„Ale dúfam, že ich nepoužívate?“ opýtal sa pán Ollivander dôrazne.
„Nie, nie, pane,“ odvetil rýchlo Hagrid. Harry si všimol, že pritom kŕčovito zovrel v ruke ružový dáždnik.
„Hmmm...“ Pán Ollivander sa zahľadel na Harryho prenikavým pohľadom. „Takže – pán Potter. Pozrieme sa na to.“ Vytiahol z vrecka krajčírsky meter so striebornými značkami. „V ktorej ruke držíte prútik?“
„No – hm, som pravák,“ povedal Harry.
„Predpažte ruku. Dobre.“ Zmeral Harryho od pleca po malíček, od zápästia po lakeť, od pleca po zem, od kolena po pazuchu i okolo hlavy. Pritom vysvetľovaclass="underline" „Každý Ollivanderov prútik má vo vnútri silnú čarovnú substanciu, pán Potter. Používame na to hrivu jednorožca, perá z chvosta vtáka fénixa a blany z dračieho srdca. Keďže na svete neexistujú dva rovnaké jednorožce, dva draky ani dvaja fénixovia, nenájdete ani dva Ollivanderove prútiky, ktoré by boli navlas rovnaké. A je to celkom prirodzené, pretože so žiadnym iným čarodejníckym prútikom nedosiahnete také vynikajúce výsledky.“
Harry odrazu zistil, že meter, ktorý mu práve meral vzdialenosť medzi nosnými dierkami, sa pohybuje sám od seba. Pán Ollivander pobehoval medzi policami a dával dolu škatule.
„To stačí,“ povedal a krajčírsky meter zostal pokrútený ležať na zemi. „Takže, pán Potter. Vyskúšajte tento. Bukové drevo a dračie srdce. Dvadsaťtri centimetrov. Šikovný do dlane a veľmi ohybný. Vezmite si ho do ruky a mávnite ním.“
Harry chytil prútik (pripadal si trochu komicky) a slabo ním mávol, pán Ollivander mu ho však okamžite vytrhol z ruky.
„Javor a pero z fénixa. Sedemnásť a trištvrte centimetra. Mimoriadne pružný. Vyskúšajte...“
Harry vyskúšal – no ledva zdvihol prútik nad hlavu, pán Ollivander mu ho opäť vyšklbol.
„Nie, nie – tu máte, eben a vlas z hrivy jednorožca, dvadsaťjeden a pol centimetra, pomerne mäkký. Len smelo, do toho, vyskúšajte ho!“
Harry skúšal. A skúšal. Nechápal, na čo vlastne pán Ollivander čaká. Kopa odskúšaných prútikov ležiacich na vysokej stoličke rástla a rástla, no zdalo sa, že čím viac ich pán Ollivander z políc vytiahol, tým bol šťastnejší.
„Náročný zákazník, hm? Buďte bez obáv, určite vám nájdeme ten správny – rozmýšľam, či by – ale prečo nie – veľmi nezvyčajná kombinácia – cezmína a pero z fénixa, dvadsaťosem centimetrov, krásny a nesmierne poddajný.“
Harry chytil prútik do dlane. Odrazu pocítil v prstoch teplo. Zdvihol prútik nad hlavu, rozčesol ním zaprášený vzduch, z konca prútika vystrelil ohňostroj červených a zlatých iskier a vrhal po stenách tancujúce svetielka. Hagrid nadšene vykríkol a zatlieskal a pán Ollivander zvolaclass="underline" „Bravó! Áno, tak predsa, výborne! Dobre, dobre, dobre... to je však čudné... to je vskutku veľmi čudné...“
„Prepáčte,“ zháčil sa Harry, „ale čo je čudné?“
Pán Ollivander uprel na Harryho svoj mútny pohľad.
„Pamätám si každý prútik, ktorý som predal, pán Potter. Každučký jeden. A pravda je taká, že fénix, ktorého pero je vo vašom prútiku, mal okrem tohto – ešte jedno pero. A je naozaj veľmi čudné, že práve vám je súdený prútik, ktorého brat – ktorého brat vám zanechal na čele tú jazvu.“
Harry neveril vlastným ušiam.
„Tak veru, tridsaťštyri a štvrť centimetra. Tak veru. Čudné veci sa stávajú. Pamätajte si, prútik si vždy vyberá svojho čarodejníka... A vyzerá to tak, že od vás môžeme očakávať veľké veci, pán Potter... No, koniec koncov, aj Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať robil veľké veci – hrozné, to áno, ale veľké.“
Harry sa roztriasol. Nebol si istý, či je mu pán Ollivander sympatický, alebo nie. Zaplatil za prútik sedem zlatých galleónov, pán Ollivander sa im úctivo uklonil a odprevadil ich k dverám.
