Čoskoro vysvitlo, že cudzí sa veľmi podobajú pozemšťanom, hoci vidia len v infračervenom svetle a dorozumievajú sa rádiovými vlnami. Ľudia však naskutku rozlúštili ich reč a pochopili ich myšlienky. Veliteľ cudzej hviezdnej lode mal práve také úbohé sociálne poznatky ako ľudia zo Zeme. Lámal si hlavu nad tým, ako vybŕdnuť z osudného položenia živý bez toho, že by pritom zničil pozemský koráb.
Hrozilo nebezpečenstvo, že dávno očakávaná veľká udalosť — prvé stretnutie predstaviteľov rozličných planét — zmení sa na hroznú katastrofu. Koráby viseli asi sedemsto míľ jeden od druhého a posádky už vyše dvoch týždňov rokovali prostredníctvom robota, sférickej loďky.
Obidvaja velitelia sa ubezpečovali o svojich mierumilovných úmysloch, ale pritom stále opakovali, že nemôžu ničomu veriť. Situácia by bola beznádejná, nebyť hlavného hrdinu románu, mladého astrofyzika. Ten si schoval pod šaty bombu strašnej výbušnej sily a spolu s veliteľom zavítal na cudziu hviezdnu loď. Predložili ultimátum: vymeniť si koráby. Posádka čiernej lode mala prejsť na pozemskú, a pozemšťania zas na cudziu, pričom mali vopred zničiť všetky delá proti meteoritom, naučiť sa zaobchádzať s cudzími prístrojmi a previezť všetok majetok. A zatiaľ mali obidvaja hrdinovia s bombami ostať na cudzej hviezdnej lodi, aby v prípade nejakého podfuku mohli koráb okamžite vyhodiť do povetria. Veliteľ cudzej lode prijal ultimátum. Šťastne si vymenili koráby a odzbrojili ich. Čierna hviezdna loď s ľuďmi a pozemský koráb s cudzími bytosťami vzďaľovali sa rýchlo od miesta stretnutia, až zmizli v slabo svetielkujúcom plyne hmloviny.
V knižnici sa strhol krik. Už počas čítania prejavoval raz jeden, raz druhý mladý astronaut známky nesúhlasu, každý chcel čím skôr prejaviť svoj protest. Rozprávali jeden cez druhého, ani na zdvorilosť už tak nedbali, skákali si do reči. Všetci sa obracali k veliteľovi, akoby on bol zodpovedný za starobylý román, ktorý vytiahol zo zabudnutia.
Väčšina hovorila o tom, aký nepomer je medzi dobou, v ktorej sa dej odohráva, a medzi psychológiou hrdinov. Keby sa hviezdna loď mohla vzdialiť od Zeme na vzdialenosť štyristotisíc svetelných rokov za krátke tri mesiace, musel by sa dej odohrávať ešte neskoršie, ako je dnešok. Nikto dosial nezašiel tak hlboko do vesmíru… Ale myšlienky a skutky pozemských ľudí v románe sa ničím neodlišovali od správania ľudí za kapitalizmu, pred mnohými storočiami. V románe je aj mnoho čisto technických chýb, ako je napríklad absurdne rýchle zastavenie hviezdnych lodí alebo dorozumievanie cudzích mysliacich bytostí pomocou rádiových vĺn. Ak ich planéta — ako sa hovorilo v románe — mala takmer rovnako hustú atmosféru ako Zem, bol by sa im musel obdobne vyvinúť aj sluch! Vyžadovalo to nepomerne menšie straty energie ako produkcia rádiových vĺn alebo dorozumievanie činnostnými prúdmi. Neuveriteľné je aj to, ako ľudia mohli jazyk cudzích bytostí rozlúštiť tak rýchlo a natoľko presne, že ho použili ako šifru do prekladového stroja.
Tey Eron poznamenal, aké úbohé predstavy mali v románe o vesmíre. Je to tým prekvapujúcejšie, že veľký starý učenec Ciolkovskij niekoľko desaťročí pred napísaním románu upozorňoval ľudstvo, že vesmír je omnoho komplikovanejší, ako by sme očakávali. Napriek mysliteľom-dialektikom si niektorí vedci namýšľali, že sú už skoro na hraniciach poznania.
Uplynuli storočia, množstvo objavov nesmierne skomplikovalo naše predstavy o vzájomnej súvislosti javov, a tým akoby bolo zdanlivo oddialilo a spomalilo poznanie vesmíru. Zároveň však veda našla veľmi mnoho okľúk na vyriešenie zložitých problémov a technických úloh. Príkladom toho bolo vybudovanie pulzačných vesmírnych lodí, ktoré sa pohybovali akosi mimo obvyklých zákonov pohybu. Práve v tomto prekonaní naoko slepých uličiek matematickej logiky spočívala sila budúcnosti. Ale autor „Prvého kontaktu“ vôbec ani necítil, aké nedozerné poznania sa skrývajú za jednoduchými formuláciami veľkých dialektikov jeho doby.
