— A skutočne už nič neočakávate? — vyzvedal sa opatrne Kari Ram.
— Nepredvídaná náhoda je, prirodzene, možná. Ale za nami stojí veľký zákon vesmíru, nazvaný zákonom strednej hodnoty. Môžeme byť istí, že tu, v týchto pustých končinách vesmíru, nenarazíme na nijaké prekvapenie. Vrátime sa trochu späť a budeme pokračovať už vyskúšaným smerom priamo k Slnku, popri Haďom srdci. Už niekoľko dní smerujeme k Hadonosovi. Už to nebude dlho trvať!
— Aké je to čudné: necítim ani radosť ani uspokojenie z dobre vykonanej práce, nič, čo by bolo zadosťučinením za to, že sme na sedemsto rokov umreli pre Zem, — zamyslene povedal Kari. — Áno, poznám desaťtisíce pozorovaní, milióny výpočtov a snímok, pamätných zápisov. Tam, na Zemi, sa rozlúštia nové tajomstvá… Ale aké je to všetko nehmatateľné a neviditeľné! Zárodok budúcnosti — nič viac!
— Ale koľko životov, boja a práce vynaložilo ľudstvo a pred ním ešte trilióny pokolení zvierat na slepej ceste historického vývinu práve pre tento zárodok budúcnosti! — namietal zápalisto Tey Eron.
— To je všetko pravda, pokiaľ ide o rozum. Ale pokiaľ ide o cit, tu je pre mňa dôležitý len človek — jediná rozumná sila vo vesmíre, ktorá môže využiť živelný vývin hmoty a ovládnuť ho. Ale my, ľudia, sme takí osamelí, nekonečne osamelí!.. Máme nesporné dôkazy o tom, že jestvuje množstvo osídlených svetov, ale pohľad nijakej inej mysliacej bytosti sa ešte neskrížil s očami pozemšťanov. Koľko snov, rozprávok, kníh, piesní, filmov vzniklo v predtuche tejto veľkej udalosti, a predsa sa nesplnila! Nesplnila sa veľká, smelá a jasná túžba ľudstva, ktorá sa zrodila už dávno-pradávno, len čo sa rozplynula náboženská zaslepenosť.
— Zaslepenosť! — skočil mu do reči Mut Ang. — A viete, ako si naši predkovia ešte v dobe prvého letu do vesmíru predstavovali splnenie tohto „veľkého sna“? Vojenský konflikt, beštiálne zničenie korábov, vzájomné vraždenie pri prvom stretnutí.
— Absurdné! — zvolal vášnivo Kari Ram a Tey Eron.
— Naši súčasní spisovatelia neradi píšu o pochmúrnom období koncom kapitalizmu, — namietal Mut Ang. — Viete zo školského dejepisu, že naše ľudstvo prekonalo svojho času veľmi kritický bod vývinu.
— Ó, áno! — pripojil sa chytro k nemu Kari. — Keď ľudia už začali ovládať hmotu a vesmír, ale formy spoločenských vzťahov zastarali a rozvoj spoločenského vedomia tiež zaostával za úspechmi vedy.
— Skoro presná formulácia. Máte dobrú pamäť, Kari! Ale povedzme to inak: kozmické poznanie a kozmická moc sa dostali do protirečenia s primitívnou ideológiou individualistického vlastníka. Zdravie a budúcnosť ľudstva kolísalo niekoľko rokov na vážkach osudu, kým nezvíťazilo nové a beztriedna spoločnosť sa nespojila v jednu rodinu. Tam, v kapitalistickej polovici sveta, nevideli nové cesty a pokladali svoju spoločnosť za neotrasiteľnú a nemennú, snívali o takej budúcnosti, v ktorej boli nevyhnutné vojny a v ktorej sa ľudstvo malo samo vyhubiť.
— Ale ako to mohli nazývať snom? — uškrnul sa Kari pohoršene.
— Oni to tak volali.
