„Pozorovatelia vtákov z celej krajiny nám hlásia, že sovy sa dnes správali nanajvýš nezvyčajne. Hoci bežne lovia v noci a cez deň ich takmer nevidno, tieto vtáky bolo dnes už od východu slnka vidieť na nespočetne mnohých miestach, ako lietajú všetkými smermi. Vedci nedokážu vysvetliť, prečo sovy tak náhle zmenili svoj životný rytmus.“ Moderátor sa usmial. „Ozajstná záhada. A teraz prenechávam slovo Jimovi McGuffinovi a jeho správam o počasí. Máme dnes v noci rátať s ďalšími sovími prehánkami, Jim?“
„No,“ začal druhý moderátor, „o tom síce nič neviem, ale nielen sovy sa dnes správali čudne. Diváci zo vzdialených grófstiev, ako sú Kent, Yorkshire či Dundee, nám telefonovali, že namiesto dažďa, ktorý som včera predpovedal, vraj zažili spŕšky padajúcich hviezd! Ľudia zrejme začali klásť vatry o niečo skôr – 31. október bude až o týždeň, milí diváci, musíte ešte chvíľu počkať! No dnes večer vám sľubujem naozaj mokrú noc.“
Pán Dursley sedel v kresle ako primrznutý. Padajúce hviezdy po celej Británii? Sovy lietajúce vo dne? Záhadní ľudia v plášťoch po celom meste? A šepkali, šepkali si o Potterovcoch...
Pani Dursleyová vošla do obývačky s dvoma šálkami čaju. Nič sa nedá robiť. Bude jej to musieť povedať. Nervózne si odkašlal. „Hm – Petunia, zlatko – nepočula si v poslednom čase o svojej sestre?“
Stalo sa presne to, čo očakával, pani Dursleyová sa zhrozila a vrhla naňho pobúrený pohľad. Nečudo, veď zvyčajne sa tváril, že nijakú sestru nemá.
„Nie,“ odsekla. „Prečo?“
„Lebo v správach spomínali samé čudné veci,“ zamrmlal pán Dursley. „Sovy... padajúce hviezdy... a v meste bolo dnes veľa smiešne vyzerajúcich ľudí...“
„No a?!“ vybrechla pani Dursleyová.
„No, ja len že... možno... to nejako súvisí s... však vieš... s tými jej kumpánmi.“
Pani Dursleyová sŕkala čaj cez zovreté pery. Pán Dursley rozmýšľal, či je rozumné zmieniť sa jej i o tom, že začul meno „Potter“. Rozhodol sa, že nie. Namiesto toho sa opýtal, len tak, aby reč nestála: „Ten ich syn -môže byť tak v Dudleyho veku, nie?“
„Myslím, že hej,“ odvetila pani Dursleyová veľmi odmerane.
„Ako sa vlastne volá? Howard, alebo tak nejako.“
„Harry. Otrasné, tuctové meno, ak mám byť úprimná.“
„Presne tak,“ pritakal pán Dursley a nálada mu klesla pod bod mrazu. „Úplne s tebou súhlasím.“
Vyšli hore schodmi do spálne a on sa k tej téme viac nevrátil. Keď bola pani Dursleyová v kúpeľni, pán Dursley sa prikradol k oknu v spálni a nakukol do predzáhradky. Mačka tam stále sedela. Uprene hľadela na dolný koniec Privátnej cesty, akoby na niečo čakala.
Žeby sa mu to len marilo? Naozaj môže mať toto všetko do činenia s Potterovcami? Ak áno... ak vyjde najavo, že sú ich príbuzní – asi sa zblázni.
Dursleyovci si ľahli spať. Pani Dursleyová zaspala okamžite, pán Dursley ležal s otvorenými očami a stále dokola si to celé preberal v hlave. Tesne predtým, než zaspal, si uľahčene vydýchol, lebo mu zišlo na um, že ak v tom aj Potterovci majú prsty, to predsa ešte neznamená, že sa musia ocitnúť v blízkosti či už jeho, alebo pani Dursleyovej. Potterovci veľmi dobre vedia, čo si on a Petunia myslia o takých, ako sú oni... nevidel dôvod, prečo by ich to, čo sa práve deje, malo nejako zasiahnuť – zívol a obrátil sa na bok – oni sa veru nemajú čoho báť...
Ako veľmi sa len mýlil.
Pán Dursley sa síce ponoril do nepokojného spánku, ale mačka na múriku nejavila najmenšie známky únavy. Sedela nehybne ako socha a upierala oči na vzdialený koniec Privátnej cesty. Keď vo vedľajšej ulici buchli dvere auta, ani sa nepohla, nepohla sa dokonca ani vtedy, keď jej tesne nad hlavou preleteli dve sovy. A keď konečne zmenila polohu, bola už takmer polnoc.
