„To ti, namojdušu, nemôžem povedať,“ odvetil Hagrid tajnostkársky. „Je to fakt tajné. Služobné tajomstvo. Dumbledore mi verí. Nechcem prísť o robotu.“
Griphook im pridržal dvere. Harry, ktorý čakal ešte viac mramoru, bol prekvapený. Ocitli sa v úzkom kamennom tuneli, ktorý osvetľovali horiace fakle. Chodba sa prudko zvažovala a na zemi boli malé koľajnice. Griphook zapískal a odrazu sa k nim zospodu prirútil malý vozík. Vliezli doňho – Hagrid s menšími problémami – a vyštartovali.
Najskôr leteli spleťou kľukatých cestičiek. Harry sa pokúšal zapamätať si, kadiaľ idú – doľava, doprava, doprava, doľava, na trojcestí rovno, doprava, doľava – no nepodarilo sa mu to. Hrkotajúci vozík zrejme sám vedel, kadiaľ má ísť, pretože Griphook ho neriadil.
Harryho štípali oči od ľadového vzduchu, ktorý cestou rozrážali, no držal ich stále otvorené. Raz sa mu zazdalo, že na konci jednej z bočných chodieb zazrel oheň, rýchlo sa obzrel, či neuvidí draka, no už bolo neskoro – leteli strmhlav čoraz nižšie popri podzemnom jazierku, kde zo zeme i zo stropu rástli obrovské stalaktity a stalagmity.
„Nikdy neviem,“ snažil sa Harry prekričať rachot vozíka, „aký je rozdiel medzi stalagmitom a stalaktitom.“
„Stalagmity sa píšu s ,m‘,“ povedal mu Hagrid. „A radšej sa ma už na nič nepýtaj, asi budem vracať.“
Bol naozaj veľmi zelený, a keď napokon vozík zastal pri malých dverách v bočnej chodbe, Hagrid vystúpil a musel sa oprieť o stenu, lebo sa mu hrozne podlamovali kolená.
Griphook odomkol dvere. Vyvalil sa z nich zelený dym a len čo sa rozplynul, Harry ostal stáť ako prikovaný. Vnútri boli haldy zlatých mincí, stĺpy strieborných mincí a kopy malých bronzových knutov.
„To všetko je tvoje,“ usmial sa Hagrid.
Všetko jeho – neuveriteľné. Dursleyovci o tomto zaručene nevedeli, inak by mu to už dávno zhabali. Ako často sa len sťažovali, koľko ich Harry stojí peňazí! A po celý ten čas mu patrilo obrovské bohatstvo, pochované kdesi hlboko pod Londýnom.
Hagrid pomohol Harrymu naplniť vrece.
„Tie zlaté sú galleóny,“ vysvetľoval mu. „Sedemnásť strieborných siklov je jeden galleón a dvadsaťštyri knutov je jeden sikel, jednoduché jak facka. To ti vystačí na rok-dva a ostatné necháme tu.“ Obrátil sa ku Griphookovi. „Ešte trezor sedemstotrinásť a môžeme ísť, prosím, trochu pomalšie?“
„Márne len jednu rýchlosť,“ odvetil Griphook.
Tentoraz išli ešte hlbšie a ešte rýchlejšie. Hnali sa ostrými zákrutami a vzduch bol čoraz studenší. Keď frčali ponad podzemnou roklinou, Harry sa nahol, aby videl, čo je tam dolu na tmavom dne, no Hagrid zaúpel a vtiahol ho za golier naspäť.
Trezor sedemstotrinásť nemal kľúčovú dierku.
„Zostaňte tu,“ prikázal im Griphook dôležito. Ďobol dlhým prstom jemne do dverí a tie sa okamžite rozplynuli.
„Ak sa o toto pokúsi niekto iný ako škriatok Gringottbanky, vtiahne ho to dovnútra a zostane tam uväznený,“ vysvetlil Griphook.
„Ako často kontrolujete, či je niekto vnútri?“ opýtal sa Harry.
„Asi raz za desať rokov,“ povedal Griphook a škodoradostne sa uškrnul.
Harry bol presvedčený, že v tomto maximálne zabezpečenom trezore musí byť niečo naozaj mimoriadne, dychtivo sa naklonil, očakávajúc, že uvidí prinajmenšom nejaké obrovské diamanty – no v prvom momente sa mu zdalo, že tam nie je nič. Potom si však všimol, že na zemi leží akýsi obchytaný balíček zabalený v baliacom papieri. Hagrid ho zodvihol a strčil hlboko do vnútorného vrecka. Harry hrozne túžil dozvedieť sa, čo to je, no rozhodol sa, že sa nebude vypytovať.
„Tak hor sa späť do toho pekelného vozíka, len sa mi cestou neprihovárajte, bude lepšie, ak budem mať zatvorené ústa,“ povedal Hagrid.
