— Ako by bolo teda správne?
— Podľa mňa takto: povolanie nie je to, čo ti vtlčú do hlavy z povinnosti, ale to, čo si sám uložíš do nej s láskou, bez zhonu, čo si povyberáš ako kvety alebo pekné skalky. Potom sa začneš obzerať okolo seba so záujmom a pochopíš, aký je život nedozerný, aký pestrý a rozmanitý. A nebude to už úbohý slepačí živôtik, lež ľudský, lebo jedine v družbe a vedomostiach je sila, bez nich by už dávno bolo všetko stratené. Nedalo by sa žiť pre hlupákov, čo nevidia nič okrem vlastného brloha a svojho úbohého brucha…
Zahriaknutý rádiotelegrafista sa dlho neozýval. Starý baník sa spokojne usmieval a pokukoval na Alexandrova, akoby ho volal za svedka svojho víťazstva. Geológ mu kývol a slabo sa usmial.
— Čo poviete, Kirill Grigorievič, dobre vravím? Každý by mal hľadať svoje svetlé žilky…
— Tak je. Len či ich vždy nájde? A potom, či každý má tú možnosť?
— Viem, na čo myslíte, Kirill Grigorievič! Ako budete žiť teraz bez tajgy, bez hôr… Je to pochopiteľné! Lenže vy určite nájdete svoje žilky, aj keď iné, ale nájdete ich.
— Iné nechcem, neverím v ne! A keď neverím, ako sa môžem domnievať, že to iné je opravdivé? A kde mám hľadať, kam sa mám obrátiť… ja? — Geológ ukázal posunkom na svoje nohy, starostlivo uložené pod paplónom.
— Viem, že je to ťažké, najmä rozmyslieť si, ktorým smerom sa dať. Ale pokiaľ ide o to, zistiť, či je niečo opravdivé alebo nie, na to jesto spoľahlivé meradlo, a vy ho poznáte…
— Nie, nepoznám!
— Tým meradlom je krása. Cítim to celkom presne, len vysvetliť to neviem. Ostatne, načo vám to aj vysvetľovať… iba ak jemu… — a baník ukázal prstom na rádiotelegrafistu, ktorý na tento výpad ani nemukol.
— Krása… správne. Ale pre mňa… keď sa musím plaziť ako had!.. Mne sa teraz všetko zdá šedivé, lebo vo vnútri mi všetko ošedivelo!
— Nemáte pravdu, Kirill Grigorievič! Pamätáte sa, ako sme šli v tridsiatom deviatom o hlade od bridlicovej hory cez tajgu. Zdržali sme sa na prieskume, potraviny nám vyšli a zastihol nás sneh…
— Bodaj by som sa nepamätal! Vtedy sme našli mesačný kameň.
— Veď práve o ňom hovorím. Pamätáte sa, prešli sme cez Havraniu jurtu a dva dni sme šli úžľabinou. Mokrý sneh s dažďom neprestával, vatované kabáty nám premokli do nitky, žrať nebolo čo…
— Áno, áno, a večer… — strhol sa geológ. — Porozprávajte to, Ivan Ivanovič, ja nevládzem. A náš Aľoša nech počúva, — kývol rádiotelegrafistovi, ktorý sa nadvihol na posteli.
— Nuž teda, večer sme sa vyškriabali z úžľabiny a pustili sme sa cez vrch. Bol strmý, baganče sme mali rozmočené, šmýkali sa na rojovníku a tu ešte ako na potvoru musela nám prísť aj kosodrevina do cesty — slovom, bolo to do plaču. Na hrebeni začal fúkať mrazivý mongolský vietor. Dolu sme sa doteperili polomŕtvi. Tu sme natrafili na také miesto, žilu či žilovú stenu, popri ktorej klesal svah, zachytili sme sa o výstupok, a tak sme sa spúšťali dolu až po voľajakú jaskynku — vlastne taký prístrešok to bol. Utiahli sme sa podeň a len nás tak triaslo, oheň sme nevládali rozložiť ani ďalej ísť, a oddychovať sa nedalo — bola zima. Vari sme vtedy neboli šediví, či ako to vy vravíte? A ešte ako, skrz-naskrz! A vypálilo to naopak. Pamätáte sa, Kirill Grigorievič?
— Bodaj by nie, len rozprávajte!
