— Radšej keby si si sadol na svoju, chlapče…
— Vari ti zavadziam? — urazil sa rádiotelegrafista.
— Nejde o to, chlapče, lenže ty nemáš úctu k starším: nepovieš ani bú a jednoducho si sadneš na cudziu posteľ. A ja som s tebou husi nepásol a vôbec ešte ani neviem, kto si, čo si.
Mladý rádiotelegrafista sa nafúkol, odišiel k obloku a vydychoval dym cez sieťku, plašiac roje komárov, čo sa dobýjali zvonku. Po rannej vizite a procedúrach nemocnica stíchla. Na dvore sa ticho zhovárali ošetrovateľky.
— Nie je to dlhá história, — začal Fomin, — bol som už ustatý od stáleho hľadania v stepi, deti podrástli, bolo ich treba dať do poriadnej školy. Slovom, dal som sa na usadlý život a začal som to v uhoľných baniach, kde som potom nerobil rok alebo dva, ale celých deväť. Spočiatku sa mi videlo, že v tajge bolo lepšie, ale potom som privykol, nadobudol som si domček, deti som dal vyštudovať, aj sám som sa veľa naučil — darmo je, predsa som len viacej prečítal ako v tajge. Kirill Grigorievič ma pozná, vie, akú mám obyčaj — všetkému prísť na koreň, pchať nos aj do vecí, do ktorých takéhoto človeka naoko nič nie je. Dozvedel som sa teda veľa čudesných vecí: napríklad, ako voľakedy, tak dávno, že si to ani predstaviť nevieme, bolo na našej sibírskej zemi africké podnebie a všade ozrutné močariny a v nich lesy, tajgy hustejšie ako naše. Stromy rástli vtedy rýchlo, aj rýchlo vychádzali navnivoč a potom tisícročia hnili. Rašelina z nich sa ukladala vo vrstvách, premiešaných s hlinou. To sa prešovalo a tak vzniklo naše uhlie. Začal som si ja uhlie všímať a tu som našiel odtlačky nevídaných listov ani pávie perá, tam zase kmeň s kôrou ako mriežka, alebo voľajaké plody. Zavše sme naďabili na spodku žily na vysokánske pne aj s koreňmi — stáli vám rovno do radu ako podľa šnúry. A v strope sa zase hocikedy vyskytli rybky alebo aj väčšie zvieratá, kadejaké zubaté krokodíly, ibaže kosti mali rozgniavené a tiež zuhoľnateli. V bani ma už poznali. Posmeškári ma spočiatku prezývali banským bosorákom, ale potom mi začali nosiť všetko zaujímavé, čo našli, a vypytovali sa. Pravdaže, napísal som o týchto nálezoch na Akadémiu vied a odtiaľ prišiel taký mládenec. Ináč bol krátkozraký, ale všetko dokonale poznal, napredok vedel povedať, kde čo musí byť. Skamarátil som sa s tým vedcom, posielal mi knižky, a keď prišiel, robil prednášky pre celú baňu. Nedá sa ani vypovedať, o čo zaujímavejšie sa pracovalo, keď som začal pomaly vnikať do tej uhoľnej geológie…
— A za to si zhrabol aj cenu? — nedôverčivo smrkol rádiotelegrafista.
— Ty si papuľa, — nazlostil sa Fomin, — ja ti tu rozprávam všetko po poriadku, aby si ľahšie pochopil, ako to všetko vzniklo… Slovom, šiel som na západný úsek — tam bolo uhlie s vysokým plameňom, dobré na kúrenie, brali ho zväčša do mesta. Zbadal som, že uhlie sa miestami mení. Pravda, kto si ho poriadne nevšimol, tomu sa zdalo stále rovnaké. Vieš, také, čo dáva vysoký plameň, má voskový zlom a nie je natoľko čierne, lenže ani lesk nemá taký kovový ako suché koksovateľné. Pobádal som v uhlí svetlé žilky, krátke a celkom tenučké, zavše aj husté. Niektorá vrstva bola ako sieťkou zatiahnutá. Takéto uhlie bolo na celom západnom úseku, na druhom a treťom porube, v rozličných slojoch. Lenže žilkované vrstvy boli niekde tenšie a niekde zas zapĺňali celý sloj. Ani neviem, prečo ma akosi priťahovali tie svetlé žilky, zozbieral som ich zo všetkých porubov a našiel som aj také, čo neboli ako vlásky alebo ihličie, ale ako tenučké motúzy. Dozvedal som sa, čo to je, ale náš štajger a predák stále len húdli svoju starú nôtu: v uhlí vraj býva kadečo, ale čo nás po tom, len keď to nekazí uhlie.
Začal som ja to uhlie páliť doma v peci a na dvore. Uhlie ako uhlie, lenže z tohto stúpa beláskavý dym, občas až biely, aj vôňu má inakšiu ako obyčajné. A sadza, čo sa z neho usadzuje na rúrach, je tiež sivá. Zabával som sa s tými svetlými žilkami, ale nevedel som, kam z konopí. Nemal som vedomosti, aby som zistil, na čo sa to uhlie nehodí, a aby som dokázal, na čo je súce. Tak som si pomyslel, že to nechám. Tie svetlé žilky mi nedali pokoja dobrého pol druha roka. Začali sme ťažiť koksovateľné uhlie na severnom úseku, a tým by sa bolo aj všetko skončilo, keby raz z čista jasna nebol prihrmel inžinier Vasiliev.