— Ešte jednu okolnosť si nikto nevšimol, — prehovoril zrazu mlčanlivý Jas Tin. — Román je napísaný angličtinou. Všetky mená, priezviská a humoristické výrazy sú ponechané po anglicky. To nie je také jednoduché! Som lingvista-amatér a študoval som proces, akým sa ustaľoval prvý svetový jazyk. Angličtina bola v minulosti jedným z najrozšírenejších jazykov. Spisovateľ zobrazil vo svojom diele ako v zrkadle smiešnu vieru v neotrasiteľnosť, správnejšie povedané trvácnosť spoločenských foriem. Spomalený vývin antického otrokárskeho sveta alebo feudálnej epochy, nútená dlhá trpezlivosť porobených starých národov pokladali sa mylne za všeobecnú stabilitu všetkých foriem spoločenských vzťahov: jazykov, náboženstiev a napokon aj posledného živelného spoločenského zriadenia, kapitalizmu. Nebezpečná spoločenská nerovnováha na sklonku kapitalizmu pokladala sa za nemennú. Anglický jazyk bol už vtedy archaickým prežitkom, pretože v ňom fakticky jestvovali dva jazyky — písaný a fonetický. Ani jeden nie je vhodný pre prekladové stroje. Neviem, ako si mohol autor neuvážiť, že reč sa mení tým prudšie a rýchlejšie, čím rýchlejšie sa menia ľudské vzťahy a predstavy o svete!
Ukázalo sa, že polozabudnutý starobylý jazyk sanskrit je konštruovaný najlogickejšie, a preto sa stal základom sprostredkovacej reči pre prekladové stroje. Uplynul pomerne krátky čas a zo sprostredkovacieho jazyka sa sformoval prvý svetový jazyk našej planéty, ktorý od tých čias prekonal ešte mnoho zmien. Západné reči nemali dlhého trvania. Ešte kratší život mali ľudské mená prevzaté z náboženských tradícií a z celkom cudzích, už dávno odumretých jazykov.
— Jas Tin vypozoroval to najhlavnejšie, — zamiešal sa do reči Mut Ang. — Ešte horšia ako vedecká zaostalosť alebo nesprávna metodika je skostnatenosť a tvrdošijné obhajovanie tých foriem spoločenského zriadenia, ktoré sa celkom jasne neosvedčili ani v očiach súčasníkov. Základom tejto skostnatenosti — okrem obyčajnej nevedomosti, ktorá sa vyskytovala zriedkavejšie, — bola prirodzene osobná zainteresovanosť na zachovaní toho spoločenského zriadenia, v ktorom sa týmto obhajcom žilo lepšie ako väčšine ľudí. Len keď to bolo tak — čože oni dbali na ľudstvo, na osudy celej planéty, na jej energetické zásoby, na zdravie jej obyvateľov?
Nerozumné plytvanie uhlím, lesmi, ničenie riek a pôdy, nesmierne nebezpečné pokusy s druhmi vražedných atómových zbraní, to všetko dovedna determinovalo konanie a svetonázor tých, ktorí sa za každú cenu usilovali zachovať niečo, čo už dožilo a patrilo minulosti, čo spôsobovalo utrpenie a vyvolávalo strach u väčšiny ľudí. Práve tu sa zrodilo a vyklíčilo jedovaté semeno výnimočných privilégií a výmyslov o tom, že jedna skupina, trieda alebo rasa ľudí prevyšuje ostatné, práve tu nachádzali opodstatnenie pre násilie a vojny, pre všetko to, čo v dávnoveku nazývali fašizmom.
Privilegovaná skupina vždy nevyhnutne brzdí vývoj, pretože sa snaží, aby pre ňu ostalo všetko po starom, a ponížená časť spoločnosti vždy bojuje proti tomuto brzdeniu a za svoje práva. Čím silnejší bol tlak privilegovanej skupiny, tým silnejší bol aj odpor, tým tvrdšie boli formy boja, rozvíjala sa obojstranná krutosť a tým sa degradoval aj morálny stav ľudí. Premietnite si to z triedneho boja v jednej krajine na boj medzi privilegovanými a utláčanými krajinami. Rozpomeňte sa z dejín na boj medzi krajinami novej, socialistickej spoločnosti so starou, kapitalistickou a pochopíte, prečo sa zrodila ideológia vojny a propaganda, že vojny sú nevyhnutné, večné a rozšírené v celom vesmíre. Tu vidím srdce zla, toho hada, pred ktorým sa môžeš skrývať, koľko chceš, aj tak ťa uštipne, pretože nevie neštípať. Pamätáte sa, akým zlovestným červenožltým svetlom planula hviezda, okolo ktorej sme leteli k svojmu cieľu?