— Začalo sa vyjasňovať, mráz priťahoval. Nad ďalekým západným pohorím vykuklo slniečko a zasvietilo rovno na náš svah. Oči mi začali slziť, odvrátil som sa a len som tak stŕpol! Naša skrýša pokračovala úzkou trhlinou, a v tej trhline, na výčnelku ako dajaký podstavec, vidím vám velikánsky kryštál mesačného kameňa, taký ani hlava, ba čo, ešte väčší! Zažiaril znútra, len tak ihral všetkými farbami, len sa tak trblietal… Akoby ste naozaj chytili mesačné svetlo, ušúľali z neho guľu, otesali, vyleštili a ešte primiešali doň všelijakých farbistých svetieclass="underline" belasých, fialových, tyrkysových, purpurových, zelených — ani sa to vypovedať nedá. A ten kameň nielenže svietil, ale menil sa, hneď zhasol a hneď zase znova vzplanul. A my — bolo nás šestoro, ako sme boli, hladní a mokrí, zabudli sme na všetko a hľadíme na kryštál ako na zjavenie. Naraz akoby nám bolo teplejšie, ani hlad tak netrápil, keď si pozrel na takúto vec… — Fomin bol vzrušený a chytil sa svojej plechovej škatuľky, v ktorej mal domáci tabak.
Alexandrov zavrel oči, taká živá bola spomienka na drahocenný nález — obrovský kryštál vzácneho priezračného ortoklasu, ktorý sa znenazdajky vynoril pred nimi v trhline rozštiepenej pegmatitovej žily.
— A čo ďalej? — nabádal rádiotelegrafista.
— Nuž čo. Neviem, kde sme nabrali síl, ale dosť na tom, že sme nazháňali paliva, rozložili vatru, usušili sme sa a zohriali, uvarili sme si za čajník vody. Sekerku a geologický čakan sme dolámali: dodnes nechápem, ako sa nám podarilo z tvrdej horniny vysekať zázračný kryštál neporušený! Vliekli sme ho zaradom v batohu na chrbte, a vážil do tridsať kíl. Osud sa zvrtol — vlastne, my sme ho zvrtli, len čo sme sa povzbudili. Do večera sme sa dovliekli do zimného útulku, našli sme tam dačo pod zub, a čo bolo najlepšie — akási dobrá duša položila tam paklík tabaku. Do smrti budem toho človeka s vďakou spomínať!
— A potom?
— Potom už nič! V chate sme si deň oddýchli a na ďalší sme došli na obývané miesto.
— A kameň?
— Kameň je tam, kde patrí. V moskovskom múzeu, alebo v leningradskom. Možno urobili z neho drahocennú vec, že sa jej hodnota ani odhadnúť nedá! Preto nikdy nevrav, že krása je maličkosť. Nijaká maličkosť, lež veľká sila, čo aj život usmerní do riadnych koľají!
Alexandrov sa nadvihol na lakti. Spomienky na dávno zabudnutú výpravu do tajgy, zotretá množstvom ďalších dojmov, vynorili sa pred ním živo a jasne. Opustené ložisko bridlicovej hory, čudné miesto — sedlo Havrania jurta… Havrania jurta, po tuvánsky „Hiundustyjn Eg“… Je to široká bahnistá náhorná plošina na holom horskom chrbte, ktorú používajú ako priechod pastieri, keď koncom júna a začiatkom júla, v období búrok, preháňajú stáda z mongolských stepí a späť. Sedlo je oddávna známe mimoriadne častými a prudkými búrkami. Mnoho statku tu pobili blesky. V sedle sa ustavične povaľovali mrciny zvierat, ktoré slúžili za potravu celým kŕdľom havranov, čo tu sídlili. Odtiaľ dostalo miesto aj to čudné pomenovanie. Alexandrov sa jasne rozpomenul na smutný končiar s belavými balvanmi, čo vyčnievali kde-tu medzi sýtozeleným machom ako kosti a lebky mŕtvych oblúd. V strmých výmoľoch na juhovýchodnej strane pohoria rástli hrčavé, polovyschnuté stromy, celé biele od vtáčieho trusu. A hlbšie dolu, smerom do doliny, polmesiacovite obkľučuje bahnistú kopulu tmavá tajga — storočné jedle so starodávnymi vývratmi, ktoré pokrýva svetlý a huňatý machový pokrovec. Tam pravdepodobne hniezdili havrany, ak len neprilietali zo skalnatých mongolských hôr na dobu búrok, keď im tu kynula hojná korisť.