Alexandrovovi sa nechcelo rozlúčiť so snom. Snívalo sa mu, že je mladý študent v treťom ročníku a prišiel na Ural na geologický prieskum. Neúnavne liezol po skaliskách studenej Čusovej, nocoval priamo na brehu rieky, alebo sa šplhal po vratkých rebríkoch na voňavé senníky. Zaspával tuho, preplnený prirodzenou radosťou a očakávaním, koľko zaujímavých vecí sľubuje nasledujúci deň. Gazdiné ho vítali prívetivo, milé dievčatá sa usmievali, keď unavený prišiel do voľaktorej dediny a pýtal si nocľah a niečo pod zub. Dávna minulosť Uralských hôr, téma jeho budúcej diplomovej práce, rozvíjala sa pred ním strhujúco a vábivo. Ako to už vo sne býva, tento kúsok minulého života sa mu videl mimoriadne ľahkým, jasným a Alexandrov sa ho zúfalo držal, len aby neprecitol do bezútešnej prítomnosti.
Znepokojená žena mu pritisla pery na čelo, aby zistila, či nemá horúčku, a tíško zašepkala:
— Čo ti je, Kýros môj?
Ľuda prišla do jeho partie ako mladá praktikantka. A zdalo sa jej, že Alexandrov sa ponáša na starobylého vladára, aj ho podľa neho potajme volala kráľom Kýrom. Potom sa táto prezývka vžila medzi nimi ako nežné oslovenie.
Alexandrov odvetil so zažmúrenými očami:
— Sníval sa mi pekný sen, — hlas sa mu zachvel od ľútosti, — bol som mladý a liezol som po skaliskách Čusovej, vandroval som sám z dediny do dediny a… — geológ zmĺkol a ležal ďalej bez slova, nepozrel na ženu, iba počul jej zrýchlený dych.
Na vankúš vedľa ucha mu kvapla slza, potom aj na ucho. Bolesť, trpká vo svojej bezmocnosti, drásala mu hruď. Alexandrov otvoril oči a položil ruku na ženino plece.
— Neplač, bolo to pekné. Najradšej by som čím viac sníval a čím dlhšie spal, aspoň by sa mi čas rýchlejšie míňal…
Ľuda zavzlykala a Alexandrov sa rozpačito usmial.
— No vidíš, chcel som ťa potešiť, a ty? Ozaj, dnes som uvažoval o tebe a…
Žena sa vystrela, zbystrila pozornosť a poutierala si slzy.
— Nikde nepôjdem, už som ti to povedala raz navždy.
— Ak chceš, aby mi bolo ešte ťažšie, — nemilosrdne jej vyhodil na oči Alexandrov. — Nieto už v čo dúfať. Prevezieš ma domov, Feňa ma bude opatrovať, a ja… budem sa učiť žiť po novom. Čas beží, tvoja skupina je v teréne a ty strácaš vzácne dni! Čo tajiť, veď viem, že tohto roku treba obhájiť tvoje nálezisko na Čambe, o prieskum ktorého si sa usilovala šesť rokov…
Ľuda zanovito krútila hlavou a celý jej výzor prezrádzal, že nechce počúvať. Alexandrov sa nahneval.
— Pozri, napokon ťa môžem aj vyhnať!
— Nie! Odídem, ale nie teraz. Teraz ma potrebuješ. Ešte musíš ísť do sanatória pri Kyzyle…
— Vykašlem sa na to sanatórium!
— Aspoň kvôli zmene prostredia, milý môj! Uniknúť pred všetkým, čo si vytrpel, znova nájsť sám seba…
— Ja, geológ Kirill Alexandrov, nejestvujem už pol roka a nikdy viacej ani nebudem jestvovať… Nikdy viacej sa nevráti ani tvoj Kýros, vladár tajgy. Obidvaja sú mŕtvi, teraz nastúpi namiesto nich niekto iný, uzavretý medzi štyri steny…
Ľuda si prudko odhrnula vlasy z čela.
Dvere na nemocničnej izbe sa otvorili dokorán a mocné ošetrovateľky vniesli nosidlá s pacientom. Sestra ich predbehla pri vchode a pristúpila k Alexandrovovej posteli.
