Harry sa pozrel na obra. Chcel sa poďakovať, no slová sa mu zasekli v hrdle a napokon z neho vyšlo len: „Kto ste?“
Obor sa uškrnul.
„Fakt, veď som sa nepredstavil. Rubeus Hagrid, správca rokfortských lesov, lúk a hájov.“
Obrovskou dlaňou chytil Harryho ruku a začal mu ňou triasť.
„Tak čo je s tým čajom?“ opýtal sa a pošúchal si dlane. „Ste hluchí, či čo?“
Pohľad mu padol na prázdny kozub so zošúverenými obalmi od zemiačikov a pohŕdavo odfukol. Zohol sa. Nevideli, čo robí, ale keď sa vzápätí vzpriamil, v krbe plápolal ohník. Zaplnil vnútro vlhkej chatrče blikotavým svetielkom a Harry cítil, ako sa mu po tele rozlieva teplo, ani čo by sa ponoril do horúceho kúpeľa.
Obor si opäť sadol na pohovku, tá sa pod jeho váhou celkom prehla, a začal si z vreciek vyberať najrozličnejšie veci: medenú kanvicu na vodu, stlačený balíček parkov, kovový ražeň, čajník, niekoľko obitých šálok a fľašku akejsi jantárovožltej tekutiny, z ktorej si skôr, než sa pustil do prípravy čaju, upil riadny dúšok. Onedlho sa chatrčou rozliehal zvuk a vôňa syčiacich párkov. Kým obor varil, všetci mlčali, no keď z ražňa zhrnul prvých šesť tučných, šťavnatých, jemne pripečených párkov, Dudley začal byť celý nesvoj. Strýko Vernon však vyhlásiclass="underline" „Neopováž sa ničoho ani len dotknúť.“
Obor sa hrozivo zasmial.
„Ten tvoj vykŕmený brav aj tak nič nedostane, Dursley, nemaj boja.“
Podal párky Harrymu, ktorý bol taký hladný, až mal pocit, akoby v živote nič lahodnejšie nejedol, pritom však po očku obra neustále sledoval. Keď to vyzeralo, že sa naozaj nik nemá k tomu, aby mu niečo vysvetlil, ozval sa: „Prepáčte, ale ja naozaj stále neviem, kto ste.“ Obor si odpil z čaju a utrel si ústa chrbtom ruky. „Hovor mi Hagrid,“ povedal, „ako každý. A môžeš mi tykať. Ako som povedal, som správcom rokfortských lesov, lúk a hájov – veď o Rokforte vieš všetko.“
„Hm – nie, neviem,“ šepol Harry.
Hagrid sa zatváril zhrozene.
„Mrzí ma to,“ dodal rýchlo Harry.
„Teba to mrzí?!“ zahrmel Hagrid a zízal na Dursleyovcov, z ktorých zostali pomaly už len tiene. „Ich by to malo mrzieť! Viem, že ti zhabali listy, no v živote by som neveril, že ti nepovedia o Rokforte! Ty si sa nikdy nepýtal, kde sa to tvoji rodičia všetko naučili?“
„Ale čo?“ spýtal sa Harry.
„ŽE VRAJ ČO?!“ zahrmel Hagrid. „Tak moment!“ Vyskočil na rovné nohy. Akoby bola odrazu celá chatrč plná jeho hnevu. Dursleyovci sa krčili pri stene.
„Chcete povedať,“ vrčal na nich, „že tento chalan – tento chalan! – nevie vôbec – ale VÔBEC NIČ?!“
Harry mal pocit, že tentoraz to už trochu prehnal. Chodil predsa do školy a až tak zle sa zas neučil. „Náhodou niečo viem,“ ozval sa. „Viem napríklad počítať a tak.“
Hagrid len mávol rukou a povedaclass="underline" „Myslel som o našom svete. O tvojom svete. O mojom svete. O svete tvojich rodičov.“
„O akom svete?“
Hagrid vyzeral, akoby mal už-už explodovať.
„DURSLEY!“ zahučal.
Strýko Vernon, hrozne bledý v tvári, čosi nezrozumiteľne drmolil. Hagrid vrhol na Harryho divoký pohľad.
„Musíš predsa vedieť, kto boli tvoja mamka a tatko,“ povedal. „Že boli slávni. Že ty si slávny.“
„Čože? Moja – moja mama a otec boli slávni?“
„Ty nevieš – ty nevieš...“ Hagrid si prehrabol prstami vlasiská a v nemom úžase civel na Harryho.
„Ty nevieš, kto si?“ opýtal sa po chvíli.
Strýkovi Vernonovi sa podarilo nájsť stratený hlas.
„Dosť!“ zavelil. „Už aj prestaňte! Zakazujem vám, aby ste tomu chalanovi povedali čo i len slovo!“
Aj odvážnejší muž ako strýko Vernon by sa veru roztriasol, keby naňho Hagrid pozrel takým zúrivým pohľadom. Keď prehovoril, z každučkej slabiky bolo cítiť obrovský hnev.
