„No, nebyť vás, Ivan Ivanovič, bolo by všetko stratené!“ — „A takto?“ spytujem sa. „A takto sme priniesli Sovietskemu sväzu a nášmu sibírskemu kraju preveliký dar: v tom uhlí, v tých vašich svetlých žilkách, je celé ložisko.“ Tri kovy — germánium a vanádium — to som si presne zapamätal, — doložil Fomin, akoby sa obával, že jeho spoločníci zapochybujú o jeho vedomostiach, — len ten tretí som si nedajbože zapamätať a od samej radosti som si ho ani nezapísal. Spytujem sa, reku, načo sú tie kovy? Vasiliev mi vysvetľuje, že sú to kovy veľmi dôležité. Potrebujú ich na najzložitejšie stroje.
„A veľa je toho germánia?“ spytujem sa. „Nie že by veľmi veľa, vlastne celkom málo. Lenže uhlia sú obrovské množstvá, milióny ton, a keď začneme uhlie spracúvať ako chemickú surovinu, germánium a vanádium sa budú ťažiť ako vedľajšie produkty. A tieto vedľajšie produkty sú samy osebe hodné toľko ako celá ťažba… Teraz sa bez germánia nezaobíde ani jeden televízor alebo rádio.“
— Počuli sme, — povedal dôležito rádiotelegrafista, — robia z neho polovodiče.
— Či polovodiče, či celovodiče, o to nejde, dosť na tom, že tento kov je dneska veľmi potrebný a okrem toho sa s ním spája ešte aj to vanádium. Lenže načo je to vanádium, to som si už nezachoval.
— Pripomeniem vám, — ozval sa Alexandrov, — vanádiová oceľ je nepostrádateľná pre automobily a vôbec pre stroje, kde sa vyžaduje vysoká pevnosť. Škoda, že ste zabudli ten tretí kov, ten je iste tiež užitočný.
— A ako! Lenže keď ma aj zabijete, nepamätám sa. Samé také učené názvy…
— Ale ako sa takáto vzácnosť dostala do obyčajného uhlia? — rádiotelegrafista hovoril už omnoho úctivejším tónom.
— To isté som sa spýtal aj ja inžiniera Vasilieva. On mi to vysvetlil takto: keď toto uhlie ešte voľakedy za dávnych-pradávnych časov tvorilo obrovský rašelinový močiar, presakovala cezeň voda. Voda, či to už boli potoky alebo riečky, rozmývala hory, kde sa vyskytovali kovy, ktoré pomaličky rozpúšťala a prenášala do rašeliniská. Rašelina hnila a tieto kovy sa usadzovali na nej, hromadili sa. Uplynuli celé tisícročia, voda stále pretekala a pretekala, a tak sa pomaličky nahromadilo germánium, vanádium aj to tretie.
— A potom čo?
— Potom rašelinu zaviali piesky a zaniesla hlina, stvrdla a premenila sa na uhoľ, vznikol zázračný uhoľ so svetlými žilkami.
— Za to ste dostali Leninovu cenu? Obidvaja spolu, či ako?
— Obidvaja, napoly, lebo jeden bez druhého by nič nebol objavil. Ako som už bol povedaclass="underline" ja som hľadel pod zem, a on na nebo.
Traja chlapi v nemocničnej izbe dlho mlčali. Fomin si už chcel ušúľať cigaretu, ale začul hlas službukonajúceho lekára a chytro schoval svoju „výrobňu“. Po krátkej vizite doniesli obed a k rozhovoru sa vrátili až za odpoludňajšieho odpočinku, keď nemocnica opäť stíchla.
— Veru, nie je od veci nájsť také svetlé žilky, — povedal rojčivo rádiotelegrafista a vyvrátil oči do povaly, — ale ako, že ste sa toho chytili?
— Svetlé žilky musí mať každý, — odvetil Fomin, — bez nich by sa akosi otupne žilo. Nebol by si ty pánom svojho života, ale on by si osedlal teba a hnal by ťa, kde chce.
— Nevravím aj ja to isté? — chytil sa jeho slov rádiotelegrafista. — Keď človek zhrabne zo päťdesiattisíc, alebo čo ste hneď dostali len takých tridsaťsedem, hneď ti je hej!
Starec si sadol a zdĺhavo si premeral rádiotelegrafistu, ktorý spokojne ležal. Potom sa opäť prevalil na hlavnicu.
— Už si porátal, koľko som dostal, kriminálna duša! — pohoršil sa roztrpčene.
Teraz bol zase na rádiotelegrafistovi rad vyskočiť.
— Kriminálna duša, vravíte? — zaúpel, obracajúc sa hneď k Fominovi, hneď k Alexandrovovi, akoby si volal geológa za svedka. — Prečo ma urážate, strýko? Či som ja voľajaký zlodej?
Starý baník už schladol.