— Nebudete mať nič proti tomu, ak ho uložíme vedia vás? Pacient nás o to veľmi prosil, len čo sa dozvedel, že ste tu.
— Kto je to? Samozrejme, že nemám nič proti tomu. Najlepšie mu bude pri okne.
Z nosidiel sa zodvihla hlava so strapatými šedivými vlasmi.
— Nebol by som sa nazdal, Kirill Grigorievič, že sa tu stretneme!
— Fomin, Ivan Ivanovič! To je skvelé! Ale čo sa vám stalo? — zvolal natešený a zároveň aj znepokojený Alexandrov.
— Mne maličkosť, reuma ma domŕza, — odvetil starec, podopierajúc si hlavu zohnutou rukou, — ale vám, ako som počul, stala sa veľká galiba. Veľká veru… Odkedy sme sa nevideli, hádam už aj zo dvadsať rokov?
— Presne dvadsať. Ľuda, to je Ivan Ivanovič Fomin, môj starý rubač, s ktorým som podnikal prvé výpravy do tajgy. Hneď po skončení štúdií.
— Ó, veľa som o vás počula! Kirill vás veľmi rád spomína. Prvá geologická výprava je ako prvá láska!
Na sestrino znamenie sa Ľuda začala chytro zberať.
— Idem! Už je ozaj neskoro. Ale dnes odchádzam od teba spokojnejšia.
Prívetivé sivé oči starého baníka akosi upokojili Ľudu.
— Čo je to vlastne za fach — rubač? — spýtal sa skepticky mladý rádiotelegrafista zo susednej postele, ktorý si zlomil ruku pri páde zo soba. — Baník, ale čo rúbeš: uhlie či rudu?
— Voľakedy sa to rátalo tak, že rubač je majster na všetko: aj na uhlie aj na rudu, ba hoci aj na soľ a na zlato! — veselo odvetil starec, odkašlal si a pozrel na svojho spoločníka.
— Majster na všetko, dobre, ale predsa, aká kategória?
— Aká kategória? — nepochopil Fomin.
— Nuž kategória, platová myslím.
— Ach, ty teda o tom, — povedal starec ťahavo. — Kategórie bývali kadejaké, malé aj veľké, lenže, hlavná vec, záujem som mal vždy rovnako veľký.
— A čože si si vyslúžil za ten záujem — lôžko v špitáli?
— Okrem iného aj Leninovu cenu, — pokojne povedal Fomin.
— Leninovu cenu? — zdúpnel mladý rádiotelegrafista. — A za čo?
— Asi bolo za čo, — odvetil Fomin s netajeným posmechom.
— Počkajteže, Ivan Ivanovič, — zamiešal sa do rozhovoru Alexandrov, — pamätám sa, čítal som ten návrh ešte na ministerstve. Navrhli vás na cenu za objavenie významného ložiska spolu s istým inžinierom, zabudol som, ako sa volá…
— Vasiliev, Semion Petrovič. Správne, spolu sme dostali!
— Mali ste teda v tajge šťastie, — závistlivo povedal rádiotelegrafista. — Pravdaže, baník to má lepšie, nie ako našinec. Viac ako desaťpercentnú prémiu si nevyslúžiš!
— Šťastie, to nie je správny výraz, šuhaj, — mrzuto namietol baník. — Ono sa vraví, že hlúpy má šťastie. Ale neviem, ako pomenovať to, keď človek dlho-dlho hľadá, nájde nitku, potom ju stratí a znova nájde, a takto roky a roky. A okrem toho to vôbec nebolo v tajge, ale v uhoľných baniach!
Alexandrova to veľmi zaujímalo a prosil Fomina, aby rozprával. A starec ochotne pristal.
— Nože vstaň, chlapče, — obrátil sa k rádiotelegrafistovi, — a otvor oblôčik. Bude prievan, môžem si potajme zafajčiť.
Starec si bleskurýchle ušúľal cigaretu, škrtol zápalkou a vypustil hustý prúd dymu. Rádiotelegrafista nasledoval jeho príklad, vytiahol spod matraca dokrkvanú škatuľu cigariet a sadol si na Fominovu posteľ. Fomin sa zamračil a zašomraclass="underline"