„Vy ste mu to nepovedali? Vy ste mu nepovedali, čo bolo v tom liste, čo mu nechal Dumbledore? Bol som tu! Videl som, ako ho tam dával, Dursley! A vy ste mu za celé tie roky nepovedali ani ň?“
„Čo mi mali povedať?“ spýtal sa Harry dychtivo.
„PRESTAŇTE! ZAKAZUJEM VÁM TO!“ jačal strýko Vernon, akoby ho z kože drali.
Teta Petunia od hrôzy vykríkla.
„Dajte sa vypchať, obaja,“ povedal Hagrid. „Harry – ty si čarodejník.“
Chvíľu bolo ticho. Bolo počuť len burácanie mora a svišťanie vetra.
„Čože som?“ nechápal Harry.
„Čarodejník predsa,“ povedal Hagrid a znova si sadol na pohovku, ktorá s vrzgotom klesla ešte o čosi nižšie, „a budeš bohovsky dobrý čarodejník, namojdušu, len čo sa trochu zaučíš. Kto mal takú mamku a tatka, musí byť minimálne taký dobrý ako oni, no nie? Najvyšší čas, aby si si ten list prečítal.“
Harry sa načiahol za žltkastou obálkou, na ktorej bolo smaragdovozelenou farbou napísané – do rúk pána Harryho Pottera, Dlážka, Chatrč na skale, More. Vytiahol z nej list a čítaclass="underline"
ROKFORTSKÁ STREDNÁ ŠKOLA ČARODEJNÍCKA
Riaditeľ: ALBUS DUMBLEDORE (Merlinov rad prvého stupňa, Doktor čarodejníckych vied, Zaslúžilý čarodej, Najvyšší šéf Medzinárodnej čarodejníckej konfederácie)
Vážený pán Potter,
s potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatý na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. V prílohe Vám zasielame zoznam všetkých učebníc a školských pomôcok.
Školský rok sa začína 1. septembra. Svoju sovu nám pošlite najneskôr do 31. júla.
So srdečným pozdravom
Harrymu sa v hlave vyrojilo hádam tisíc otázok naraz a nevedel, ktorú položiť ako prvú. Po niekoľkých minútach zo seba vyjachtaclass="underline" „Čo to znamená, že mám poslať svoju sovu?“
„Šmaria, celkom mi to vyfučalo z hlavy,“ plesol si Hagrid po čele takou silou, že by to zvalilo aj koňa, a z ďalšieho vnútorného vrecka kabáta vytiahol sovu – naozajstnú, živú, len trochu pokrkvanú – dlhé brko a zrolovaný pergamen. S jazykom medzi zubami napísal odkaz, ktorý Harry medzitým čítal hore nohami.
Vážený pán profesor Dumbledore.
Dal som Harrymu list, zajtra ideme nakupovať. Počko hrozné. Dúfam, že u vás všetko okej.
Hagrid odkaz zroloval, podal ho sove a tá ho schmatla do zobáka. Podišiel k dverám, otvoril ich a vyhodil sovu von do búrky. Potom sa vrátil, znova si sadol a tváril sa, akoby to, čo práve urobil, bolo také normálne ako telefonovať.
Harry sa pristihol, že má otvorené ústa, a rýchlo ich zavrel.
„Čo som to hovoril?“ opýtal sa Hagrid, no v tej chvíli strýko Vernon – tvár mal síce stále popolavú, no zdalo sa, že je veľmi nahnevaný – podišiel ku kozubu.
„Nikam nepôjde!“ vyhlásil.
Hagrid sa uškrnul.
„To by som sa teda kukol na toho mukla, čo by mu v tom bránil,“ povedal.
„Koho?“ nevydržal Harry.
„Mukla,“ vysvetľoval Hagrid, „tak vravíme ľuďom, čo nevedia čarovať. A ty máš, chlapče, smolu, že si vyrastal v rodine tých najväčších muklov pod slnkom.“
„Keď sme sa ho ujali, prisahali sme, že s tými vašimi nezmyslami raz a navždy skoncujeme,“ povedal strýko Vernon, „prisahali sme, že to z neho vytlčieme! Čarodejník, to by tak bolo!“
„Vy ste to vedeli?“ začudoval sa Harry. „Vy ste vedeli, že som – čarodejník?“
„Vedeli!“ zvrieskla teta Petunia. „Vedeli! Samozrejme, že sme to vedeli! Čím iným by si mohol byť, keď si mal za mater moju šibnutú sestru?! Aj ona kedysi dostala taký list, odišla na tú – tú školu – a každé prázdniny sa vracala domov s vreckami plnými žabích vajíčok a čajové šálky premieňala na potkany. Ja jediná som od začiatku vedela, že je strelená! Ale moja mama a otec nedali na ňu dopustiť, stále len, Lily sem, Lily tam, oni boli normálne hrdí na to, že majú v rodine čarodejnicu!“