„Hm – strýko Vernon?“
Strýko Vernon neodtrhol zrak od obrazovky, len čosi zamrmlal.
„Hm – potrebujem sa zajtra dostať na stanicu King's Cross – odtiaľ odchádzam na Rokfort.“
Strýko Vernon opäť čosi zamrmlal.
„Mohol by si ma tam odviezť?“
Opäť zamrmlanie. Harry dospel k záveru, že to znamená áno.
„Ďakujem.“
Už-už sa chcel vrátiť do svojej izby, keď strýko Vernon prehovoril.
„Ísť vlakom, to je teda čudný spôsob, ako cestovať na čarodejnícku školu. To majú všetky lietajúce koberce defekt, alebo čo?“
Harry na to nepovedal nič.
„Ozaj, a kde tá tvoja škola vlastne je?“
„Neviem,“ odvetil Harry a uvedomil si, že sa nad tým dosiaľ vôbec nezamýšľal. Vytiahol z vrecka lístok, ktorý mu dal Hagrid.
„Mám nastúpiť na vlak, ktorý odchádza o jedenástej z nástupišťa deväť a tri štvrte,“ prečítal.
Jeho teta a strýko neverili vlastným ušiam.
„Z ktorého nástupišťa?“
„Deväť a tri štvrte.“
„Prestaň s tými hlúposťami,“ okríkol ho strýko Vernon. „Nástupište deväť a tri štvrte neexistuje.“
„Mám to napísané na lístku.“
„Banda šibnutých somárov,“ rozhorčil sa strýko Vernon. „Však uvidíš. To sa načakáš. Dobre, na tú stanicu ťa odvezieme. Aj tak sme chceli ísť zajtra do Londýna, inak by som sa veru neunúval.“
„A kvôli čomu idete do Londýna?“ opýtal sa Harry v snahe udržať rozhovor v priateľskom tóne.
„Vezieme Dudleyho do nemocnice,“ zavrčal strýko Vernon. „Aby mu odstránili ten prekliaty chvost ešte skôr, ako pôjde do Smeltingsu.“
Na druhý deň ráno sa Harry zobudil už o piatej a od samého vzrušenia nemohol zaspať. Vstal a obliekol si džínsy, nechcel chodiť po stanici v čarodejníckom habite – prezlečie sa až vo vlaku. Ešte raz si prečítal zoznam vecí, čo do Rokfortu potrebuje, a ubezpečil sa, či má naozaj všetko, skontroloval Hedvigu, ktorá bola bezpečne zatvorená vo svojej klietke, chodil hore-dolu po miestnosti a čakal, kým vstanú aj Dursleyovci. O dve hodiny neskôr bol už Harryho obrovský, ťažký kufor v aute, teta Petunia musela ešte nejaký čas prehovárať Dudleyho, aby si sadol vedľa Harryho, a potom vyrazili.
Na železničnú stanicu King's Cross dorazili o pol jedenástej. Strýko Vernon naložil Harryho kufor na vozík a tlačil ho smerom k nástupištiam. Harry si pomyslel, že je to od neho naozaj veľmi milé, no keď strýko zastal pred nástupišťami, tvár sa mu skrivila do škodoradostného úškrnu.
„Tak a už si došiel, môj milý. Nástupište deväť – nástupište desať. To tvoje by malo byť niekde uprostred, no zrejme ho ešte nestihli postaviť, čo povieš?“
A mal stopercentnú pravdu, ako inak. Nad jedným nástupišťom viselo obrovské číslo deväť, nad vedľajším číslo desať, a medzitým už nič.
„Príjemné štúdium,“ poznamenal strýko Vernon s ešte škodoradostnejším úškrnom. Harry sa otočil a videl, ako Dursleyovci odchádzajú. Všetci traja sa smiali. Harry cítil, že má sucho v ústach. Prepánajána, čo len teraz urobí? Ľudia sa naňho čudne pozerali, zrejme kvôli Hedvige. Bude sa musieť niekoho opýtať.
Zastavil okoloidúceho sprievodcu, no neodvážil sa spomenúť nástupište deväť a tri štvrte. Sprievodca o Rokforte v živote nepočul a keďže mu Harry nevedel povedať, ani v ktorej časti Anglicka to je, znervóznel, akoby mal pocit, že Harry sa náročky robí hlúpym. Zúfalý Harry sa teda spýtal, odkiaľ a kam ide vlak o jedenástej, sprievodca mu však povedal, že o jedenástej nijaký vlak nechodí. Napokon sprievodca odkráčal, hundrúc si popod nos čosi o ľuďoch, ktorí len oberajú človeka o čas. Harry robil, čo mohol, aby nepodľahol panike. Podľa veľkých hodín, umiestnených nad ukazovateľom príchodov a odchodov vlakov, mu na to, aby nastúpil na vlak do Rokfortu, zostávalo už len desať minút, a on stále nevedel, ako to urobiť. Bezradný stál uprostred stanice s kufrom, ktorý sotva vládal udvihnúť, s vreckom plným čarodejníckych peňazí a veľkou sovou.
