Zasekla sa, aby sa nadýchla, a bľabotala ďalej. Zdalo sa, akoby to všetko po celé roky v sebe dusila.
„Potom sa na škole zoznámila s tým Potterom, ušla s ním, vydala sa zaňho a mali teba, hneď som vedela, že budeš určite rovnako padnutý na hlavu ako oni. Rovnako – nenormálny – a potom, teda nehnevajte sa, dá sa vyhodiť do luftu a nechá nám na krku teba!“
Harry zbledol ako krieda. Len čo sa trochu spamätal, opýtal sa: „Vyhodiť do luftu? Vraveli ste predsa, že zomreli pri autonehode!“
„PRI AUTONEHODE!“ zahučal Hagrid a vyskočil tak zúrivo, že Dursleyovci znova odcupitali do svojho rohu. „Lily a James Potterovci by v živote nezomreli pri nejakej autonehode! Neslýchané! To je škandál! Harry Potter netuší, čím sa preslávil, a pritom jeho meno pozná u nás každé malé decko!“
„Naozaj? A čo také som urobil?“ vyhŕkol prekvapený Harry.
Z Hagridovej tváre razom vyprchal hnev. Odrazu vyzeral ustráchaný.
„Toto som teda fakt nečakal,“ vzdychol si utrápene. „Keď mi Dumbledore povedal, že môžem mať problémy, netušil som, čo ma čaká. Ach, Harry, neviem, či som ja ten pravý, aby som ti to vysvetľoval – no ale predsa – nemôžeš ísť na Rokfort a nemať o ničom ani páru.“
Fľochol po Dursleyovcoch jedovatým pohľadom.
„No, najlepšie fakt bude, ak ti to poviem – nemôžem ti však povedať všetko, má to totiž háčik...“
Hagrid si sadol, niekoľko sekúnd hľadel do ohňa a potom pokračovaclass="underline" „Celé to začal – muž – muž, ktorý sa volal – to je fakt hrozné, že ho nepoznáš, u nás každý vie...“
„Ako sa volá?“
„No – ak to nie je vyložene nutné, tak jeho meno radšej nevyslovím.“
„Prečo?“
„Šmária, Harry, ľudia sa ešte furt boja. Je to pre mňa ťažké, namojdušu. Vieš, bol to čarodejník, ktorý sa stal... zlým. Takým zlým, že až. Dokonca horším. Horším než horším. Volal sa...“
Hagrid preglgol, no nevydal zo seba ani slova.
„Nemôžeš to napísať?“ navrhol Harry.
„Ach – neviem, ako sa to píše. No dobre teda – Voldemort.“ Hagrid sa zachvel. „Nechci odo mňa, aby som to povedal nahlas. Takže, tento – tento čarodejník si asi pred dvadsiatimi rokmi začal zháňať parťákov. Celkom mu to išlo – daktorí sa k nemu pridali, lebo sa báli, iní túžili po moci, lebo on jej mal fakt veľa, vieš. Boli to hrozné časy, Harry. Nevedel si, komu veriť, nemohol si si ani pokecať s neznámymi čarodejmi a čarodejnicami... strašné veci sa diali, namojdušu. Mal moc nad všetkými. Jasné, že niektorí sa mu vzopreli – tých zabil. Hrozným spôsobom. Jediným bezpečným miestom bol Rokfort. Zrejme preto, že Dumbledore bol jediný, koho sa Veď-Vieš-Kto bál. Školu sa obsadiť neodvážil, teda aspoň zatiaľ nie.
No a tvoja mamka a tatko boli najlepší čarodejníci, akých som poznal. Svojho času najlepší študák a študáčka na Rokforte! Je fakt záhadou, že sa ich Veď-Vieš-Kto nepokúsil zlanáriť na svoju stranu... asi vedel, že si vážili Dumbledora a nedali by sa nahovoriť na nič nekalé.
Možno si, namojdušu, myslel, že ich presvedčí... možno sa ich len potreboval zbaviť. Skrátka, všetci vedia, že jedného dňa sa zjavil v dedine, v ktorej bývali spolu s tebou, bolo to pred desiatimi rokmi, okolo Všechsvätých. Mal si vtedy niečo vyše roka. Prišiel do vášho domu a... a...“
Hagrid odrazu vytiahol veľmi špinavú bodkovanú vreckovku a začal do nej siakať, pričom trúbil ako lodná siréna.
„Pardon,“ ospravedlňoval sa. „Ale je to také smutné – mal som tvoju mamku a tatka rád, nepoznal som lepších ľudí, ako boli oni – no skrátka...
