Harry nevedel, čo na to povedať. Všetky oči sa upierali naňho. Starena v rohu bafkala ďalej a vôbec si nevšimla, že jej fajka vyhasla. Hagrid bol od pýchy celkom bez seba.
Vzápätí sa zo všetkých strán ozvalo vŕzganie stoličiek a Harry sa pristihol, že si podáva ruky so všetkými návštevníkmi Deravého kotlíka.
„Doris Crockfordová, pán Potter, nemôžem uveriť, že som vás naozaj stretla.“
„Som na vás hrdý, pán Potter, som na vás naozaj veľmi hrdý.“
„Vždy som túžil potriasť vám rukou – je to pre mňa obrovská česť.“
„Nevýslovne ma teší, pán Potter, moje meno je Diggle, Dedalus Diggle.“
„Vás som už videl!“ zvolal Harry a Dedalusovi Digglovi od samého vzrušenia spadol klobúk. „Raz ste sa mi poklonili v obchode.“
„On si to pamätá!“ vykríkol natešený Dedalus Diggle a rozhliadal sa okolo seba. „Počuli ste to? On si ma pamätá!“
Potriasaniu rúk nebolo konca-kraja – Doris Crockfordová sa dokonca niekoľkokrát vrátila, aby si to zopakovala.
K Harrymu si razil cestu veľmi nervózny, bledý mladík. Jedným okom mu šklbalo.
„Profesor Quirrell!“ zvolal Hagrid. „Harry, profesor Quirrell bude jedným z tvojich učiteľov na Rokforte.“
„P-p-potter,“ vykoktal zo seba profesor Quirrell a schmatol Harryho za ruku, „s-som v-veľmi šťastný, že v-vás p-poznávam.“
„Ktorý predmet učíte, pán profesor?“
„O-obranu proti č-čiernej mágii,“ zahundral profesor Quirrell, akoby na to radšej ani nechcel myslieť. „T-to nie je n-nič pre vás, však, P-potter?“ zasmial sa nervózne. „Z-zrejme ste na n-nákupoch, či nie? Ja s-som si p-prišiel kúpiť n-najnovšiu knihu o u-upíroch.“ Zdalo sa, akoby ho už samotná zmienka o knihe riadne vydesila.
No ostatní nedovolili, aby si profesor Quirrell ukoristil Harryho len pre seba. Trvalo dobrých desať minút, kým sa zvítal so všetkými. Napokon sa Hagridovi predsa len podarilo neutíchajúcu vravu prerušiť.
„Musíme ísť – máme toho veľa. Poď, Harry.“
Doris Crockfordová ešte raz potriasla Harrymu rukou a Hagrid ho vyviedol cez bar na malý dvor obohnaný múrom, kde nebolo nič, len jeden kontajner na smeti a burina.
Hagrid pozrel na Harryho, na tvári úsmev od ucha k uchu.
„Nevravel som? No vidíš, že si slávny. Aj profesor Quirrell sa rozklepal, keď ťa videl – aj keď, pravdu povediac, on sa klepe furt.“
„To je stále taký nervózny?“
„Hej, stále. Chudáčisko. Super hlava. Kým študoval len knižky, bol okej, no potom sa vybral na rok do sveta, aby si overil, ako je to naozaj... Najprv vraj v Čiernom lese natrafil na upírov a potom sa škaredo posekal s nejakou ježibabou – skrátka, odvtedy už nie je tým, čím býval. Má paniku zo študákov i z predmetu, ktorý učí – kam som zas dal ten dáždnik?“
Upíri? Ježibaby? Harry mal z toho v hlave úplný miš-maš. Hagrid medzitým odpočítaval tehly v murovanej stene nad smetiakom.
„Tri zhora... dve zboku...“ hundral si sám pre seba. „Fajn, ustúp, Harry.“
Tri razy poklepal špičkou dáždnika po murovanom plote.
Tehla, ktorej sa dotkol, sa zachvela – skrútila – v jej strede sa objavila malá dierka – tá sa zväčšovala a zväčšovala – a o chvíľu vznikol obrovský otvor, dosť veľký aj pre Hagrida, a za ním bolo vidno úzku kľukatú uličku dláždenú mačacími hlavami a miznúcu kdesi v nedohľadne.
„Vitaj,“ povedal Hagrid, „v Šikmej uličke.“
Keď videl Harryho úžas, spokojne sa uškrnul. Prešli otvorom na druhú stranu. Harry sa pozrel cez plece a videl, ako sa otvor okamžite začal zmenšovať, až zmizol a na jeho mieste zostala opäť len murovaná stena.
