„Prepáčte,“ prehovoril, „nevideli ste náhodou moju ropuchu?“
Keď pokrútili hlavou, znova sa rozplakaclass="underline" „Zase ju nemám! Stále sa mi stráca!“
„Určite sa ti vráti,“ utešoval ho Harry.
„Áno,“ povedal chlapec smutne. „Keby ste ju však videli...“
A odišiel.
„Nechápem, prečo ho to tak vzalo,“ povedal Ron. „Keby som mal ropuchu, snažil by som sa jej čo najrýchlejšie zbaviť. No ja s tým svojím Prašivcom by som mal byť radšej ticho.“
Potkan stále nerušene driemal Ronovi na kolenách.
„Keby zdochol, človek by si to ani nevšimol,“ dodal Ron znechutene. „Včera som sa pokúšal premeniť ho na žlto, nech je aspoň trochu zaujímavejší, no nepodarilo sa mi to. Predvediem ti to, pozeraj sa...“
Chvíľu sa hrabal v kufri a vytiahol veľmi opotrebovaný prútik. Na niekoľkých miestach bolo z neho odštipnuté a na konci sa lesklo čosi biele.
„Už mi z neho trčí vlas jednorožca. No čo už...“
Práve zdvihol prútik nad hlavu, keď sa rozleteli dvere ich kupé. V nich stál opäť chlapec so stratenou ropuchou a s ním nejaké dievča. Na sebe malo novučičký rokfortský habit.
„Nevideli ste tu ropuchu? Nevillovi sa stratila,“ povedala. Mala panovačný tón, husté hnedé vlasy a pomerne veľké predné zuby.
„Už sme mu raz povedali, že nie,“ povedal Ron, dievča ho nepočúvalo a hľadelo na prútik v jeho ruke.
„Ach, vy čarujete? To sa teda pozriem.“
A sadla si. Ron zostal zarazený.
„Hm – no dobre.“
Odkašlal si.
„Slnečný svit, tráva, melón ako med, nech je tento potkan žltý, a to hneď!“
Mávol prútikom, no nič sa nestalo. Prašivec zostal sivý a ďalej tuho spal.
„Nepomýlil si sa náhodou?“ opýtalo sa dievča. „Nejako to nevyšlo. Ja som si skúšala zopár kúziel, len tak, aby som nevyšla z cviku, a všetky fungovali. U nás v rodine nemáme nijakého čarodejníka a všetkých veľmi prekvapilo, keď mi prišiel ten list zo školy, ja som však mala obrovskú radosť, samozrejme, veď viete, je to najlepšia čarodejnícka škola, aká existuje, aspoň tak som počula – všetky učebnice viem už naspamäť, samozrejme, len dúfam, že to bude stačiť – inak, som Hermiona Grangerová, a vy?“
Toto všetko zo seba len tak vysypala.
Harry sa pozrel na Rona a dosť mu odľahlo, keď zbadal jeho užasnutú tvár, pretože ani on sa neučil všetky učebnice naspamäť.
„Ja som Ron Weasley,“ zamumlal.
„Harry Potter,“ povedal Harry.
„Naozaj?“ zbystrila pozornosť Hermiona. „Viem o tebe všetko, pravdaže, všetko – zohnala som si zopár kníh ako doplnkové čítanie, si v Moderných čarodejníckych dejinách, v Rozmachu a páde čiernej mágie a v Historických medzníkoch čarodejníckych dejín 20. storočia.“
„Vážne?“ opýtal sa Harry ako v mrákotách.
„Moje nervy, ty o tom nevieš, keby išlo o mňa, prečítam si všetko, čo sa dá,“ povedala Hermiona. „Viete už, na akej fakulte budete? Pýtala som sa už viacerých, ja dúfam, že budem v Chrabromile, myslím si, že tá je najlepšia. Vraj tam chodil aj sám Dumbledore, ale podľa mňa, ani Bystrohlav by nebol zlý... No radšej ideme hľadať Nevillovu ropuchu. Vy dvaja sa už prezlečte, lebo o chvíľu tam budeme.“
Zvrtla sa a odišla spolu s chlapcom so stratenou ropuchou.
„Je mi jedno, na akej fakulte budem, len nech tam nie je ona,“ vzdychol si Ron. Hodil prútik naspäť do kufra. „Sprosté kúzlo – povedal mi ho George, stavím sa, že si zo mňa opäť vystrelil.“
„Na akú fakultu chodia tvoji bratia?“ opýtal sa Harry.
„Chrabromil,“ povedal Ron. Opäť sa zatváril veľmi smutne. „Aj mama s otcom tam chodili. Neviem, ako sa zatvária, keď sa dozvedia, že ja tam nie som. Bystrohlav by tiež ušiel, ale predstav si, že ma dajú do Slizolinu.“
„Tam chodil Vol..., teda Veď-Vieš-Kto, nie?“
„Hej,“ prikývol Ron. Klesol na sedadlo a tváril sa veľmi nešťastne.
