Čen Gir pokojne spal, zatiaľ čo v jeho útrobách pracoval dômyselný prístroj, riadený automatmi. Operácia sa skončila a lekár už len vybral prístroj.
Veliteľ Telluru sa upokojil. Akákoľvek mocná bola medicína, predsa sa dosť často stávalo, že nepredvídané zvláštnosti organizmu (lebo medzi miliardami jednotlivcov ich nebolo možno vopred predvídať) spôsobili neočakávané komplikácie, ktoré síce neboli strašné v obrovských liečebných ústavoch planéty, ale mohli byť nebezpečné pri malej expedícii.
Nič sa nestalo. Mut Ang sa vrátil k husľo-klavíru do prázdnej knižnice. Veliteľovi sa už nechcelo hrať, zamyslel sa.
Koľko ráz sa už veliteľ hviezdnej lode vracal k myšlienkam na šťastie, na budúcnosť!
Štvrtý let do vesmíru… Ale nikdy predtým nemyslel na to, že urobí takýto ďaleký skok cez priestor a čas. Sedemsto rokov! Pri tom prudkom rozvoji života, pri stále nových a nových vymoženostiach, objavoch, pri tej úrovni vedomostí, akú už dosiahli na Zemi! Ťažko porovnávať, ale sedemsto rokov neznamenalo veľa v dobách starých civilizácií, keď rozvoj spoločnosti nepoháňali vedomosti a nevyhnutnosť a keď smeroval len k ďalšiemu rozšíreniu ľudstva, keď sa ešte len osídľovali prázdne priestranstvá planéty. Vtedy bol čas nekonečný a všetky zmeny vo vývine ľudstva plynuli pomaly, ako voľakedy voda z ľadovca na ostrovoch Arktídy a Antarktídy.
Storočia akoby sa prepadávali v prázdnej nečinnosti. Čo bol vtedy jeden ľudský život, čo znamenalo sto, tisíc rokov?
Mut Ang si pomyslel takmer s úžasom: „Ako by sa boli cítili starovekí ľudia, keby vopred boli bývali vedeli, že súčasné spoločenské procesy plynú tak pomaly, keby boli zistili, že útlak, nespravodlivosť a dezorganizácia planéty budú sa ťahať ešte toľké roky?“ Vrátiť sa o sedemsto rokov v starom Egypte bolo by znamenalo dostať sa do tej istej otrokárskej spoločnosti, len ešte s horším útlakom; v tisícročnej Číne — do tých istých vojen a k tým istým cisárskym dynastiám, a v Európe by to bolo znamenalo od začiatku stredovekej náboženskej noci padnúť priamo na hranice inkvizície, rovno do najhoršieho tmárstva.
Ale teraz sa človeku až hlava zakrúti od dychtivosti, aké ohromujúce veci uvidí, keď sa pokúsi nazrieť do budúcnosti o sedem storočí, vyplnených zmenami a ďalším poznávaním.
Ak je pravé šťastie v pohybe, v zmene, kto môže byť potom šťastnejší ako Mut Ang a jeho druhovia? A predsa to nie je také jednoduché! Ľudská povaha má dve stránky, práve tak ako svet, čo ju obklopuje a čo ju vytvoril. Popri túžbe po večnej zmene nám je vždy ľúto za minulosťou, správnejšie za tým pekným, čo v nej bolo, čo sa uchováva v pamäti a z čoho voľakedy dávno vyrastali predstavy o pominulom zlatom veku.
Vtedy mimovoľne hľadali ľudia všetko pekné v minulosti, snívali o jej návrate, a iba silní duchovia vedeli predvídať a vycítiť, že ľudský život nevyhnutne kráča k zdokonaľovaniu a lepšiemu usporiadaniu. Od tých čias sa v duši človeka kdesi hlboko zakorenila ľútosť za minulosťou, clivota za tým, čo sa nenávratne minulo, pocit smútku, ktorý sa nás zmocňuje pred zrúcaninami a pamätníkmi histórie ľudstva. A najvýraznejšia je táto ľútosť za minulosťou u zrelého človeka, hĺbavého a citlivého.
Mut Ang vstal od hudobného nástroja a pretiahol si silné údy.
Áno, všetko je to tak pekne a zaujímavo opísané v historických románoch. Čoho sa môže ľakať mládež vesmírnej lode vo chvíli, keď uskutočňuje skok do budúcnosti? Osamelosť, strata niekdajších blízkych? Smutne preslávená osamelosť človeka, čo sa dostal do budúcnosti, bola už toľko ráz témou starých románov… Osamelosť si predstavovali vždy ako stratu blízkych príbuzných, lenže títo blízki ľudia tvorili nepatrný hlúčok osôb, spojených často len formálnymi príbuzenskými zväzkami. Ale teraz, keď ti je blízky hociktorý človek, keď nejestvujú nijaké hranice alebo konvencie, brániace styku medzi ľuďmi v hociktorom kútiku planéty?!
