave — to nie. Ľoška bol tej mienky, že človek celkom spokojne môže žiť aj taký, ako ho stvorila príroda.
— Veď máš aj iné povolania, bratku! Môžeš si vybrať. Napokon, môžeš byť lietajúcim biológom. Pre tvoju rezerváciu je aj tak určený dozor zo vzduchu. Ubezpečujem ťa, nie je to také tragické, ako sa ti zdá.
…Skutočne! Čo sa zmenilo na svete? Pocity, ktoré máš, keď riadiš stroj? Keď Igor bude pracovať na zemi, týchto pocitov mu azda aj pribudne. Let? Svet nevidel ešte nič nádhernejšie ako let na vibropláne bez riadiaceho pultu.
Romantika? Áno, romantika musí byť. Lenže ona je v hociktorej práci. A v tom, čo robí Ľoška, je tiež veľmi mnoho romantiky, i keď sa k tomu neprizná.
Igor vyšiel na ulicu a zavolal si vibroplán. Pribehol starý, naivný, romantický vibroplán s gombíkmi na miniatúrnom pulte. Igorovi sa zažiadalo poískať mu za ušami, ako to robieval so somárikom Vaskom, keď bol malý chlapec. Somárik Vaska a barina, kde sa hemžili pulce, mali veľký podiel na tom, že Igora tak zaujala biológia.
Igor si sadol do kresla a položil prsty na klávesy.
— Leť! — rozkázal.
Kreslo sa nepohlo.
Tu Igor ľahko stisol mäkký a rozkývaný gombík, za chrbtom sa mu roztvorili krídla, a vibroplán vzlietol.
I. Jefremov
HAVRANIA JURTA (HIUNDUSTYJN EG)
Neskorá tuvánska jar ustupovala letu. Lôžko stálo pri západnom okne poloprázdnej nemocničnej izby. Slnce nazeralo dnu zo dňa na deň dlhšie. Novučká nemocnica sa belela čerstvým drevom, všadiaľ prenikala sladkastá vôňa živice z listnatých stromov — voňali ňou vankúše, paplón, ba aj chlieb.
Inžinier Alexandrov ležal obrátený k obloku, hľadel cez priezračnú čiernu kovovú sieť do belasých diaľav lesnatých kopcov a načúval tlmenému šumeniu vlhkého jarného vetra.
Pred štyrmi dňami bol tu slávny chirurg z Krasnojarska a zahasil posledný plamienok nádeje, čo tlel ešte v Alexandrovovi po polročnom utrpení. Mocné nohy so širokými stupajami a s uzlami spoľahlivých svalov ho nikdy viac neponesú po vrchoch a močiaroch, cez rúbane a kamenisté úšusty za vábnymi a neistými cieľmi geológa, za novými banskými bohatstvami. Tak sa vyslovil chirurg, keď preštudoval röntgenové snímky, podrobil ho bolestivým prehliadkam a poradil sa s miestnymi lekármi. Alexandrov to aj sám cítil, dôveroval lekárom z nemocnice aj odborníkovi-neuropatológovi, ktorého zavolali z Kyzylu. Lenže ľudská viera v zázraky je nevyčerpateľná a… prečo by slávny chirurg nepoznal čosi nové, čo práve len objavili a čo by mohlo vrátiť jeho meravým nohám, zoslabnutým ako handra, bývalú nevyčerpateľnú silu?…