„Pozri sa, Ron, Prašivec má tuším o niečo svetlejšie končeky fúzov,“ povedal Harry, aby odpútal Ronovu pozornosť. „Ozaj, čo robia tvoji najstarší bratia, tí, čo už doštudovali?“
Harryho zaujímalo, čo robí taký čarodejník, keď skončí školu.
„Charlie je v Rumunsku, študuje tam draky, a Bili je v Afrike, robí tam niečo pre Gringottbanku,“ povedal Ron. „Ozaj, počul si, čo sa stalo v Gringottbanke? Písali o tom v Dennom Prorokovi, ale tie noviny zrejme u muklov nedostať – niekto sa vraj pokúsil vylúpiť veľmi tajný trezor.“
Harry zostal ako obarený.
„Naozaj? A čo sa s ním stalo?“
„Práve že nič, preto je z toho také haló. Nechytili ich. Môj oco vraví, že to musel byť nejaký veľmi mocný zlý čarodej, keď si dovolil vniknúť do Gringottbanky, najčudnejšie na tom však je, že nič nezmizlo. Samozrejme, že všetci sa boja, či za tým náhodou nie je Veď-Vieš-Kto.“
Harrymu tá správa vŕtala v hlave. Mal pocit, že pri každej zmienke o Veď-Vieš-Kom začína pociťovať záchvev strachu. Zrejme to nejako súviselo s tým, že vstupuje do čarovného sveta, oveľa viac sa mu však páčilo, keď mohol predtým bez obáv vysloviť ,Voldemort.‘
„Máš svoj obľúbený metlobalový tím?“ spýtal sa Ron.
„Hm – nijaký nepoznám,“ priznal Harry.
„Čože!“ Ron zostal úplne ohromený. „Veď to je predsa najkrajšia hra na svete...“ A spustil. Rozprával Harrymu o štyroch loptičkách a pozíciách siedmich hráčov, opísal mu priebeh najslávnejších zápasov, na ktorých bol so svojimi bratmi, a zdôveril sa mu, akú metlu by si rád kúpil, keby mal peniaze. Práve Harrymu vysvetľoval rôzne finty, ktoré sa počas hry používajú, keď sa opäť rozleteli dvere kupé, no tentoraz to nebol Neville, chlapec so stratenou ropuchou, ani Hermiona Grangerová.
Dovnútra vošli traja chlapci a Harry hneď spoznal toho v strede: bol to ten bledý chalan z obchodu madam Malkinovej. Tentoraz hľadel na Harryho s oveľa väčším záujmom ako vtedy v Šikmej uličke.
„Je to pravda?“ opýtal sa. „Každý v tomto vlaku hovorí, že tu sedí Harry Potter. To si ty?“
„Hej,“ odvetil Harry. Pozrel sa na zvyšných dvoch chlapcov. Boli zavalití a tvárili sa veľmi podlo. Stáli pri Dracovi každý z jednej strany a vyzerali ako jeho telesní strážcovia.
„Ach, toto je Crabbe a toto Goyle,“ povedal bledý chlapec ľahostajne, keď si všimol, že si ich Harry obzerá. „A ja sa volám Malfoy, Draco Malfoy.“
Ron si slabo odkašlal, vyzeralo to však, akoby sa dusil smiechom. Draco Malfoy sa naňho zadíval.
„Moje meno sa ti zdá smiešne? Teba sa človek ani pýtať nemusí, kto si. Otecko mi povedal, že všetci Weasleyovci majú červené vlasy, pehy a viac detí, ako si môžu dovoliť.“
Otočil sa k Harrymu. „Čoskoro prídeš na to, že niektoré čarodejnícke rodiny sú lepšie ako tie druhé, Potter. Nemal by si sa kamarátiť s tými nesprávnymi. V tom ti rád pomôžem.“
Natiahol ruku smerom k Harrymu, no ten ju nechytil.
„Myslím si, že sám najlepšie viem, kto je pre mňa tým nesprávnym, vďaka,“ povedal odmerane.
Draco Malfoy síce neočervenel, no jeho bledé líca nadobudli ružovkastý odtieň.
„Na tvojom mieste by som si dával pozor, Potter,“ povedal pomaly. „Ak nebudeš zdvorilejší, skončíš ako tvoji rodičia, tí tiež nevedeli, čo je pre nich dobré a čo nie. Zahadzuješ sa s takými chudákmi, ako sú Weasleyovci a ten strelený Hagrid a to ťa poznačí.“
Harry i Ron naraz vstali.
„Povedz to ešte raz,“ vyzval ho Ron a tvár mal rovnako červenú ako vlasy.
„Ale, tak vy nás chcete zbiť?“ škeril sa Malfoy.
„Ak okamžite nevypadnete, tak áno,“ povedal Harry oveľa odvážnejšie, než sa cítil, pretože Crabbe Goyle boli omnoho väčší ako oni dvaja s Ronom.