Hagrid mu istotne zabudol povedať niečo dôležité, čo treba urobiť, napríklad zaťukať na tretiu tehlu zľava tak, ako keď išli do Šikmej uličky. Rozmýšľal, či nemá vytiahnuť čarodejnícky prútik a poklepať ním po automate na cestovné lístky medzi nástupišťom deväť a desať.
V tej chvíli prešla tesne popri ňom skupinka ľudí a on zachytil útržok z ich rozhovoru.
„A v ňom samí muklovia, čo vám budem hovoriť...“
Harry sa prudko zvrtol. Tie slová adresovala akási tučná žena štyrom chlapcom s ohnivočervenými vlasmi. Každý z nich tisol pred sebou rovnaký kufor ako Harry – a mali aj sovu.
Harry s búšiacim srdcom tlačil vozík za nimi. Keď zastali, zastal aj on, celkom blízko pri nich, aby počul, o čom sa rozprávajú.
„Ktoré nástupište?“ opýtala sa mama tých štyroch chlapcov.
„Deväť a tri štvrte!“ zapišťalo dievčatko, tiež červenovlasé, ktoré sa jej držalo za ruku. „Mami, nemôžem ísť aj ja...?“
„Ešte nemáš dosť rokov, Ginny, a už s tým prestaň. Dobre, Percy, choď prvý.“
Chlapec, ktorý vyzeral, že je najstarší, vykročil smerom k nástupištiam deväť a desať. Harry ho uprene pozoroval, dával si pozor, aby nežmurkol a nestratil ho z dohľadu – no len čo chlapec došiel k zábrane, ktorá obe nástupištia oddeľovala, vynoril sa pred Harrym väčší hlúčik ľudí, a keď okolo neho prešiel posledný batoh a konečne mu uvoľnil výhľad, chlapca už nebolo.
„Teraz ty, Fred,“ povedala tučná pani.
„Ja nie som Fred, ja som George,“ pajedil sa chlapec. „Teda, milá pani, to si vravíš matka? Nevidíš, že som George?“
„Prepáč, George.“
„To som len žaroval, ja som Fred,“ povedal chlapec a vykročil. Jeho dvojča za ním kričalo, aby si pohol, a zrejme tak aj urobil, lebo vzápätí ho nebolo – ale kam sa podel?
Tretí brat tiež rezko kráčal rovno proti stene – už bol takmer pri nej – a odrazu, z ničoho nič, akoby sa vyparil.
Harry už nemohol dlhšie otáľať.
„Prepáčte,“ oslovil tučnú paniu.
„Ahoj, chlapče,“ pozdravila ho. „Ideš po prvý raz na Rokfort? Aj náš Ron tam bude nový.“
Ukázala na posledného a najmladšieho zo svojich synov. Bol vysoký, chudý, samá ruka, samá noha, tvár posiata pehami a uprostred nej veľký nos.
„Áno,“ odvetil Harry. „Problém je – problém je v tom, že neviem, ako...“
„Ako sa dostaneš na nástupište?“ opýtala sa ho milo a Harry prikývol.
„Nie je to nič zložité,“ povedala. „Stačí, ak budeš kráčať rovno proti deliacej stene medzi nástupišťom deväť a desať. Len sa nesmieš zastaviť, ani báť, že narazíš, to je obzvlášť dôležité. Ak si veľmi nervózny, tak sa radšej rozbehni. Bude lepšie, ak pôjdeš hneď teraz, ešte pred Ronom.“
„Hm – dobre,“ súhlasil Harry.
Vyrovnal si pred sebou vozík a zahľadel sa na deliacu stenu. Vyzerala, že je veľmi pevná.
Vykročil smerom k nej. Cestou doňho strkali ľudia náhliaci sa na nástupištia deväť a desať. Harry pridal do kroku. Teraz narazí rovno do steny a určite si ublíži – zaprel sa do vozíka a dal sa do šialeného behu – stena sa rýchlo približovala – zastaviť už nedokáže – vozík nebolo možné ovládať – už len pol metra – zatvoril oči a čakal na náraz...
Nič sa však nestalo... bežal ďalej... otvoril oči.
Na preplnenom nástupišti stála purpurová lokomotíva. Nad ňou nápis Rokfortský expres, 11.00. Harry sa obzrel za seba a na mieste, kde bola predtým stena, stál klenutý vchod a nad ním vytepaný nápis Nástupište deväť a tri štvrte. Dokázal to.
Nad hlavami debatujúcich ľudí sa vznášal dym z lokomotívy a pomedzi nohy sa im plietli mačky všetkých možných farieb. Vrava ľudí a buchot ťažkých kufrov sa miešali s nepokojným húkaním sov. Harry tisol pred sebou vozík a hľadal nejaké voľné miesto. Minul chlapca s okrúhlou tvárou, ktorý práve povedaclass="underline" „Babi, tá ropucha sa mi zase stratila.“