Žiarivé lúče slnka dopadali na hromadu kotlíkov pred najbližším obchodom. KOTLY A KOTLÍKY -VŠETKY VEĽKOSTI – MEDENÉ, MOSADZNÉ, CÍNOVÉ, STRIEBORNÉ – SAMOMIEŠACIE – SKLADACIE, hlásal nápis nad vchodom.
„Tu ti dáky kúpime,“ povedal Hagrid, „no najskôr vyberieme tie prašule.“
Harry si v duchu želal, aby mal aspoň o štyri páry očí viac. Kráčal uličkou a vykrúcal hlavu všetkými smermi, chcel vidieť odrazu všetko: obchody, tovar vyložený vonku, nakupujúcich ľudí. Pred apatiekou stála tučná žena, neveriacky krútila hlavou, a keď prechádzali popri nej, začuli, ako vraví. „Dračia pečeň, sedemnásť siklov za uncu, oni sa vari zbláznili...“
Z tmavého obchodíka s nápisom SOVY KAŽDÉHO DRUHU – PLAMIENKY, MYŠIARKY, SOVY LESNÉ, HNEDÉ, SNEŽNÉ – sa ozvalo tiché, tlmené húkanie. Niekoľko chlapcov približne v Harryho veku stálo pred výkladom s metlami s no smi pritisnutými o sklo. „Ty brďo,“ povedal jeden z nich, „nový Nimbus 2000 – najrýchlejší zo všetkých...“ Boli tam obchodíky, v ktorých predávali habity, obchody, kde predávali ďalekohľady a čudesné strieborné nástroje, aké Harry nikdy predtým nevidel, výklady s obrovskými sudmi a v nich netopierie obličky a úhorie oči, výklady, v ktorých na obrovských kopách ležali čarodejnícke knihy, brká, rolky pergamenového papiera, fľaštičky s elixírmi, glóbusy Mesiaca...
„Gringottbanka,“ oznámi Hagrid.
Stáli pred vysokou snehobielou budovou, ktorá sa týčila vysoko nad malými obchodíkmi. A tam pri naleštenej bronzovej bráne stál v purpurovo-zlatej uniforme...
„Hej, to je škriatok,“ povedal potichu Hagrid, keď sa po bielych kamenných schodoch blížili rovno k nemu. Škriatok bol asi o hlavu nižší než Harry. Mal tmavohnedú múdru tvár, špicatú bradu a Harry si všimol, že má veľmi dlhé prsty a chodidlá. Keď vchádzali dnu, škriatok sa uklonil. Ocitli sa pred ďalšou bránou, tentoraz striebornou, nad ktorou bol vytepaný nápis:
„Ako som povedal, len cvok by ju chcel vyrabovať,“ poznamenal Hagrid.
Keď vchádzali do striebornej brány, uklonili sa im ďalší dvaja škriatkovia a hneď nato sa ocitli v priestrannej hale vykladanej mramorom. Za dlhočizným pultom sedelo na vysokých stoličkách asi sto škriatkov – písali do účtovných kníh, vážili na mosadzných váhach mince, skúmali monoklami vzácne kamene. Z haly viedlo nespočetne veľa dvier a ďalší škriatkovia nimi neprestajne sprevádzali ľudí von a dnu. Hagrid s Harrym sa postavili k okienku.
„Bré ráno,“ prihovoril sa Hagrid voľnému škriatkovi. „Radi by sme vybrali nejaké peniaze z trezoru Harryho Pottera.“
„Máte kľúčik, pane?“
„Hej, tu niekde,“ povedal Hagrid a začal na pult vykladať obsah vreciek, pričom roztrúsil za hrsť polámaných, plesnivých psích suchárov na číslice v škriatkovej knihe. Škriatok zvraštil nos. Harry si všimol, že škriatok po jeho pravej strane váži rubíny, veľké ako žeravé uhlíky.
„Mám ho,“ oznámil víťazoslávne Hagrid a v ruke držal malý, zlatý kľúčik.
Škriatok si ho prezrel skúmavým pohľadom.
„Zdá sa, že je v poriadku.“
„A mám tu aj list od profesora Dumbledora,“ povedal Hagrid dôležito a vypäl hruď. „Týka sa tej veci ohľadne Veď-Viete-Koho v trezore sedemstotrinásť.“
Škriatok si list pozorne prečítal.
„Veľmi správne,“ povedal a podal ho späť Hagridovi, „zavolám vám niekoho, kto vás dovedie k obom trezorom. Griphook!“
Griphook bol tiež škriatok. Hagrid si všetky tie psie sucháre napchal opäť do vreciek a spolu s Harrym nasledovali Griphooka k jedným z dverí.
„Čo má Veď-Vieš-Kto v trezore sedemstotrinásť?“ spýtal sa Harry.