— Civilizácia prechádza kritickými bodmi. Možno všade, aj na planétach iných sĺnk, kde sa vyvíja ľudstvo, — pomaly povedal Tey Eron a pritom prebehol pohľadom po horných ciferníkoch motorových prístrojov. — Poznáme už dve neosídlené planéty s vodou, atmosférou a zvyškami kyslíka, kde vietor čerí iba mŕtvy piesok a vlny práve takých mŕtvych morí. Naše koráby odfotografovali…
— Nie, — pokrútil hlavou Kari Ram, — neverím, že by ľudia, čo už spoznali nekonečnosť vesmíru a moc, ktorú im dáva veda, mohli…
— …uvažovať ako zvery, len s tým rozdielom, že majú logiku? Ale veď stará spoločnosť sa formovala živelne, bez vopred vytýčenej cieľavedomosti, príznačnej pre vyššie spoločenské formy. A rozum človeka, spôsob jeho myslenia boli tiež ešte v prvotnom štádiu priamej alebo matematickej logiky, ktorá odrážala logiku zákonov vývinu hmoty, prírody na základe priameho pozorovania a skúsenosti. Len čo ľudstvo nazhromaždilo historické skúsenosti, len čo spoznalo historický vývin okolitého sveta, vznikla dialektická logika ako vyššie štádium rozvoja myslenia. Človek pochopil protirečivosť prírodných javov i vlastnej existencie. Uvedomil si, že on ako jedinec je na jednej strane veľmi maličký a jeho život je ako záblesk, že je podobný kvapke v mori alebo malej iskierke hasnúcej vo vetre. No uvedomil si aj to, že na druhej strane je nedozerne veľký ako vesmír, obsiahnutý jeho rozumom a citom v celej nekonečnosti času a priestoru.
Veliteľ zmĺkol a zamyslene sa začal prechádzať pred svojím zástupcom. Na mladé tváre im sadol tieň prísnej sústredenosti.
Mut Ang prvý porušil tíšinu.
— Mám vo svojej zbierke historických kníh-filmov jednu veľmi charakteristickú pre toto obdobie. Preklad do súčasného jazyka nerobil stroj, ale Sania Čen, historik, ktorý umrel v minulom storočí. Prečítajme si ju! — usmial sa nad dychtivým záujmom mladých ľudí a pobral sa do prednej časti korábu.
— Nikdy nebude zo mňa dobrý veliteľ, — vzdychol si previnilo Tey Eron. — Nemožno vedieť všetko, čo vie náš Ang.
— A on zasa predo mnou hovoril, že je zlým veliteľom, lebo má taký široký okruh záujmov, — poznamenal Kari a usadil sa do kresla navigátora.
Tey Eron prekvapene pozrel na priateľa. Mlčali, bolo počuť len tichý, jednotvárny spev prístrojov. Obrovská loď nadobudla maximálnu rýchlosť a s istotou letela od uhlíkovej hviezdy do vyznačeného štvorca, kde v hlbokej tme priestoru tonuli slabo blikotajúce ďaleké galaxie — štyri hviezdne ostrovy. Boli tak ďaleko, že svetlo, čo z nich vyžarovalo, bezvládne umieralo v oku človeka, v zázračnom prístroji, ktorému stačilo iba niekoľko kvánt.
Zrazu sa čosi stalo. Na obrazovke veľkého radaru vzplanula a zakolísala sa svietiaca bodka. Rozľahol sa prenikavý cengot, od ktorého sa astronautom zatajil dych.
Tey Eron bez rozmýšľania dal signál na všeobecný poplach — veliteľskú výzvu, ktorá prikazovala všetkým ostatným členom posádky obsadiť okamžite miesta, určené pre prípad havárie.
Mut Ang vtrhol do riadiaceho centra a jedným skokom bol pri pulte. Čierne zrkadlo radaru ožilo. Ako v bezodnom jazere plávala v ňom malá guľka svetla — okrúhla, s ostrými obrysmi. Knísala sa hore-dolu a pomaly sa kĺzala napravo. Astronautov prekvapilo, že roboty, ktoré mali vystríhať pred zrážkou korábu s meteoritmi, ostávali nečinné. Znamená to, že na obrazovke nie je ich odrazený hľadací lúč, ale cudzí?!
Loď pokračovala v ceste pôvodným smerom a svetelná bodka sa teraz mihotala v dolnom pravom štvorci. Mut Ang sa zachvel pri domnienke, čo mu prebleskla hlavou, Tey Eron si zahryzol do pery a Kari Ram tak zaťal prsty do okraja pultu, až ho zaboleli. V ústrety im letelo čosi neuveriteľné, nebývalé, čo vyžarovalo silný radarový lúč, práve taký, aký vrhal pred sebou Tellur.
A zmocnila sa ich zúfalá túžba, aby sa domnienka splnila, aby sa nádeje po šialenom rozlete nezrútili do priepasti sklamania, ako sa to už sto a sto ráz stalo astronautom Zeme. Bol to taký silný pocit, že veliteľ stál ako skamenený, bál sa vysloviť čo len slovíčko. A jeho nepokoj akoby prechádzal na tamtých, v diaľave…
Svietiaca bodka na obrazovke zhasla, zapálila sa znova a znova zamihotala v zrýchľujúcich sa intervaloch, po dva až štyri zákmity za sebou. Toto pravidelné striedanie signálov mohlo byť len výplodom jedinej vesmírnej sily — výplodom ľudského myslenia.