J. K. Rowlingová
Harry Potter a Kameň mudrcov
1
Chlapec, ktorý prežil
Pán a pani Dursleyovci z Privátnej cesty číslo 4 s potešením o sebe tvrdili, že sú úplne normálni, no ďakujem pekne. Boli tými poslednými, od ktorých by niekto očakával, že sa zapletú do voľačoho zvláštneho či tajuplného, pretože také čosi považovali jednoducho za vylúčené.
Pán Dursley bol riaditeľom spoločnosti Vrtamex, ktorá vyrábala vŕtačky. Bol to veľký, tučný muž takmer bez krku, no s obrovskými fúzmi. Pani Dursleyová bola zase chudá blondína s dvakrát takým dlhým krkom, ako je bežné, čo bolo v jej prípade ohromne praktické – veľkú časť svojho voľného času totiž trávila tým, že ho naťahovala ponad záhradný plot a špehovala susedov. Dursleyovci mali malého syna, o ktorom boli presvedčení, že je to ten najúžasnejší chlapec na svete.
Dursleyovci mali všetko, čo chceli, mali však aj jedno tajomstvo a hrozne sa báli, aby sa neprezradilo. Keby sa totiž niekto dozvedel o Potterovcoch, asi by to neprežili. Pani Potterová bola sestrou pani Dursleyovej, no obe sa už niekoľko rokov nevideli, vlastne pani Dursleyová sa tvárila, že nijakú sestru nemá, lebo jej sestra s tým svojím nepodareným mužom boli natoľko nedursleyovskí, že horšie to už ani byť nemohlo. Dursleyovcov striasalo už len pri pomyslení na to, čo by povedali susedia, keby sa Potterovci objavili v ich ulici. Dursleyovci vedeli, že aj Potterovci majú malého syna, nikdy ho však nevideli. Ten chalan bol ďalším dôvodom, prečo sa s Potterovcami netúžili stretnúť, nechceli, aby sa Dudley s tým ich deckom stýkal.
Dursleyovci sa jedného dňa zobudili do pochmúrneho, sivého utorka, keď sa začína náš príbeh, no zamračená obloha ničím nenaznačovala, že po celej krajine sa budú diať čudné a tajuplné veci. Pán Dursley si práve uväzoval do práce svoju najnudnejšiu kravatu a pohmkával si, zatiaľ čo pani Dursleyová pchala brániaceho sa a jačiaceho Dudleyho do detskej stoličky a veselo pri tom štebotala.
Ani jeden z nich si nevšimol veľkú, žltohnedú sovu, ktorá práve preletela popred ich okno.
O pol deviatej schytil pán Dursley svoju aktovku, pobozkal na líce pani Dursleyovú, pokúsil sa o to isté aj u Dudleyho, no netrafil, pretože Dudleyho sa práve zmocnil záchvat zúrivosti a začal hádzať o stenu obilné vločky. „Náš malý nezbedník,“ smial sa pán Dursley, keď odchádzal. Nasadol do auta, a pomaly vycúval od domu číslo 4.
Na rohu ulice si po prvý raz všimol niečo podivné – mačku, ktorá čítala mapu. V prvom okamihu si neuvedomil, čo vlastne videl – prudko otočil hlavou, aby sa pozrel ešte raz. Na rohu Privátnej cesty stála síce mačka, no po mape ani stopy. Čo mu to vôbec zišlo na um? Musel to byť optický klam. Pán Dursley žmurkol a hľadel na mačku. Tá hľadela naňho. Keď odbočoval smerom na hlavnú, pozrel sa do spätného zrkadla. Mačka si práve čítala tabuľku s názvom ich ulice – nie, pozerala sa na ňu; mačky predsa nečítajú, ani mapy, ani nápisy. Pán Dursley pokrútil hlavou a na mačku zabudol. Ako sa blížil k mestu, nemyslel už na nič iné iba na veľkú objednávku, ktorú by v ten deň rád dostal.
No keď vchádzal do mesta, vŕtačky mu z hlavy vytlačilo opäť čosi iné. Ako tak stál vo zvyčajnej rannej dopravnej zápche, nemohol si nevšimnúť, že po ulici chodí množstvo čudne poobliekaných ľudí. Ľudí v plášťoch. Pán Dursley neznášal bláznivo poobliekaných ľudí ach, tie hrozné handry, v ktorých chodia dnešní mladí! Napadlo mu, či to opäť nie je dajaký strelený módny hit. Bubnoval prstami po volante a vtom mu zrak padol na skupinku veľmi čudných ľudí blízko neho. Vzrušene si čosi šepkali. Pána Dursleyho nanajvýš pobúrilo, keď zistil, že niektorí z nich už nie sú najmladší; tamten muž, napríklad, je určite starší ako on a na sebe má smaragdovozelený plášť! Že sa nehanbí! Potom však pánu Dursleymu zišlo na um, že zrejme ide zase o nejakú šibnutú kampaň – títo ľudia určite vyberajú na niečo peniaze... áno, tak to bude. Kolóna sa pohla a o niekoľko minút vošiel pán Dursley na parkovisko spoločnosti Vrtamex a v hlave mal opäť už len samé vŕtačky.