— A to bol kto, dajaký nový činiteľ? — spýtal sa rádiotelegrafista, ktorý tak pozorne počúval, že i na cigaretu zabudol.
— Čoby! Nemal nič spoločné s baňami, bol to chemik a býval v meste vyše tristo vierst od našich baní.
— A akože teda videl pod zem?
— Pod zem som videl ja pri podzemnej robote, on naopak hľadel do neba a tam našiel druhý koniec mojich jasných žiliek.
— Teraz to začína byť napínavé, — zvolal Alexandrov, — čo bude ďalej?
— Inžinier Vasiliev, — pokračoval Fomin, povzbudený záujmom poslucháčov, — je síce mešťan, lenže práve taký bystrozraký ako hocikto z tajgy. Býva vo veľkom dome na deviatom poschodí, z jeho oblokov má človek celé mesto ako na dlani. Vasiliev sedával vo voľných chvíľach pri obloku, kochal sa pohľadom na mesto a o všeličom rozmýšľal. A tak ako som si ja všimol svetlé žilky, Vasilievovi zas padol do oka ten belavý či modravý dym, čo občas stúpal nad mestom. Vo vzduchu cítiť aj vôňu dymu, zvláštnu, nie silnú, ale predsa príznačnú. Vasilievovi pomohlo, že je chemik, vedel, že taký dym nemôže stúpať z nijakého závodu v meste. Musí to teda súvisieť s uhlím! Inžinier usúdil, že dym pripomína kysličník voľajakého kovu, a rozhodol sa, že musí zistiť, či v tom uhlí niečo nie je. Zoškrabal sadzu z voľajakej rúry a hybaj s ňou pod prístroj. A prístroj mal taký, že keby tam bola aj tá najmenšia omrvinka nejakého kovu alebo zlúčeniny, ale ozaj taká malinká, že ani na chuť ani na vôňu ju nijako nezbadáš, o chémii už ani nehovorím, ten prístroj to rozlíšil. Inžinier Vasiliev mi ho ukázal. Čo potrebujú preskúmať, pália v plameni, do plameňa hľadia voľajakým ďalekohľadom a v tom ďalekohľade sú dajaké čiary…
— Ako sa volá ten tvoj prístroj? — nezdržal sa rádiotelegrafista.
— Ty by si to mal vedieť, akiste si vychodil desať tried, ja veru nemám pamäť na učené slová. Nože počkaj, zapísal som si jeho názov, reku, ešte sa mi neraz zíde! — a baník s odŕhaním začal kutrať v nočnej skrinke pri posteli.
— Nenamáhajte sa, Ivan Ivanovič, — zasiahol Alexandrov, — ten prístroj je spektroskop a to, čo urobil Vasiliev, bola spektrálna analýza.
— Veď vravím, to je ono, — uspokojil sa starec. — Ten pechtobkop teda ukázal, že sú tam stopy kovu, a nie jedného, ale troch. Semion Petrovič Vasiliev sa začal prezvedať, z akých baní, z ktorých úsekov brali uhlie v tie dni, keď stúpal takýto dym. Ako vám to teraz rozprávam, vyzerá to veľmi jednoducho, lenže jeho to stálo dobré dva roky, kým na to prišieclass="underline" veď to bol veľmi zamestnaný človek, a zavše mu niečo ušlo, zavše zas nestihol… skrátka, prišiel na našu baňu a začal sa dozvedať o uhlí. Lenže u nás západný úsek dávno uzavreli. Ukazujú mu koksovateľné uhlie zo severného. Semion Petrovič robil analýzu za analýzou — nič. Ani nemohlo byť. Nebol by teda ani na nič prišiel, nech mu istý mladý chlapec neporadí, aby sa pozhováral so mnou. Nezhovárali sme sa ani päť minút, už som ja vedel, odkiaľ vietor fúka. Šli sme spolu na západný úsek — dovtedy som už všetky svoje vzorky spálil. Lenže tam už aj výdrevu vybrali, aj štôlňa sa zavalila. Moceme sa hore-dolu. Vidím, reku, môžem tohto človeka ešte aj zahubiť, aj času má namále. Poslal som ho do mesta a týždeň som si lámal hlavu, kým som voľačo nevyhútal. Z tretieho, nezatopeného porubu sme sa spustili — chlapci bezmála z celej bane sa mi ponúkli za pomocníkov — rebríkom na piaty, prešli sme maličkou chodbičkou a dostali sme sa k sloju so svetlými žilkami. Nabral som vzoriek a hneď v prvú nedeľu hybaj do mesta. Vasiliev nebol doma. Nechal som mu zo dvojkilový balík a popísal som, odkiaľ sme uhlie brali. Netrvalo ani týždeň, dostal som telegram, aby som súrne prišiel. Nuž som šiel. Vasiliev ma čakal a na mieste ma vyobjímal, vystískal a vybozkával na obidve líca.