Chirurg — nižší, vrtký, chudý, s ostrými črtami a prenikavým pohľadom — sa geológovi nepozdával. Možno preto, že mu napred toľko ohmatával chrbtovú kosť, porovnával so snímkami, ktoré dvíhal proti svetlu, a vyvracal k nim hlavu s vyzývavo vytrčenou bradou, a napokon mu predsa len položil obligátnu „lekársku“ otázku:
— Ako došlo k úrazu?
Alexandrov potlačil podráždenie a začal rozprávať, ako na jeseň kontroloval prieskum zaujímavého náleziská a v zápale práce zabudol, že oneskorené lejaky rozmočili vrstvu mazľavej hliny v starej šachte. Chcel sa ta spustiť osvedčeným baníckym spôsobom — klinovaním. Lenže hlina ho neudržala a inžinier sa zrútil na dno šachty, do hĺbky dvadsaťdva metrov, rozdrúzgal si nohy a zlomil stavec.
Geológ opakoval tento príbeh už veľa ráz a hovoril celkom sucho a ľahostajne, akoby šlo o celkom cudzieho človeka. Najťažšie mu padlo spomínať na hrôzu, čo prežil na mokrom a tmavom dne šachty, keď sa prebral a pochopil, že má ochrnuté nohy a zlomenú chrbticu. Aj teraz sa zachvel pri tejto spomienke. Chirurg mu položil na plece pevnú ruku a tým istým „lekárskym“ tónom mu radil, aby sa nerozrušoval.
— Dávno som sa prestal, — odvetil geológ mrzuto, — ale načo sa vypytujete? Vidím, že vás to nezaujíma.
— Nepýtam sa len tak zo zvedavosti, — reagoval sucho chirurg. — Nám, lekárom, nesmie ujsť ani najmenší detail, keď máme urobiť rozhodujúci záver. Uvedomujete si, aký rozsudok mám vyniesť nad vami?
Alexandrova zaplavila horúčosť.
— Niečo sa časom zregeneruje, — pokračoval chirurg po krátkej pomlke, — ale chodiť by sa nedalo… Mne však záleží na tom, aby ste chodili, a preto je dôležitá každá maličkosť, dokonca aj to, v akej nálade ste spadli, áno, nečudujte sa. Napríklad, ak sa na ulici jednoducho potknete a spadnete, ale ste pri tom bodrý, v dobrej nálade a svaly máte pevné — nič sa nestane. No ak v tej chvíli kráčate skormútený, chorý, ochabnutý — zrútite sa ako drevo, a potom je z toho veľká paseka, ako sa ľudovo hovorí. Preto, aby sme mohli posúdiť vnútorné zranenia, ktorých hojenie ťažko pozorovať, má veľký význam váš duševný stav vo chvíli pádu.
— Nuž ja som sa teda nezrútil, ale spadol, a chuti do života som mal habadej! Naraz som si spomenul, že tá štyridsiata prvá šachta zasahuje okrajom porfýrovú žilu, a ponáhľal som sa po kontrolnú vzorku… overiť si svoju domnienku!
— Mhm, mhm! A koľko máte rokov?
— Štyridsaťjeden.
— Ejha, štyridsaťjeden rokov a šachta je tiež štyridsiata prvá — poverčivý človek by…
— Lenže ja nie som poverčivý! — odsekol geológ s uštipačnou grimasou. Oči sa mu stretli s lekárovým prenikavým pohľadom a pochopil, že chirurg skúma jeho psychologický stav, pravdepodobne, aby sa presvedčil, či nie je skeptický alebo hysterický. Alexandrov prišiel do pomykova a zachmúrene sa odvrátil.
V nasledujúce dva dni ho znova röntgenovali, robili mu punkciu, do omrzenia hľadali citlivé body na drieku a otravne meravých nohách. Nadišla chvíľa, ktorú si geológ zapamätal na celý život. Chirurg prišiel aj s tromi lekármi nemocnice. Sklonil sa hlboko nad geológa, vystretého na chrbte, a chytil ho za ruku. Alexandrov cítil, že chirurgova ruka sa trošku chveje. Srdce mu stŕplo v predtuche čohosi strašného. Čo ako sa geológ pripravoval na tento úder, predsa bol príliš krutý. Dlho musel ležať obrátený k obloku a zápasiť s gundžou, čo ho dusila v hrdle, a štyria lekári mlčky sedeli a každý sa díval inde.
— A to… navždy? — vyriekol geológ skoro nečujne.
— Nebudem vás klamať, — zachmúrene povedal chirurg, — no veda sa teraz rýchlo rozvíja! Dnes zachraňujeme život pri takých chorobách, do akých sa pred dvadsiatimi rokmi nik ani nepúšťal…
— Dvadsať rokov… — zašepkal Alexandrov tichučko, ale lekár to aj tak počul.
— Prečo by to muselo byť dvadsať, možno päť? Ak chcete, pošleme vás do Moskvy, do Burdenkovho ústavu…
— Veď to pokladáte za márne, vidím.
— Vlastne áno! Prvá aj druhá operácia bola správna. Poškodenie nervového kmeňa — čo si počneš, keď jeden stavec je rozdrvený a druhý vytknutý. Ešte šťastie, že je to tak! O jeden stavec vyššie a… sotva by vás boli zachránili!