Keď Harry a Hagrid schádzali dolu Šikmou uličkou, popoludňajšie slnko viselo už veľmi nízko, prešli opäť stenou a ocitli sa v Deravom kotlíku, v ktorom už nebolo nikoho. Harry celú cestu neprehovoriclass="underline" dokonca si vôbec nevšimol, že ľudia v metre vyjavene hľadia na všetky tie čudné balíčky, čo nesú, o sove, ktorá spala v klietke na Harryho kolenách, ani nehovoriac. Keď pohyblivými schodmi vychádzali z Paddingtonskej stanice, Hagrid potľapkal Harryho po pleci a on si až teraz uvedomil, kde vlastne sú.
„Do odchodu vlaku máme ešte čas, čo keby sme si dali dačo pod zub,“ navrhol Hagrid.
Priniesol Harrymu hamburger, obaja si sadli na plastové stoličky a pustili sa do jedla. Harry sa neprestajne rozhliadal okolo seba. Všetko mu pripadalo akési zvláštne.
„Čo ti včely uleteli, Harry? Si dáky tichý,“ povedal Hagrid.
Harry však nevedel vysvetliť, čo mu je. Ešte nikdy neprežil také krásne narodeniny – ibaže... prežúval hamburger a hľadal vhodné slová.
„Každý si o mne myslí, že som výnimočný,“ povedal napokon. „Všetci tí ľudia v Deravom kotlíku, profesor Quirrell, pán Ollivander... a ja pritom vôbec neviem čarovať. Ako môžu odo mňa očakávať veľké veci? Som slávny, a pritom si vonkoncom nepamätám prečo. Neviem, čo sa stalo, keď Vol..., teda – v tú noc, čo zomreli moji rodičia.“
Hagrid sa k nemu naklonil ponad stôl. Spopod divoko rastúcej brady a obočia sa naňho milo usmieval.
„Nemaj boja, Harry. Všetko, čo treba, sa čoskoro naučíš. Každý začínal na Rokforte, zvládneš to, fakticky. Len buď sám sebou. Viem, že je to ťažké. Byť výnimočným je vždy ťažké. No na Rokforte sa ti na betón bude páčiť – aj mne sa tam – teda ešte furt – sa mi tam páči, ak mám pravdu povedať.“
Hagrid pomohol Harrymu nastúpiť do vlaku, ktorý ho mal odviezť späť k Dursleyovcom, a podal mu obálku.
„Tu máš lístok do Rokfortu,“ povedal. „Prvého septembra – stanica King's Cross – máš to tam napísané. Ak budeš mať s Dursleyovcami nejaké problémy, pošli mi po sove odkaz, ona už bude vedieť, kde ma nájde... Maj sa zatiaľ, Harry.“
Vlak sa pohol. Harry sa chcel pozerať za Hagridom, až kým mu celkom nezmizne z dohľadu. Vstal zo sedadla a pritlačil nos na okennú tabuľu, no stačilo, aby raz žmurkol, a Hagrida nebolo.
6
Cesta z nástupišťa deväť a tri štvrte
Harry si posledný mesiac veľa radosti s Dursleyovcami neužil. Bola síce pravda, že Dudley sa teraz Harryho bál a nechcel s ním zostať v jednej miestnosti a teta Petunia so strýkom Vernonom ho už nezatvárali do komory, ani ho nenútili ustavične niečo robiť, dokonca naňho ani nekričali – vlastne sa s ním vôbec nerozprávali. Tvárili sa sčasti zhrozene, sčasti nahnevane, a keď si Harry sadol na niektorú zo stoličiek, úplne ho ignorovali. Situácia sa síce v porovnaní s minulosťou podstatne zlepšila, no pomaly to začínalo byť až neznesiteľné.
Harry sa zdržiaval takmer výlučne vo svojej izbe a jedinou spoločníčkou mu bola sova. Rozhodol sa, že ju bude volať Hedviga, to meno vyčítal z Dejín mágie. Nové školské učebnice sa mu veľmi páčili. Ležal na posteli a dlho do noci si v nich čítal, Hedviga zatiaľ poletovala cez otvorené okno von a dnu, koľko sa jej ráčilo. Ešte šťastie, že teta Petunia mu tu odmietla vysávať, lebo Hedviga sem ustavične vláčila mŕtve myši. Harry si na stenu zavesil hárok papiera, na ktorom si vždy večer pred spaním odškrtával dni, ktoré zostávali do 1. septembra.
31. augusta sa rozhodol, že bude lepšie, ak sa s tetou a strýkom dohodne, aby ho na druhý deň ráno zaviezli na stanicu King's Cross, zišiel teda dolu do obývačky, kde Dursleyovci práve sledovali v televízii nejaký kvíz. Nahlas si odkašlal, aby im dal na vedomie, že je tu. Dudley zvrieskol a vybehol z miestnosti.