Pred dvadsiatimi rokmi si mladý geológ dlho lámal hlavu nad tým, prečo toto miesto tak mimoriadne priťahuje blesky: veď naoko ničím nevyniká medzi tisícami podobných v záplave kopcov a pohorí tuvánskej tajgy, do ktorej sa klinovito vrezávajú mongolské lesostepi. Do poľnej knižky — denníka z tých čias — načrtol si Alexandrov plán Havranej jurty a zapísal si domnienky, ktoré sa mu cestou zrodili v hlave. A v pamäti sa mu nevynárali myšlienky alebo pocity, ale stránky denníka. Geológovia majú obyčajne dobre vycvičenú zrakovú pamäť a Alexandrov nebol výnimkou. Na pláne sedla zaznamenal Alexandrov smer letných vetrov, mohutných prúdov zohriateho vzduchu, čo duli z Mongolska. Medzi desiatkami horských reťazí, smerujúcich na sever, vybrali si práve túto, nie mimoriadne vysokú. Už pred dvadsiatimi rokmi Alexandrov pochopil, že keď koncentrácia búrok nad Havraňou jurtou nie je opodstatnená geografickými príčinami, musí to mať iné, akési vnútorné alebo geologické príčiny. V zložení hornín alebo v geologickej štruktúre tohto kraja sa tajila sila, čo nútila búrkové mračná, ženúce sa z ďalekých púští, aby svoje obrovské elektrické náboje vybíjali práve tu, na tomto plochom sedle, a nerozptýlili ich po nespočetných zoskupeniach tuvánskych hôr.
Pod rúškom rozsiahleho močiara, riedkeho krovia a machom zarastených kamenných úšustov mohli sa skrývať veľké ložiská vodivých minerálov — kovových rúd, a najskôr železa. Zloženie hornín tohto pohoria, ktoré bolo vcelku známe, nijako nevylučovalo túto možnosť. Tesne pred vojnou na Alexandrovov návrh a na žiadosť Tuvánskej ľudovej republiky — vtedy Tuva ešte nepatrila k Sovietskemu sväzu — uskutočnili magnetometrický letecký prieskum pohoria pomocou najmodernejších prístrojov. Nadriadené geologické orgány boli veľmi nespokojné, že sa tu nenašli nijaké známky železných rúd, a Alexandrov si vyslúžil veľa dobromyseľných posmeškov aj od svojich kolegov geológov. Lenže prišla vojna a vypätá práca hneď zatisla ďaleko do úzadia všetky úspechy a omyly predvojnových čias. Aj fantasta-prieskumník aj jeho druhovia zabudli na Havraniu jurtu a na nesprávne dohady.
Ale teraz, keď sa v Alexandrovovi tak jasne vynárali spomienky na šťastnú, zdravú minulosť, prišla mu na rozum aj jedna vec, pri ktorej až päste zatínal od tuhého rozmýšľania. Keby niekto, kto sa nebojí smrteľného nebezpečenstva, za prudkej búrky bezprostredne sledoval, na ktoré miesta najviac bijú blesky, a keby to prežil, možno by sa takto lacným a jednoduchým spôsobom rozlúštilo tajomstvo Havranej jurty. Veď okrem železa môžu sa tam vyskytovať nemagnetické rudy farebných kovov, najmä elektrovodivé sulfidy, ako galenit — leštenec olovnatý, argentit — leštenec strieborný, sfalerit — zinková ruda. Mohutné žily týchto rúd musia priťahovať blesky tým silnejšie, čím viacej ich je pod zemou, čím dlhšie a hlbšie sú žily. Čosi podobné sa mu uchovalo kdesi na dne pamäti zo starodávnej histórie olovnatých ložísk a z banských prieskumov v Nemecku. Geológ zavrel oči, sústreďoval sa.
„Olovo… povrchové a veľké ložisko olova… tohto kovu, ktorý je taký nepostrádateľný v dobe atómovej energie… keby to bolo olovo! Svetové povrchové ložiská olova sú už dávno vyčerpané, a potreba stále stúpa… Zinok alebo striebro by ostatne tiež neboli zlé, no najlepšie by bolo olovo!“ Alexandrov si predstavil ťažké, na hrane modravoligotavé ingoty sivého, mäkkého kovu, ktorý tak dobre pozná každý sibírsky lovec, ktorý každému poľovníkovi dodáva istotu v úspech poľovačky, v úspech zápasu s nebezpečnými zvieratami, istotu v dobrý úlovok plachej zveri. Guľometné pásy a zásobníky, pripravené na odrazenie nepriateľa… súčiastky na technické prístroje a aparáty, ktoré vyrábajú a skúmajú jadrovú energiu. Tu to bolo horšie: geológ si vedel predstaviť len hrubé platne a kusy olova, mohutný pancier proti škodlivému žiareniu.
