Vliezli do člna a Harry celý čas nespúšťal z Hagrida oči, snažil sa predstaviť si, ako letí.
„No že by sa mi dvakrát chcelo veslovať...“ Hagrid pozrel ukradomky na Harryho. „Keby som – hm – vedel, ako to urýchliť, šak o tom na Rokforte nikomu nepovieš?“
„Jasné, že nie,“ odvetil Harry, ktorý sa nevedel dočkať, kedy konečne uvidí nejaké kúzlo. Hagrid opäť vytiahol ružový dáždnik, dva razy ním poklepal o bok člna a už fičali smerom k pevnine.
„Prečo by som bol cvok, keby som chcel vylúpiť Gringottbanku?“ spýtal sa Harry.
„Sú tam totiž samé kúzla,“ odvetil Hagrid a rozbaľoval si noviny. „Tie najtajnejšie trezory strážia draky. A potom musíš vedieť cestu – Gringottbanka je stovky kilometrov pod Londýnom, chápeš. Hlboko pod metrom. Aj keby sa ti podarilo dačo šlohnúť, kým by si sa dostal von, zdochol by si od hladu.“
Harry sedel a rozmýšľal a Hagrid zatiaľ čítal noviny, Nového Proroka. Harry sa od strýka Vernona naučil, že ľudí vtedy treba nechať na pokoji, bolo to však preňho veľmi ťažké, v živote nemusel bojovať s toľkými otázkami.
„Ministerstvo mágie to ako vždy pokašľalo,“ zahundral Hagrid a obrátil stranu.
„To existuje aj Ministerstvo mágie?“ vyhŕklo z Harryho.
„Jasnačka,“ odvetil Hagrid. „Chceli za ministra Dumbledora, no ten z Rokfortu nikdy neodíde, tak to dostal starý Kornelius Fudge. Čo môže, pokafre. Každé ráno vyšle za Dumbledorom sovu, lebo potrebuje poradiť.“
„A čo robí také Ministerstvo mágie?“
„No, ich hlavnou úlohou je udržať pred muklami v tajnosti, že v krajine žijú ešte furt čarodejníci a čarodejnice.“
„Ale prečo?“
„Prečo? Šmária, Harry, každý by chcel všetko riešiť kúzlami. A my chceme svätý pokoj.“
V tej chvíli čln zľahka narazil o mólo. Hagrid zložil noviny a obaja vyliezli po kamenných schodoch na ulicu.
Kráčali mestečkom smerom k stanici a okoloidúci vyvaľovali na Hagrida oči. Harry sa im veru nečudoval. Nielenže bol trikrát vyšší ako ostatní ľudia, neustále sa zastavoval a ukazoval na celkom bežné veci, napríklad na parkovacie hodiny, a nahlas vraveclass="underline" „Kukni, Harry. Čo len tí muklovia nevymyslia!“
„Hagrid,“ fučal Harry, ktorý musel po celý čas bežať, aby mu stačil, „naozaj sú v Gringottbanke draky?“
„Hovorí sa to,“ odpovedal Hagrid. „Šmária, jak ja by som takého draka hrozne chcel!“
„Naozaj?“
„Túžil som po ňom už ako malé decko – á, už sme tu.“
Vošli do staničnej haly. Vlak do Londýna odchádzal o päť minút. Hagrid, ktorý sa nevyznal v „muklovských prašulách“, ako ich nazval, podal bankovky Harrymu, nech kúpi lístky on.
Ľudia z nich nespúšťali oči. Hagrid zabral dve sedadlá a pustil sa do pletenia čohosi, čo vyzeralo ako kanárikovožltý cirkusový stan.
„Máš pri sebe ten list, Harry?“ opýtal sa a pritom počítal očká.
Harry vybral z vrecka pergamenovú obálku.