Pán Dursley sedával v kancelárii na deviatom poschodí vždy chrbtom k oknu. Keby sedel čelom k oknu, asi by mal v ten deň dosť veľké problémy sústrediť sa iba na vŕtačky. A tak nevidel sovy, ktoré lietali za bieleho dňa po meste, hoci ľudia na ulici ich videli; vznášali sa im nad hlavami jedna za druhou, oni na ne ukazovali prstom a pozorovali ich s otvorenými ústami. Pán Dursley prežil celkom normálne dopoludnie bez sov. Vynadal piatim ľuďom. Vybavil niekoľko dôležitých telefonátov a opäť niekomu vynadal. Mal dobrú náladu a napoludnie si povedal, že si trochu rozhýbe nohy, prejde sa do pekárne na druhej strane ulice a kúpi si niečo pod zub.
Celkom zabudol na indivíduá v plášťoch, no odrazu kúsok pred pekárňou opäť minul skupinku veľmi podivných ľudí. Keď prechádzal popri nich, vrhol na nich zlostný pohľad. Nevedel prečo, ale zneisťovali ho. Keď sa popri nich vracal späť s veľkou šiškou v papierovom vrecúšku, začul útržok ich rozhovoru.
„Potterovci, veru tak, počul som to...“
„... áno, ich syn Harry...!“
Pán Dursley zdúpnel. Zmocnila sa ho hrôza. Obzrel sa smerom k tým ľuďom, akoby im chcel niečo povedať, no vzápätí si to rozmyslel.
Prebehol cez cestu, vrútil sa do svojej kancelárie, zreval na sekretárku, aby ho nerušila, schmatol telefón. Len čo vyťukal domáce telefónne číslo, rozmyslel si to. Položil slúchadlo, hladkal si fúzy a premýšľal... nie, správa sa hlúpo. Potter predsa nie je nijaké nezvyčajné meno. Potterovcov je určite neúrekom, aj takých, čo majú syna Harryho. A vlastne ani nevedel, či sa jeho synovec volá Harry. V živote toho chalana nevidel. Možno sa volá Harvey. Alebo Harold. Niet dôvodu, aby znepokojoval pani Dursleyovú; pri akejkoľvek zmienke o svojej sestre sa vždy veľmi rozčúli. Ani sa jej nečuduje – keby mal on takú sestru... ale predsa len, tí ľudia v plášťoch...
Poobede sa už na vŕtačky nevedel tak dobre sústrediť, a keď o piatej hodine vychádzal z budovy, bol taký ustarostený, že vrazil do pána stojaceho rovno pred vchodom.
„Prepáčte,“ zahundral, keď sa starý, chudý muž zapotácal a takmer spadol. Vzápätí si pán Dursley všimol, že ten muž má na sebe fialový plášť. Vôbec sa nehneval, že ho niekto takmer zvalil na zem. Naopak, na jeho tvári sa zjavil širokánsky úsmev a piskľavým hlasom, pri ktorom sa okoloidúci začudovane obzerali, povedaclass="underline" „Nemusíte sa ospravedlňovať, môj milý, dnes ma nič nevyvedie z miery! Radujte sa, Veď-Viete-Kto sa konečne pominul! Dokonca i muklovia ako vy by sa mali tešiť v tento šťastný, prešťastný deň!“
Starý muž pána Dursleyho objal a odkráčal.
Pán Dursley tam stál ako prikovaný. Objal ho celkom neznámy človek. A tuším ho nazval muklom, nech už to znamená čokoľvek. Bol z toho vydesený. Náhlivo vykročil k autu a cestou domov si nahováral, že to všetko bol pravdepodobne len výplod jeho fantázie, čo by si však nikdy doteraz nepripustil, lebo fantáziu ako takú zásadne neuznával.
Keď zabočil na príjazdovú cestičku k domu číslo 4, prvé, čo uvidel – a to mu veru náladu nezlepšilo -, bola mačka, ktorú si všimol už ráno. Teraz sedela na záhradnom múriku. Bol si istý, že je to ona, mala presne také isté fliačiky okolo očí.
„Heš!“ zahnal sa po nej pán Dursley.
Mačka sa ani nepohla. Iba naňho prísne pozrela. Je to normálne? čudoval sa pán Dursley. Chvíľu sa spamätával a potom vošiel do domu. Bol stále pevne rozhodnutý, že svojej žene sa o tom zmieňovať nebude.
Pani Dursleyová prežila celkom pekný, bežný deň. Pri večeri rozprávala mužovi o problémoch, ktoré má pani od susedov s dcérou, i o tom, že sa Dudley naučil nové slovo („Nechcem!“). Pán Dursley sa usiloval správať normálne. Keď pani Dursleyová ukladala Dudleyho spať, odišiel do obývačky a zachytil poslednú správu večerných televíznych novín: