— No vidíš? Teraz aj ty môžeš ísť…
Ľuda podozrievavo pozrela na muža. On však pokojne zniesol jej skúmavý pohľad. Žena mlčala tak dlho, až sa Alexandrov ozval prvý.
— Ľuda! Nie je v tom nijaký podfuk, sama vidíš, všetko je jasné.
— Áno… máš pevný pohľad a túto vrásku, — Ľuda prešla malíčkom mužovi okolo perí, — trpkú, unavenú, ale už nie žalostnú…Všetko tak náhle…
— Každý obrat je náhly. Ale ty nič neriskuješ, budem v sanatóriu, nikde sa nepodejem, a keby niečo, tak prídeš.
— Ako keby si nevedel, že tam sa ťažko pošta dostane. Kým list príde ta a späť, potrvá to celý mesiac.
— A ja mám byť v sanatóriu tri mesiace!
— Dobre, potom sa o tom pozhovárame, — Alexandrov zachytil v ženinom tóne náznak súhlasu, — len sa chcem spýtať Ivana Ivanoviča, čím ťa tak ovplyvnil!
— Svetlými žilkami! Ozaj, Ľuda, aby som nezabudoclass="underline" v mojom stole v spodnej zásuvke — vieš, kde sú staré materiály, — tam mám denník z tridsiateho deviateho roku, dones mi ho, buď taká láskavá!
— Dobre. Na niečo si si spomenul?
— Ivan Ivanovič mi pripomenul mesačný kameň… Musím si nájsť charakteristiku pegmatitov z tej žily…
— Teda odchádzate, Kirill Grigorievič?
— Zajtra! Vy ste sa tu akosi zdržali, Aľoša!
Otrávený rádiotelegrafista našpúlil pery ako decko, ktorému ublížili.
— Keď sa mi tá čertovská ruka nechce zrásť, a len ma tu držia a držia… Ivan Ivanovič odišiel minulú stredu, zajtra vy. Ostanem tu sám ako prst. Zvykol som si na vás, a keď odišiel Ivan Ivanovič, čosi vo mne puklo, akoby som otca vyprevádzal.
— A spočiatku ste sa škriepili!
— To len, že sme sa nerozumeli. Taký výborný starček! Celý život sa pri ňom ľahší vidí. Keby len bolo čím viac takých ľudí, chytrejšie by sme sa dočkali lepšieho života…
— Správne vravíte, Aľoša! Páči sa mi, že ste pochopili…
— Kto po vás príde, teta Vaľa?
Alexandrov si predstavil drobnú šoférku, ktorá vyzerala veľmi mlado, a usmial sa.
— Aká teta? Vari si ju nevidel?
— Videl. Kto by ju nepoznal! Začala pracovať ešte za republiky, tak ako vy. Je to teda žena v rokoch, nepatrí sa ju oslovovať Vaľou. Vy, to je niečo iné, vás má vo veľkej úcte, sama vravela. Museli ste jej veľmi pomôcť!
— Ale šeplety, ničím som jej nepomohol. A či je naozaj taká stará?
— Teta Vaľa sa s tým ani netají, narodila sa v dvadsiatom štvrtom!
— No, teraz už chápem! Keď ste vy štyridsiaty ročník, ona je pre vás teta!
— Presne štyridsiaty, ako ste uhádli?
— Z vašich rozhovorov s Ivanovom Ivanovičom!
Rádiotelegrafista sa chcel niečo spýtať, ale vošla sestra a volala ho na röntgen.
Keď Alexandrov osamel, s potešením pomyslel na zajtrajšie stretnutie s Vaľou. Geológa a šoférku spájalo pevné priateľstvo, ktoré neochablo ani rokmi ani tým, že sa zriedka stretávali. Za vojny sa stretli v ďalekej tajge — devätnásťročná dievčina, ktorá sa stala šoférkou, aby nahradila tých, čo odišli na front, a geológ, ktorý plnil vládny príkaz: objaviť suroviny potrebné pre vojnu. Od tých čias prešlo šestnásť rokov, veľmi mnoho sa zmenilo vo svete aj v republike, ktorá sa stala teraz oblasťou Sovietskeho sväzu. Vaľa je pevný a spoľahlivý človek a spomenie si, ako kedysi povedala, že by preňho urobila všetko. Nech to teraz dokáže!
Vaľa súhlasila. Všetok personál nemocnice vyprevádzal geológa, keď vychádzal cez slnkom zaplavený dvor, nešikovne narábajúc barlami a vlečúc ležaním oťažené a oslabené telo; Alexandrov rezolútne odmietol návrh, že ho do auta prenesú. Smutný rádiotelegrafista niesol v zdravej ruke Alexandrovov skromný majetok. Krátka srdečná rozlúčka a zelený GAZ-69 už uháňal po hladkej dlažbe k osade. Alexandrov musel zájsť ešte na byt, aby si vzal potrebné veci. Nik mu neprekážaclass="underline" Ľuda bola už asi dva týždne v tajge. Vaľa odvezie geológa miesto do sanatória… tak blízko k Havranej jurte, pokiaľ sa len dá zájsť autom. Alexandrov sa pamätal na poľovnícku chatku, čo stála len šesť kilometrov od sedla. Pravda, to bolo v tridsiatom deviatom a chata mohla odvtedy dávno spadnúť, iste však vyrástli nové. Predtým ich ešte čaká hromada vybavovačiek. Kým sa on vychystá na byte, Vaľa sa dohovorí s vedením. A sanatórium dostane telegrafickú správu, že pacient príde s dvoj-trojtýždňovým oneskorením, pretože je veľmi slabý.
Jednoduchý plán sa vydaril, ako si ho Alexandrov vymyslel. Mestskú dlažbu vystriedala asfaltka, asfaltku štrková hradská a gazik bežal a bežal smerom na juh, k žltkastému mongolskému nebu, bral kopec za kopcom, iba zvírený pás riedkeho prachu ostával za ním. Geológ sedel v nepohodlnej póze a mlčal. Naklonený hlboko dopredu, opieral sa kŕčovite o prístrojovú dosku a hľadel na cestu. Po šesťmesačnom väzení v posteli sa mu zdalo, že auto letí, a kopce v tajge, holé vrchy a stepné doliny mu pripadali ako rodný dom, útulnejší než pohodlný byt v mestečku.
Alexandrov nezbadal, že Vaľa ho zboku pozoruje, nakoľko jej to dovoľuje cesta. V sivých a dobrotivých očiach mladej ženy sa zavše zaleskli slzy. Príliš veľký bol kontrast medzi niekdajším zmužilým geológom, ktorý prekypoval veselou energiou, a mlčanlivým bezvládnym človekom s bledou, odutou tvárou a telom ochabnutým od ležania. Kde je ten silný priateľ, u ktorého hľadala oporu v takých chvíľach života, keď každý, a najmä žena, potrebuje spoľahlivú ruku, bezpečnú pomoc a správne rady? Vaľa nikdy nezabudne na to, ako sa prvý raz stretli. Sama sa ponúkla na ďalekú túru po opustenej ceste cez tajgu — v baniach potrebovali múku, no bola vojna a na dovoz nemohli uvoľniť viacej ako jedno auto. Staručký zis svedomite naložili skoro štyrmi tonami a Vaľa sa vypravila na päťstokilometrovú cestu s optimistickým sebavedomím svojich devätnástich rokov a jednoročnej šoférskej skúsenosti. Mráz nehatene prenikal do rozdrganej kabíny. Slnko jasného zimného dňa prihrievalo a odháňalo striebristé mrazivé kvety z nerozbitných skiel, ožltnutých od staroby. Až neskoršie Vaľa pochopila, že takáto zimná výprava na starom a osamelom aute nebola hračkou ani pre skúseného šoféra. Chorý vedúci garáže mušej byť ozaj veľmi zmučený a vysilený, že ustúpil Vali a podvolil sa poslať ju samu. Vytrvalý zis statočne hltal kopec za kopcom a iba hlasné hučanie motora a hvízdanie prevodov prezrádzalo, ako veľmi sa auto namáha. Dolu kopcom bežalo auto nehlučne, ale Vaľa si uvedomovala, že nespoľahlivé brzdy zis neudržia, a preto sa bála auto poriadne rozohnať. Zase teda zavýjala len jednotka alebo dvojka, starý motor sa hrial, čadil a vyžadoval si ďalšiu dávku oleja. Vaľa prešla dvestoosemdesiat kilometrov. Zmizli posledné zimné chaty pri ceste, kde sa u poľovníkov alebo hájnikov mohla zohriať a posilniť čajom a nenáročným šoférskym prídelom. Slnko zapadlo, hlboké, belasé tiene zahalili doliny a úžľabiny, napravo nad očernetými horami sa zapálili prvé hviezdy. Mráz priťahoval, jemná clona ľadových kryštálov zaťahovala sklá kabíny a Vaľa musela otvoriť predné okienko. Vietor rezal ako nôž, oči jej slzili, tvár štípalo a ruky krehli v ošúchaných kožušinových rukaviciach. Cesta sa strácala v súmraku a Vaľa zapálila reflektory. Reflektory a brzdy boli dve slabé stránky starého, inak výborného stroja. Slabé žlté svetlo nedočahovalo až po zákruty cesty a na rovných úsekoch sa zdalo, že priekopy miznú neznámym smerom, tak splývali s povrchom snehu. Strmé útesy sa vynárali ako prekvapujúce čierne opachy, svahy dolín klesali znenazdajky do tajomných hlbín. Jedle, pokryté hrubými snehovými čiapkami, stáli, akoby boli už stáročia zakliate. Dievčaťu sa vkrádali do duše obavy. Ešte nikdy si natoľko neuvedomila, že je úplne závislá od stavu svojho auta. Zis prešiel už dobrých pár desaťtisíc kilometrov, veľa ráz bol v oprave. Kto môže predpovedať, ktorá súčiastka motora alebo podvozku práve dosluhuje, kde je kov už do krajnosti unavený. Akákoľvek porucha by mohla mať ťažké následky. Vaľa nemyslela na seba, ale na ľudí, ktorí čakajú na múku v zapadlých baniach, v krutej zime tajgy. Snažila sa predstaviť si drsných baníkov a ich ustarostené ženy, ako načúvajú, či už nejde auto — zvuk motora sa v mlčanlivej zimnej tajge šíri na desiatky kilometrov. Vaľa vedela, že transport s múkou sa oneskoruje, pri vojnových ťažkostiach to nebolo nič neobyčajné. A keď jej zis zlyhá na nemilosrdnom mraze, tu, kde sú najbližšie obydlia vzdialené stopäťdesiat kilometrov jedným i druhým smerom, čo potom? Bude mať dosť síl, aby došla až do baní pre pomoc? Dievčaťa sa zmocnil ozajstný strach — po prvý raz celkom jasne precítila zodpovednosť vodiča na ďalekej zimnej túre.