„Fajn,“ povedal Hagrid. „Je tam zoznam všetkého, čo potrebuješ.“
Harry rozložil druhý hárok papiera, ktorý si včera v noci nevšimol, a začal čítať:
ROKFORTSKÁ STREDNÁ ŠKOLA ČARODEJNÍCKA
ROVNOŠATA
Študenti prvého ročníka potrebujú:
1 Tri pracovné habity obyčajné (čierne)
2 Jeden špicatý klobúk hladký na bežné nosenie (čierny)
3 Jeden pár ochranných rukavíc (z dračej kože alebo podobného materiálu)
4 Jeden plášť zimný (čierny so strieborným lemom)
Žiaci musia mať všetky veci označené menovkami
UČEBNICE
Každý študent musí mať nasledovné učebnice:
Miranda Goshawková
Všeobecná príručka kúziel (stupeň 1)
Batholda Bagshotová
Dejiny mágie
Adalbert Waffling
Teória čarovania
Emeric Switch
Učebnica transfigurácie pre začiatočníkov
Phyllida Sporeová
Tisíc zázračných bylín a húb
Arsenius Jigger
Čarovné odvary a elixíry
Newt Scamander
Nadprirodzené bytosti a ich výskyt
Quentin Trimble
Temné sily: Príručka sebaobrany
ĎALŠIE POMÔCKY
1 čarodejnícky prútik
1 kotlík (cínový, veľkosť 2)
1 sada sklenených alebo krištáľových fľaštičiek
1 ďalekohľad
1 mosadzné váhy
Študenti si môžu priniesť sovu ALEBO mačku ALEBO ropuchu
UPOZORŇUJEME RODIČOV, ŽE ŽIACI PRVÉHO ROČNÍKA NESMÚ NOSIŤ DO ŠKOLY VLASTNÉ METLY
„A to všetko dostaneme kúpiť v Londýne?“ spýtal sa Harry začudovane.
„Musíš len vedieť kde,“ povedal Hagrid.
Harry ešte nikdy nebol v Londýne. Hagrid sa síce tváril, že vie, kam ide, no zjavne nebol zvyknutý ísť ta normálnou cestou. Zasekol sa v turnikete pri vstupe do metra a nahlas nadával, že sedadlá sú príliš malé a vlaky jazdia príliš pomaly.
„Nechápem, ako sa muklovia dokážu zaobísť bez čarovania,“ vyhlásil, keď vystupovali po stojacich pohyblivých schodoch, ktoré ústili na rušnú ulicu lemovanú obchodmi.
Hagrid bol taký obrovský, že si pomerne ľahko kliesnil cestu davom; Harry nemusel robiť nič, len sa držať tesne za ním. Míňali kníhkupectvá, obchody s cédečkami, hamburgerové reštaurácie, kiná, no nikde nebolo vidno obchod, v ktorom by sa dali kúpiť čarodejnícke prútiky. Bola to celkom obyčajná ulica s celkom obyčajnými ľuďmi. Naozaj je možné, aby boli hlboko pod nimi zakopané kopy čarodejníckeho zlata? Naozaj existujú obchody, v ktorých predávajú čarodejnícke knihy a lietajúce metly? Nie je to opäť len nejaká pasca, ktorú naňho nastražili Dursleyovci? Keby Harry nevedel, že Dursleyovcom absolútne chýba zmysel pre humor, možno by tomu aj uveril; všetko, čo mu Hagrid dosiaľ povedal, bolo vskutku neuveriteľné, no Harry stále nemal dôvod neveriť mu.
„Tu je to,“ povedal Hagrid a ostal stáť pred vchodom s nápisom ,Deravý kotlík‘. „Vychýrené miestečko.“
Stáli pred malou, ošumelou krčmou. Keby Hagrid na ňu neukázal, Harry by si ju vôbec nevšimol. Ľudia prechádzali okolo nej, no nevenovali jej ani najmenšiu pozornosť. Pohľad všetkým skĺzol z obrovského kníhkupectva na obchod s cédečkami, akoby Deravý kotlík, ktorý bol medzi nimi, ani nezbadali. Harryho sa zmocnil čudný pocit, že tú krčmu vidia len oni dvaja s Hagridom. Rozhodol sa, že to Hagridovi povie, no ten práve zamieril dnu.
Na to, že to bolo vychýrené miesto, pôsobil vnútrajšok dosť tmavo a spustnuto. V rohu sedelo niekoľko starých žien, ktoré popíjali z maličkých pohárikov sherry. Jedna z nich fajčila dlhú fajku. Nejaký drobný mužík so špicatým klobúkom sa rozprával so starým barmanom, ktorý bol takmer holohlavý a vyzeral ako bezzubý mrož. Keď vošli, tlmená vrava utíchla. Zdalo sa, že Hagrida tu každý pozná. Všetci mu kývali a usmievali sa naňho, a barman sa hneď načiahol za pohárikom so slovami: „Ako obyčajne, Hagrid?“
„Nemôžem, Tom, som tu služobne,“ povedal Hagrid a tľapol Harryho obrovskou dlaňou po pleci, až sa mu podlomili kolená.
„Panebože,“ vzdychol barman, nespúšťajúc oči z Harryho. „Nie je to – je to vôbec...?“
V Deravom kotlíku odrazu zavládlo ticho ako v hrobe.
„Ja to neprežijem,“ šepkal starý barman, „Harry Potter... aká to česť.“
Vyšiel spoza baru, náhlivo pristúpil k Harrymu a so slzami v očiach mu chytil ruku.
„Vitajte opäť u nás, pán Potter, vitajte u nás.“