Absolvovali ešte jednu divokú jazdu vozíkom a odrazu stáli pred Gringottbankou a žmúrili do slnka. Harry mal plné vrece peňazí a nevedel, kam prv. Nepotreboval vedieť, koľko galleónov je jedna libra, aj bez toho sa dovtípil, že toľko peňazí, čo práve teraz drží, nemal dokopy za celý svoj život – toľko nemal dokonca ani Dudley.
„Najskôr skočíme po rovnošatu,“ povedal Hagrid a kývol hlavou smerom k nápisu MADAM MALKINOVÁ – HABITY NA KAŽDÚ PRÍLEŽITOSŤ. „Počuj, Harry, vadilo by ti, keby som si zaskočil na pohárik do Deravého kotlíka? Nenávidím tie vozíky v Gringottbanke.“ Vyzeral, že mu je ešte stále zle, takže Harry vstúpil do obchodu madam Malkinovej sám a bol veru veľmi nervózny.
Madam Malkinová bola zhrbená, usmievajúca sa ježibaba, odetá vo fialovom plášti.
„Na Rokfort, srdiečko?“ opýtala sa, skôr než stihol Harry niečo povedať.
„Máme tu, čo len chceš – obsluhujeme práve tamtoho mladého muža.“
V zadnej časti obchodu stál na šamlíku chlapec s bledou, špicatou tvárou a ďalšia ježibaba mu práve špendlíkmi skracovala dlhý čierny habit. Madam Malkinová postavila Harryho na vedľajší stolček, cez hlavu mu prevliekla dlhý habit a začala mu ho skracovať na správnu dĺžku.
„Ahoj,“ pozdravil ho ten druhý chlapec, „aj ty ideš na Rokfort?“
„Áno,“ odvetil Harry.
„Ocko mi vedľa zháňa knižky a mamička sa išla pozrieť na koniec ulice na prútiky,“ povedal chlapec znudeným, afektovaným hlasom. „A potom ich prinútim, aby sa šli so mnou pozrieť na pretekárske metly. Nechápem, prečo prváci nemôžu mať svoje metly. Asi ocka presvedčím, aby mi nejakú kúpil, a potom ju tam dajako prepašujem.“
Harrymu strašne pripomínal Dudleyho.
„Ty máš vlastnú metlu?“
„Nie,“ odvetil Harry.
„A hráš vôbec metlobal?“
„Nie,“ odvetil opäť Harry a rozmýšľal, čo to ten metlobal, preboha, je.
„Ja áno, – ocko povedal, že by bol zločin, keby ma nevybrali do fakultného družstva, a musím povedať, že s ním stopercentne súhlasím. Vieš už, na ktorú fakultu pôjdeš?“
„Nie,“ odvetil Harry a z minúty na minútu si pripadal ako čoraz väčší tupec.
„No, nikto síce dopredu nevie, kam ho zaradia, ale ja budem určite v Slizoline, chodila tam celá naša rodina – len si predstav, že by ma dali do Bifľomoru, to by som sa hneď zbalil a odišiel, ty nie?“
„Hmmm,“ vyšlo z Harryho, hoci túžil povedať niečo oveľa zaujímavejšie.
„Hej, pozri sa na toho chlapa!“ vykríkol chlapec a kývol hlavou smerom k výkladu. Vonku pred obchodom stál Hagrid, uškŕňal sa na Harryho a otŕčal dve veľké zmrzliny, aby mu naznačil, že nemôže ísť dnu.
„To je Hagrid,“ vysvetľoval Harry, celý šťastný, že vie niečo, čo ten chlapec nevie. „Pracuje v Rokforte.“
„Á,“ vzdychol si chlapec, „počul som o ňom. Robí tam sluhu, či dačo také, nie?“
„Hájnika,“ opravil ho Harry. Ten chalan sa mu páčil čoraz menej.
„Ach, áno, máš pravdu. Počul som, že je to taký primitív – žije v chatrči na školskom pozemku, každú chvíľu sa ožerie, a keď sa pokúsi čarovať, podpáli si vlastnú posteľ.“
„Podľa mňa je skvelý,“ povedal Harry odmerane.
„To nemyslíš vážne?“ uškrnul sa chlapec. „A prečo je tu s tebou? Kde máš rodičov?“
„Zomreli,“ povedal Harry úsečne. Nechcelo sa mu púšťať s tým chalanom do hlbšej debaty.
„To ma mrzí,“ povedal ten chalan, no vôbec to tak nevyznelo. „Ale patrili k nám, však?“
„Obaja boli čarodejníci, ak si myslel na to.“
„Osobne si myslím, že tých druhých by tam nemali vôbec prijímať, čo ty na to? Sú iní ako my, boli celkom inak vychovávaní. Niektorí z nich dokonca o Rokforte po prvý raz počuli, až keď im prišiel ten list zo školy. Podľa mňa by tam mali chodiť len deti zo starých čarodejníckych rodín. Ozaj, ako sa vlastne voláš?“
Skôr ako stihol Harry otvoriť ústa, ozvala sa madam Malkinová: „Hotovo, zlatko,“ a Harry, ktorého ani prinajmenšom nemrzelo, že chlapcovi neodpovedal, zoskočil zo šamlíka na zem.