„Ach, Neville,“ vzdychla si stará pani.
Trochu ďalej, uprostred hlúčika detí stál chlapec s kučeravými vlasmi.
„Ukáž nám ju, Lee, no tak.“
Chlapec zodvihol nad hlavu škatuľu, a keď akési čudo vnútri vystrčilo dlhú, chlpatú nohu, deti okolo neho začali výskať a pišťať.
Harry sa pretláčal davom, kým nenašiel voľné kupé až kdesi na samom konci vlaku. Najskôr vyložil Hedvigu a potom sa začal nadrapovať s obrovským kufriskom, snažil sa ho posunúť čo najbližšie k dverám vlaku. Pokúšal sa vyteperiť ho na schody, no skončilo sa to tak, že dvakrát nadvihol jednu stranu kufra a vzápätí si ho pustil na nohu.
„Pomôžem ti?“ opýtalo sa ho jedno z dvojčiat, ktoré prešli stenou pre ním.
„Áno, prosím ťa,“ fučal Harry.
„Hej, Fred! Hybaj mi pomôcť!“
S pomocou oboch dvojičiek sa Harrymu napokon podarilo zasunúť kufor až do rohu kupé.
„Vďaka,“ povedal Harry a odhrnul si z očí spotené vlasy.
„Čo to tu máš?“ opýtalo sa odrazu jedno z dvojčiat a ukazovalo na Harryho jazvu.
„Páni,“ ozvalo sa druhé dvojča. „Nie si ty...?“
„Jasné, že je,“ tvrdilo prvé dvojča. „Však si to ty?“
„Ale čo či som?“ nechápal Harry.
„Harry Potter,“ povedali obe dvojčatá naraz.
„Aha,“ pochopil Harry. „Myslím si, že hej.“
Obaja chalani naňho zízali a Harry cítil, že sa červená. Ešte šťastie, že v tej chvíli k nim cez otvorené dvere vlaku doľahol hlas zvonka.
„Fred? George? Tu ste?“
„Už ideme, mami!“
Dvojičky venovali Harrymu ešte krátky pohľad a vyskočili von z vlaku.
Harry si sadol k oknu, napoly schovaný, aby tak mohol pozorovať červenovlasú rodinku na nástupišti a počúvať, čo hovoria. Ich mama práve vyťahovala vreckovku.
„Ron, máš niečo na nose.“
Najmladší chlapec jej chcel ujsť, no mama ho schmatla a začala mu šúchať špičku nosa.
„Mama – prestaň.“ Usiloval sa jej vytrhnúť.
„Ale, ale, náš Ronuško má na nošteku špinku,“ poznamenalo jedno z dvojčiat posmešne.
„Sklapni!“ odsekol Ron.
„Kde je Percy?“ opýtala sa ich mama.
„Už ide.“
Práve prichádzal najstarší z bratov. Stihol sa už prezliecť do vlajúceho, čierneho rokfortského habitu a Harry si všimol, že má na hrudi lesklý, strieborný odznak s písmenom P.
„Musím sa ponáhľať, mami,“ povedal. „Sedím celkom vpredu, prefekti tam majú vyhradené dve kupé...“
„A ty si nebodaj prefekt, Percy?“ spýtalo sa jedno z dvojčiat začudovane. „Ale prečo si nám to nepovedal, my sme vôbec netušili, že sa ti dostalo tej cti dozerať na ostatných študentov...“
„Počkaj, marí sa mi, že nám niečo také hovoril,“ skočilo mu do reči druhú dvojča. „Tuším raz...“
„Alebo dvakrát...“
„Minútu...“
„Celé leto...“
„Prestaňte s tým,“ zahriakol ich prefekt Percy.
„Prečo by mal potom nový habit?“ poznamenalo jedno z dvojčiat.
„Pretože je prefekt,“ povedala ich mama obdivne. „Dobre, zlatko, nech sa ti darí – keď dorazíte, pošli sovu.“
Pobozkala Percyho na líce a ten odišiel. Potom sa obrátila k dvojičkám.
„A vy dvaja – skúste sa tento rok správať normálne. Ak znova dostanem sovu s odkazom, že ste vyhodili do vzduchu záchodovú misu...“
„My a vyhadzovať hajzle do luftu? V živote sme nevyhodili hajzel do luftu.“
„Inak super nápad, mamka, vďaka.“
„To vôbec nie je smiešne. A dávajte pozor na Rona.“
„Neboj sa, tvoj Ronuško je s nami v bezpečí.“
„Sklapni,“ hneval sa znova Ron. Bol skoro taký vysoký ako jeho dvaja bratia a nos mal stále ružový od toho, ako mu ho mama drhla.