My, ľudia na Tellure, stratili sme všetkých svojich blízkych na Zemi. Ale v budúcnosti čakajú tam na nás nemenej blízki, rodní ľudia, ľudia, čo budú poznať a cítiť ešte viac, ešte výraznejšie ako súčasníci, ktorých sme navždy opustili — o tomto a takýmito slovami sa má zhovárať veliteľ s mladými členmi svojej posádky…
Tey Eron trávil večer v riadiacom centre svojím obľúbeným spôsobom. Matne horeli len najpotrebnejšie lampy a veľká okrúhla miestnosť vyzerala v súmraku útulnejšie. Veliteľov zástupca si mrmlal popod nos prostú pesničku a pritom usilovne kontroloval výpočty. Púť sa blížila ku koncu — dnes bolo treba usmerniť koráb smerom na súhvezdie Hadonosa, aby preleteli okolo uhlíkovej hviezdy, ktorú skúmajú. Priblížiť sa k nej väčšmi bolo by nebezpečné. Tlak žiarenia natoľko vzrastá, že pri nadsvetelnej rýchlosti korábu by mohol spôsobiť strašné a nenapraviteľné škody.
Tey Eron zrazu pocítil, že mu niekto stojí za chrbtom, a obrátil sa.
Mut Ang sa nakláňal ponad plece svojmu zástupcovi a čítal súhrnné údaje prístrojov v štvorčekoch spodného riadku. Tey Eron spýtavo pozrel na veliteľa a on prikývol. Na jediný pohyb zástupcových prstov rozozvučali sa po celom korábe signály, volajúce k pozornosti, a štandardný kovový hlas:
— Všetci pozor!
Mut Ang si pritiahol mikrofón, lebo vedel, že vo všetkých oddeleniach ľudia v tom okamihu zmĺkli a mimovoľne obrátili tváre k ampliónom, zamaskovaným v stenách: človek si ešte neodvykol dívať sa za zvukom, keď chcel mimoriadne pozorne počúvať.
— Všetci pozor! — zopakoval Mut Ang, — Koráb začne o pätnásť minút brzdiť. Všetci, okrem tých, čo majú službu, nech ležia vo svojich kajutách. Prvá fáza brzdenia sa skončí o osemnástej hodine; druhá fáza pri šiestich „Ž“ bude trvať šesť dní. Koráb sa otočí po signále NÚ — nebezpečenstvo úderu. Koniec!
O osemnástej hodine sa veliteľ zodvihol z kresla a premáhajúc bolesť v drieku a v hlave, obvyklú pri brzdení, vyhlásil, že pôjde hádam spať na celých šesť dní, kým budú spomaľovať. Celá posádka Telluru teraz visí očami na prístrojoch: prebiehajú posledné pozorovania uhlíkovej hviezdy.
Tey Eron sa zachmúrene díval za odchádzajúcim veliteľom. S každým zdokonalením vzrastala spoľahlivosť a sila kozmických lodí. Dnes ťažko aj porovnávať silu Telluru s tými škrupinkami, plávajúcimi po moriach Zeme, ktoré voľakedy nosili názov korábov. A predsa len, ani Tellur nie je nič viac ako škrupinka v bezodných hlbinách priestoru. A človek je akýsi pokojnejší, keď veliteľ v takýchto chvíľach bdie.
Kari Ram skoro vyskočil od prekvapenia, keď začul veselý smiech Mut Anga. Pred niekoľkými dňami celú posádku znepokojila správa, že veliteľ znenazdajky ochorel. Do jeho kajuty mal prístup iba lekár a všetci nevoľky stišovali hlas, keď prechádzali okolo hladkých dverí, tesne zavretých ako v prípade havárie. Tey Eron musel samostatne vykonať celý vytýčený program: otočiť koráb, znova ho rozohnať, aby unikli z oblasti silného žiarenia uhlíkovej hviezdy, a začať pulzáciu späť, k Slnku.
Zástupca kráčal popri svojom veliteľovi a zdržanlivo sa usmieval. Vysvitlo, že veliteľ sa dohovoril s lekárom a naschvál prenechal velenie Tey Eronovi, aby mohol samostatne vykonať celú operáciu a na nikoho sa nespoliehať. Tey Eron by sa ani za svet nepriznal, aké strašné pochybnosti ho trýznili pred obratom, ale vyčítal veliteľovi, že celej posádke nahnal toľko strachu.
Mut Ang sa žartovne ospravedlňoval a presviedčal Tey Erona, že koráb je v pustom vesmíre absolútne bezpečný. Prístroje sa nemohli mýliť, štvornásobná kontrola každého výpočtu vylučovala nepresnosti. Hviezda vzhľadom na silné žiarenie nemohla byť obklopená pásmom asteroidov a meteoritov.