Veď-Vieš-Kto ich zabil. A potom – a toto je fakt záhada – sa pokúsil zabiť aj teba. Buď chcel zahladiť stopy, alebo už zabíjal len tak z pasie. Nikdy ti nebolo čudné, odkiaľ máš to znamenie na čele? To totiž nie je obyčajná jazva. Stáva sa to vtedy, keď sa ťa dotkne mocná, diabolská kliatba – tá zasiahla tvoju mamku i tatka a celý váš dom – no na teba neúčinkovala, a preto si slávny, Harry. Nik z tých, ktorých sa rozhodol zabiť, neprežil, nik okrem teba, a to už skántril zopár špičkových čarodejníkov a čarodejníc – McKinnonovcov, Bonesovcov, Prewettovcov – ty si bol iba malé bábo, a prežil si.“
V Harryho duši sa odohrávalo čosi veľmi smutné. Keď sa Hagridovo rozprávanie blížilo ku koncu, v mysli sa mu vynoril ten oslepujúci záblesk svetla, tentoraz oveľa zreteľnejší než kedykoľvek predtým – a on sa, po prvý raz v živote, rozpamätal aj na čosi iné, na prenikavý, chladný, surový smiech.
Hagrid ho smutne pozoroval.
„Sám som ťa vytiahol z trosiek domu, Dumbledore mi to kázal. Doniesol som ťa k týmto ničomníkom...“
„To sú výmysly,“ povedal strýko Vernon. Harry sa od ľaku strhol, celkom zabudol, že Dursleyovci sú stále tam. Strýkovi Vernonovi sa zrejme vrátila jeho odvaha. So zaťatými päsťami uprene hľadel na Hagrida.
„Teraz ma dobre počúvaj, chlapče,“ zavrčal, „uznávam, že nie si ako ostatní chalani, no zrejme by stačil jeden poriadny výprask a bol by si fit – a čo sa týka tvojich rodičov, boli to cvoci, to bez debaty, a svet sa pokojne zaobíde aj bez nich – sami si o to koledovali, keď sa spriahli s tými pochybnými indivíduami – presne, ako som predpokladal, vždy som vedel, že sa to s nimi zle skončí...“
V tej chvíli Hagrid vyskočil z pohovky a vytiahol z kabáta dotrhaný ružový dáždnik. Namieril ním na strýka Vernona sťa mečom so slovami: „Varujem ťa, Dursley – bacha – ešte slovo...“
Strýko Vernon sa zľakol, že ho bradatý obor prepichne koncom dáždnika, a jeho odvaha akoby sa opäť rozplynula. Pritisol sa chrbtom k stene a zmĺkol.
„No veď preto,“ fučal Hagrid a znova si sadol na diván, ktorý sa tentoraz prehol až na podlahu.
Harry mal plnú hlavu dotieravých otázok.
„Ale čo sa stalo s tým Vol..., teda – chcem povedať – s Veď-Vieš-Kým?“
„Dobrá otázka, Harry. Vyparil sa. Odrazu bol fuč. V tú istú noc, ako sa ťa pokúsil skántriť. To ťa preslávilo ešte viac. Je to fakt tá najväčšia záhada... bol čoraz mocnejší, čoho sa teda zľakol?
Niektorí vravia, že zomrel. Ja hovorím – somarina. Pochybujem, že v ňom zostalo toľko ľudskosti, aby zomrel. Iní tvrdia, že je niekde tu a čaká na svoj čas, tomu však neverím. Ľudia, čo boli na jeho strane, sa k nám vrátili. Niektorí z nich sú ešte vždy akoby v tranze. Neviem, čo by urobili, keby sa opäť zjavil.
Väčšina z nás si myslí, že je ešte stále niekde tu, ale všetku moc už stratil. Je hrozne slabý na to, aby vládol. Harry, ty si ho skrátka niečím odrovnal. V tú noc sa udialo čosi, s čím nerátal – neviem, čo to mohlo byť, namojdušu, že nie, nik to nevie – ty si ho však dajako zastavil, tak to bolo.“
Hagrid hľadel na Harryho s úctou a nehou, no namiesto toho, aby to Harryho tešilo a bol na seba hrdý, zmocňoval sa ho pocit, že došlo k akémusi hroznému omylu. On a čarodejník? To určite nie. Dudley ho predsa celý život mlátil a teta Petunia so strýkom Vernonom mu iba nadávali. Keby bol naozaj čarodejníkom, prečo ich zakaždým, keď sa ho rozhodli zamknúť v komore, jednoducho nepremenil na bradavičnaté ropuchy? Ak sa mu podarilo premôcť najmocnejšieho čarodeja na svete, ako je možné, že Dudley doňho neprestajne kopal ako do futbalovej lopty?
„Hagrid,“ povedal potichu, „podľa mňa sa mýliš. Ja určite nie som čarodejník.“