— Šťastie? — spýtal sa geológ hlasom, v ktorom znel bôľ. — Vy to nazývate šťastím?!
Lekári pozreli na seba a v tej chvíli sa za nimi vynorila sestra s injekčnou striekačkou v rukách. Alexandrov, utlmený morfiom, sa utíšil.
A teraz chirurg odletel a s ním aj všetky bývalé nádeje. Geológ mlčky ležal a pokúšal sa nájsť si miesto v živote, ktorý mal pred sebou. Akoby obrovská priepasť bola ľahla medzi neho a bývalý svet pútavej, i keď neľahkej práce, svet boja bezpečnej duševnej i telesnej sily proti nesčíselným prekážkam, svet radostí z malých aj veľkých víťazstiev, sklamaní aj útech; medzi neho a život, ktorý bol v súlade s jeho ľudskou podstatou i s prírodou drsnej tajgy, a preto teda bol plný a zdravý. Alexandrov sa nikdy nezapodieval myšlienkou na zmenu povolania — veď bolo zaujímavé aj v pustých horách Strednej Ázie, aj v bahnistých jakutských lesoch, alebo tu, v Tuve, kde sa usídlil ešte pred vojnou. Bol rodený geológ, prieskumník v teréne, a tak húževnato odmietal všetky návrhy, aby sa presťahoval do veľkého mesta a prijal tam vedúce miesto, ktoré mu prislúchalo podľa skúseností a zásluh, že vyššie orgány už prestali naňho naliehať.
A zrazu nešťastná náhoda, nesprávny odhad, okamih zúfalého zápasu — a už šiesty mesiac leží na lôžku a nedajbože si zvyknúť na svoju hroznú bezmocnosť, na necitlivé, nehybné nohy. Nohy, osvedčení priatelia… Aké sú úbohé, ako bezvládne sa vláčia — mŕtve bremeno — keď sa učí chodiť! Vlastne je výsmech nazvať chôdzou to vláčenie na barlách! A tak to bude vždy, do konca života, ak to, čo príde ďalej, vôbec možno nazvať životom. Život horší ako smrť… horší ako smrť! Ako nájsť v ňom seba?
Utešovali ho príkladom Nikolaja Ostrovského. Skutočne, tento oceľový komunista bol v omnoho ťažšom položení. Slepý, so stuhnutými meravými údmi bojoval až do konca, vytvoril nesmrteľnú knihu a svojím príkladom nehynúci obraz komsomolca-hrdinu. No Alexandrov, prostý geológ, vládal víťaziť svojou vytrvalosťou a bohatými skúsenosťami len v boji s prírodou. Na zápas s hrôzou večného lôžka, s nohami, ktoré nič necítia a sú ako cudzie, nemá dosť zmužilosti. Nemá sa čoho zachytiť, o čo oprieť, ani čo by letel do bezodnej čiernej priepasti! Napísať knihu — o čom? Keby hneď aj zistil, že má talent, jeho život je práve taký jednoduchý ako život státisícov sibírskych obyvateľov. Dobre bolo Nikolajovi Ostrovskému, ktorého celý život bol jediným nepretržitým hrdinstvom. Totiž, ako dobre? Čo za hlúposti mu to lezú do hlavy! Slepota! Čo mohlo byť strašnejšie pre toho silného človeka, ľúbiaceho život?…
Alexandrov zaťal zuby a snažil sa prerušiť klbko myšlienok, ktoré ho priam dusili, škrtili. Bez mihnutia hľadel geológ do obloka, hypnotizovaný pohľadom na hasnúci západ nad vzdialenými horami, až napokon zaspal.
Alexandrov sa prebudil za súmraku a pocítil ženinu prítomnosť. Za tohto nekonečného polroka prichádzala Ľuda skoro každý deň, len čo skončila prácu, a sedela pri jeho záhlaví, trpiaca a mlčanlivá.
Ľuda, veselá a zdravá, výborná športovkyňa, bola navyknutá hľadieť na všetko na svete so sebavedomým egoizmom krásnej mladosti. Nebola nijako pripravená na úder, ktorý zasiahol jej múdreho a silného druha — muža a jej dovtedy šťastlivý život — úspešnú geologickú prácu, záľubu v rýchlych a ľahkých zmenách. Katastrofa ju podlomila. Ľuda stratila hlavu, raz nevedela, ako najlepšie podoprieť milovaného v ťažkom nešťastí. Prelievala potoky sĺz od ľútosti k nemu aj k sebe a naďalej hľadala v ňom predošlú spoľahlivú oporu, a pritom necítila, či nechápala, že teraz on potrebuje jej bezpečnú podporu alebo že ho treba aspoň ušetriť pred utrpením a starosťami. Ľuda sa sama trápila a mučila aj muža, preplneného súcitom k žene, dobrej a vernej, ktorá mala jedinú chybu: bola slabá a nevedela si poradiť v hodine skúšok. Ale postupne si geológ navykol na to, že Ľuda prišla raz strojene veselá a mimovoľne ho popudzovala svojím kvitnúcim zdravím, raz zase smutná — keď sa jej zdalo, že predstieraná veselosť neprináša žiaduci výsledok a že je lepšie nepretvarovať sa. Aj teraz ticho sedela na bielom stolčeku a nespúšťala zarmútené belasé oči z mužovej ostarnutej tváre.