Spoza rohu, na ktorý hľadela, sa odrazu vynoril muž, tak náhle a potichu, akoby vyrástol zo zeme. Mačka šibla chvostom a prižmúrila oči.
Toho muža na Privátnej ceste ešte nikdy nikto nevidel. Bol vysoký, chudý a veľmi starý, súdiac podľa jeho strieborných vlasov a brady, ktoré boli také dlhočizné, že si ich pokojne mohol zastrčiť za opasok. Mal na sebe dlhý habit, okraj purpurového plášťa šúchal po zemi, a čižmy s prackou na vysokých opätkoch. Za sklíčkami okuliarov v tvare polmesiacov mu žiarili jasné modré oči, nos mal taký dlhý a ohnutý, akoby mu ho v minulosti minimálne dvakrát zlomili. Ten muž sa volal Albus Dumbledore.
Albus Dumbledore zjavne netušil, že prišiel do ulice, kde všetko, čo súviselo s ním, počnúc jeho menom a končiac čižmami, bolo nevítané. Vytrvalo sa prehrabával vo vnútorných vreckách plášťa, akoby čosi hľadal. Všimol si však, že ho niekto pozoruje, lebo odrazu náhle zdvihol zrak a pozrel sa na mačku, ktorá naňho civela z opačného konca ulice. Ten pohľad ho zjavne pobavil. Uškrnul sa a zahundraclass="underline" „To som si mohol myslieť.“
Napokon vo vnútornom vrecku našiel, čo hľadal. Vyzeralo to ako strieborný zapaľovač. Otvoril ho, pridržal pred sebou a šťukol. Svetlo najbližšej lampy sa zachvelo a zhaslo. Šťukol znova – ďalšia lampa zablikala a ponorila sa do tmy. Dvanásťkrát šťukol zhasínačom, až jedinými svetielkami na celej ulici zostali len dve nepatrné bodky v diaľke – oči mačky, ktorá ho pozorovala. Keby sa v tej chvíli niekto pozrel z okna, trebárs i pani Dursleyová so svojím röntgenovým pohľadom, nič z toho, čo sa odohrávalo dolu na chodníku, by nevidel. Dumbledore schoval zhasínač späť do plášťa, vykročil smerom k domu číslu 4 a tam si prisadol k mačke na múrik. Bez toho, aby na ňu čo i len pozrel, po chvíli prehovoril.
„Vás som tu nečakal, profesorka McGonagallová.“
Otočil sa s úsmevom k pruhovanej mačke, tej však už nebolo. Usmieval sa na veľmi prísne vyzerajúcu paniu v okuliaroch s obdĺžnikovým rámom, ktoré mali rovnaký tvar i veľkosť ako fliačiky, aké mala predtým okolo očí mačka. Aj ona bola odetá v plášti, smaragdovozelenom. Čierne vlasy mala vypnuté do pevného drdola. Tvárila sa podráždene.
„Ako ste vedeli, že som to ja?“
„Moja milá profesorka, v živote som nevidel mačku, ktorá by sedela tak meravo.“
„Aj vy by ste sedeli meravo, keby ste trčali na múriku celý deň,“ povedala profesorka McGonagallová.
„Vy ste tu sedeli celý deň? Keď máte oslavovať? Cestou sem som minul niekoľko desiatok rôznych večierkov a osláv.“
Profesorka McGonagallová si nahnevane vzdychla.
„Áno, áno, každý oslavuje, máte pravdu,“ povedala netrpezlivo. „Človek by si myslel, že budú opatrnejší, ale nie – dokonca i muklovia si všimli, že sa niečo deje. Hovorili o tom v správach.“ Kývla hlavou smerom k tmavému oknu obývačky Dursleyovcov. „Počula som to. Kŕdle sov... padajúce hviezdy... nie sú celkom hlúpi. Nemohli si to predsa nevšimnúť. Padajúce hviezdy v Kente – dám na to krk, že to bol Dedalus Diggle. Ten nikdy nemá rozum.“
„Nemôžete sa na nich hnevať,“ povedal Dumbledore milo. „Za posledných jedenásť rokov nemali veľa dôvodov na oslavu.“
„Viem,“ povedala profesorka McGonagallová podráždene. „Ale to neznamená, že musia celkom stratiť hlavu. Správajú sa vyslovene nedbalo, chodia po uliciach za bieleho dňa, dokonca bez muklovských šiat, a kade chodia, klebetia.“
Vrhla na Dumbledora ostrý pohľad, dúfajúc, že na to niečo povie, no nestalo sa tak, preto pokračovala. „Bolo by naozaj smutné, keby nás muklovia odhalili práve v deň, keď Veď-Viete-Kto navždy zmizol. Ozaj, Dumbledore, myslíte si, že je naozaj po ňom?“