„Ozaj, mami, vieš čo? Hádaj, koho sme stretli vo vlaku?“
Harry sa rýchlo oprel dozadu, aby ho nebolo vidno.
„Vieš, kto je ten čiernovlasý chalan, čo stál vedľa nás na stanici? Vieš, kto to je?“
„Kto?“
„Harry Potter!“
Harry začul dievčenský hlas.
„Ach, mamička, však sa môžem ísť naňho pozrieť, mami, prosím...“
„Už si ho videla, Ginny, a ten úbohý chlapec nie je nijaká opica v ZOO, aby si si ho obzerala. Naozaj, Fred? A ako to vieš?“
„Pýtal som sa ho. Videl som mu jazvu. Naozaj ju tam má – vyzerá ako blesk.“
„Chudáčik – preto bol sám, hneď sa mi to zdalo čudné. Bol taký slušný, keď sa pýtal, ako sa dostane na nástupište.“
„Myslíš si, že si pamätá, ako Veď-Vieš-Kto vyzeral?“
Tvár ich mamy odrazu zvážnela.
„Nie aby ste sa ho na to pýtali, Fred. Neopovážte sa. Nepotrebuje sa predsa hneď prvý deň školského roka rozpamätávať na čosi také strašné.“
„Okej, nerozčuľuj sa.“
Ozvalo sa zapískame.
„Rýchlo!“ súrila ich mama a všetci traja nastúpili do vlaku. Keď sa vyklonili z okienka v uličke a poslali jej pusu, ich mladšia sestra sa rozplakala.
„Neplač, Ginny, pošleme ti kŕdle sov.“
„Pošleme ti z Rokfortu hajzľovú dosku.“
„George!“
„Ja len žartujem, mamka.“
Vlak sa pohol. Harry videl, ako im mama kýva a ich sestra, ktorá sa smiala a plakala zároveň, uteká vedľa vagóna, no len čo vlak nabral rýchlosť, zaostala a už im len kývala.
Keď vlak vošiel do zákruty, dievčatko i jej mama zmizli Harrymu z dohľadu. Za oknom sa mihali domy. Harryho sa zmocnilo vzrušenie. Nevedel, čo ho čaká -no určite to tam nebude horšie, ako kde bol doteraz.
Dvere kupé sa otvorili a vošiel najmladší červenovlasý chlapec.
„Sedí tu niekto?“ opýtal sa a ukázal na sedadlo oproti Harrymu. „Všade je totiž obsadené.“
Harry pokrútil hlavou a chlapec si sadol. Pohľad mu skĺzol na Harryho, no hneď nato sa zadíval von oknom tváriac sa, že sa predtým nepozeral. Harry si všimol, že má na nose ešte stále čierny fliačik.
„Hej, Ron!“
Vošli dvojičky.
„Počuj, ideme do stredu vlaku – Lee Gordan má obrovskú tarantulu.“
„Dobre,“ zašomral Ron.
„Harry,“ povedalo jedno z dvojčiat, „tuším sme sa ti ešte nepredstavili. Fred a George Weasleyovci. A toto je Ron, náš brácho. Tak zatiaľ ahoj.“
„Ahojte,“ odzdravili Harry s Ronom. Dvojčatá za sebou zavreli dvere kupé.
„Ty si naozaj Harry Potter?“ vykríkol Ron.
Harry prikývol.
„No, vieš, myslel som si, že je to zase len jeden z Fredových a Georgeových výmyslov,“ povedal Ron. „A naozaj máš – no veď vieš...“
Ukázal Harrymu na čelo.
Harry si odhrnul ofinu a odhalil jazvu v tvare blesku. Ron sa nevedel vynadívať.
„To ti urobil Veď-Vieš-Kto?“
„Áno,“ prisvedčil Harry, „no nepamätám si to.“
„Vôbec?“ opýtal sa Ron dychtivo.
„No – pamätám si zelené svetlo, a nič viac.“
„Teda,“ povedal obdivne Ron. Sedel a hodnú chvíľu civel na Harryho, potom však akoby si odrazu uvedomil, čo robí, rýchlo uprel zrak na okno.
„U vás v rodine ste všetci čarodejníci?“ spýtal sa Harry, ktorý považoval Rona za rovnako zaujímavého, ako Ron jeho.
„Hmm – myslím si, že hej,“ odvetil Ron. „Tak sa mi zdá, že mamin bratranec z druhého kolena je obyčajný úradník, ale doma o ňom nehovoríme.“
„Takže vieš veľa kúziel.“
Weasleyovci boli určite jednou zo starých čarodejníckych rodín, ktoré mal na mysli ten bledý chlapec v Šikmej uličke.