— Nepoznám ťa a ozaj nemám právo považovať ťa za zlodeja. Ale ty sám si ma urazil… Všetko preratuješ na peniaze a na pochybné šťastie. A ja som ti hovoril o záujme, o najvrúcnejších myšlienkach, bez ktorých by človek žil ako to nevedomé hoviadko…
— Nuž, či sa človek nemá zaujímať o úspech? Nemám ja azda právo na šťastie? Nemudrujte, strýko… Vám, pravda, neostáva už veľa rokov, aj starostí máte menej. Ale ja mám pred sebou ešte celý život a čo je na tom zlého, keď túžim po lepšom?
— Kto by netúžil, — odpovedal Fomin už pokojne. — Nejde o to. Ak sa usiluješ o to, aby si žil lepšie spoločne so všetkými, ak tam cieliš, tak si správny chlap. Ale mne sa vidí, že ty jednostaj len na seba myslíš, len na vlastné šťastie číhaš — a vtedy ťa veru všetko ťahá k starému životu, odďaľuje ťa od všetkého nového. Možno si to ani sám neuvedomuješ, no chceš vyniknúť nad ostatnými, hoci si ešte nič nevykonal. A potom rojčíš len o šťastí. Dosť takýchto som ja už stretol. Nazývam ich kriminálnymi dušami — len si dobre rozváž, v čom sa podobajú zlodejom.
— Nevidím nijakú podobnosť, číre výmysly, — odvetil zlostne rádiotelegrafista.
— Ba veru je tu, a to priama. Prečo zločinec spácha zločin? Nuž preto, že chce uchmatnúť oveľa viac, ako mu prichodí podľa práce, podľa zodpovednosti aj podľa triezveho uváženia. Mizerný človiečik, ale chcel by hory-doly. Druhý zase má aj schopností, aj silu, aj odvahu, lenže sadne mu dáka mucha na nos, a robota mu prestane voňať — toto nie je pre mňa, hento sa mi nepozdáva. Pravda, peňazí by za to chcel. A tu je práve tá kriminálna podstata. Ty si nežiadaš pre seba podľa zásluh, podľa roboty, ale snívaš o náhodnom šťastí — si teda tiež zločinec! Lenže zákona sa bojíš a chceš, aby ti to samo padlo do lona.
— Či som ja jediný, čo takto zmýšľa? — odpovedal rádiotelegrafista už tichšie.
— Žiaľbohu, nie si. Takých ako ty je ešte všade dosť aj medzi našimi robotníkmi, aj kdekoľvek chceš — či medzi inžiniermi, umelcami, či medzi vedcami… Túto chorobu treba v prvom rade liečiť, aby sme čím skôr vstúpili do komunizmu…
— Ale ako ju liečiť?
— Ako, ako… Od malička správnou výchovou, učením a potom vedomosťami. Jedine vedomosti dodávajú životu pravú cenu a otvárajú človeku široké možnosti. Inak sa so všetkým môžeš trápiť a trápiť, kým na to prídeš, ako ja so svojimi žilkami.
— To máte pravdu, — poslušne súhlasil rádiotelegrafista, — so vzdelaním je oveľa ľahšie. Diplom zvyšuje cenu človeka, povedal by som, jeho zatriedenie.
— Kto ti tak pobalamutil hlavu? — vstúpila zase zlosť do starého baníka. — Iné ti nechodí po rozume, len to zatriedenie. To máš vari z knižiek? Lebo predtým bolo veľa takých spisovateľov, čo im človek bez vysokoškolského diplomu ani nebol človekom… ani dievka sa im nevydá bez diplomu. Ale na kieho čerta jej je diplom, keď raz nemá vlohy? Nuž a teraz sú z toho takíto ľudia s pomýlenými hlavami. Všetku robotu robíte nasilu, ale povedz mi, prečo!
— Neviem vám povedať, lenže jedno je isté, že sa nájdu ľudia, čo nemajú záujem o svoju prácu.
— A to všetko preto, že nie sú na správnom mieste: Jeden sa mieša do vedy, hoci sa do nej rozumie ako hus do piva, druhá je inžinierkou, elektrotechničkou alebo chemičkou podľa diplomu, ale v podstate je rodená gazdinka a potrebovala by poriadneho muža a zo päť deťúreniec, v poľnohospodárstve by mala voľajaké ovocie pestovať a hydinu opatrovať. Potom jej je robota pravdaže nie milá, a nemilá robota je horšia ako otročina, keď ju musíš robiť až do smrti. Bláznivá mládež sa pachtí len za diplomom, ale pritom akoby sa odsudzovala na nevoľníctvo. A tí spisovatelia, nie že by dali dobrú radu, ale ešte huckajú bez rozumu, vraj, len sa žeň za diplomom, lebo inak ani hrdina nie je hrdinom, ani žena nie je ženou, ale len obyčajnou sprostaňou. Nie je to správne a ty tiež nesprávne uvažuješ o svojom diplome!