— Kirill Grigorievič, čo ste sa zamysleli? Zmeraveli ste ako na postriežke… Prišla vám azda na rozum tá výprava? Rozrušil som vás, veľmi ľutujem. Ale cez oblok vidím, že ide vaša žena a s ňou ešte voľakto.
— Môj spolupracovník, — odvetil geológ, keď letmo pozrel von oblokom, — totiž bývalý, — opravil sa zachmúrene.
Alexandrov, naučený všetko pozorovať a okamžite si uvážiť, zbadal na prvý pohľad Ľudinu unavenú chôdzu a sklonenú hlavu. Kráčala pomaly, ako stará žena, ktorú ťaží prílišné bremeno starostí. Ľútosť znova bolestne pichla geológa do srdca. Nie sú to len starosti, je to čosi horšie — odsúdená beznádejnosť, márne úsilie pomôcť milovanému človeku. Nie, zdá sa, že pomaly nahmatáva pôdu na dne bezvýchodného močariska, v ktorom sa trýzni už mnoho mesiacov.
Starý rubač si vykladal Alexandrovovu pochmúrnu sústredenosť po svojom.
— Ono sa povie, že teraz s vami nepracujú — ale veď si iste každú chvíľu behajú po radu?
— Chodia, a čo?
— Zato vravím, lebo radami možno tiež priniesť veľký úžitok… Keď si človek pomyslí, aké máte skúsenosti!
— Ech, Ivan Ivanovič, vy ste dobrá duša, — usmial sa geológ, — lenže z rád nevyžiješ. Možno keby som bol taký starý, keď duša aj telo už máločo potrebujú, možno by mi to aj stačilo… múdro poradiť, a bol by som spokojný! Ale teraz, hoci mám polovicu tela mŕtvu, zato druhá je plná života ako predtým… Ale čo, škoda rečí! Pozrite, ako vás nivočí reumatizmus, ale pomýšľate zato na penziu? Vám samému by stačili rady?
Fomin sa zamračil, a aby previedol reč na iné, spýtal sa:
— Vaša žena je tiež geologička?
— Hej, — usmial sa Alexandrov, — a ešte aká! V tej chvíli sa otvorili dvere a vstúpila návšteva.
Ľuda si ako obyčajne sadla k Alexandrovovmu záhlaviu a kolegovi ponúkla stoličku konca postele. Geológ, ktorý prišiel, rozprestrel nákresy. Rozprúdil sa rozhovor o najhospodárnejšom prieskume nedávno objaveného náleziská „Železný klobúk“.
Keď sa mladý geológ ospravedlnil a odišiel, Alexandrov sa prevalil na vankúš, aby dal trochu odpočinúť unavenej šiji. Ľuda to využila a zadívala sa mužovi hlboko do očí.
— Kýros, ty si dnes iný, počula som, keď si sa zhováral s Petrovom.
— Neštuduješ ma príliš veľa? — usmial sa Alexandrov strojene.
Mladá žena hlboko vzdychla.
— Duša moja! Vycítila som u teba na dne očí pevný bod, to už dávno nebolo. Čo sa stalo? Či to ten skvelý starček, — prešla do šepotu a obzrela sa na Fominovu posteľ, — vedel nejako zaúčinkovať na teba? Ako sa mu to tak ľahko podarilo? Ja som nevedela…
— Fomin nemá s tým nič spoločné, hoci je ešte omnoho viac ako skvelý… Ale rozmýšľal som, rozmýšľal a prišiel som na to, že musím urobiť všetko, čo môžem, — geológ zamĺkol, hľadal slová.
— Čo môžeš, aby si sa zotavil… — ženin hlas sa zachvel.
— Keď aj nie zotaviť, ale dať si do poriadku nervy, to v prvom rade! Príliš dlho som narážal na nepriechodný múr… príliš dlho som sa oddával svojmu nešťastiu. To sa nevyhnutne muselo prejaviť, a teraz som kalika nielen fyzicky, ale aj duševne! Musím sa teda pokúsiť vyliečiť duševne, keď to už telesne nie je možné!
Ľuda hlboko sklonila hlavu a husté slzy skropili kraj geológovej hlavnice. Alexandrov pohladil ženu po rozpálenom líci.
— Nežiaľ, Ľudka! Keď ma lekári prepustia, pôjdem do sanatória. Ešte zo dva týždne… dobre bude zmeniť prostredie.
— Ja nie od žiaľu. Ja preto… — žena nahlas zavzlykala, ale s obrovským vypätím sa opanovala, — že si zase ten predošlý, nezlomený.