Harrymu až tak srdce stislo od ľaku. Test? Pred celou školou? Ale veď on nevie ani jedno kúzlo – čo tam, preboha, len urobí? S takým niečím veru nerátal. Ustráchane sa rozhliadol vôkol seba a videl, že aj ostatní sa boja. Nikto toho veľa nenahovoril, okrem Hermiony Grangerovej – tá si potichu opakovala všetky kúzla, čo vedela, a nahlas rozmýšľala, ktoré z nich asi tak bude potrebovať. Harry sa usiloval nevnímať ju, ale veľmi sa mu to nedarilo. Ešte nikdy, nikdy v živote sa tak nebál, dokonca ani vtedy nie, keď niesol Dursleyovcom zo školy poznámku, že nejakým záhadným spôsobom zafarbil učiteľke parochňu na modro. Nespúšťal oči z dverí. Každú chvíľu sa profesorka McGonagallová vráti a odvedie ho na popravu.
Odrazu sa stalo niečo, čo ho tak vyľakalo, že vyskočil pol metra od zeme – niekoľko detí za ním vykríklo.
„Čo sa to...?“
Zostal ako obarený. Rovnako ako všetci okolo neho. Cez zadnú stenu prúdilo do miestnosti asi dvadsať duchov. Perleťovobieli a čiastočne priesvitní lietali po miestnosti, rozprávali sa medzi sebou a prvákov si vôbec nevšímali. Zdalo sa, že sa hádajú. Jeden z nich, ten, čo vyzeral ako malý tučný mních, povedaclass="underline" „Vravím ti, odpusti a zabudni, mali by sme mu dať ešte jednu šancu...“
„Môj milý Tučniak, nedali sme Zloduchovi šancí až-až? Robí nám všetkým zlé meno a dobre vieš, že vlastne ani nie je duch – a vy čo tu robíte?“
Duch s obrovským golierom a pančucháčmi si odrazu všimol prvákov pod sebou.
Nik mu neodpovedal.
„Noví študenti!“ zvolal Tučniak a doširoka sa na nich usmial. „Čakáte na triedenie, však?“
Niekoľko detí mlčky prikývlo.
„Dúfam, že budete v Bifľomore!“ zvolal Tučniak. „Tam som chodil aj ja, viete.“
„Môžeme ísť,“ ozval sa prísny hlas. „Triediaca ceremónia sa začne o chvíľočku.“
To bola profesorka McGonagallová, ktorá sa medzitým vrátila. Duchovia jeden po druhom odleteli cez náprotivnú stenu.
„Postavte sa do zákrytu,“ prikázala profesorka McGonagallová prvákom, „a nasledujte ma.“
Harry sa cítil, akoby mal nohy z olova, za ním stál chlapec s pieskovými vlasmi a pred ním Ron. Opustili komnatu, kráčali naspäť halou a dvojitými dverami vstúpili do Veľkej siene.
Harrymu ani vo sne nenapadlo, že existuje také zvláštne a čarokrásne miesto. Miestnosť ožarovali tisíce a tisíce sviečok, ktoré sa vznášali vo vzduchu nad štyrmi dlhočiznými stolmi, za ktorými sedeli zvyšní študenti. Profesorka odviedla prvákov do stredu sály, tam zostali stáť v rade vedľa seba, čelom k študentom a chrbtom k učiteľom. Hľadeli na nich stovky tvárí, ktoré v mihotavom svetle sviečok pripomínali bledé lampáše. Kde-tu medzi študentmi boli roztrúsení striebristí duchovia. Harry sa chcel vyhnúť všetkým tým pohľadom, preto uprel zrak dohora a uvidel tam zamatovočierny strop posiaty hviezdami. Počul, ako Hermiona šepká: „Začarovali ho, aby vyzeral ako naozajstná obloha. Čítala som o tom v publikácii Rokfort a jeho dejiny.“
Naozaj bolo ťažké uveriť, že tam hore bol plafón, že Veľká sieň nie je pod šírym nebom.
Harry opäť pozrel pred seba, a to práve vo chvíli, keď profesorka McGonagallová pred prvákov kládla stoličku. Na ňu položila špicatý čarodejnícky klobúk. Ten klobúk bol poplátaný, obdratý a hrozne špinavý. Teta Petunia by dačo také vo svojom dome nestrpela.
Možno z neho budeme musieť vyčarovať králika, prebleslo Harrymu hlavou, alebo niečo také – všimol si, že všetci, rovnako ako on, upierajú zrak na klobúk. Niekoľko sekúnd panovalo absolútne ticho. Odrazu sa klobúk mykol. Trhlina nad obrubou sa doširoka otvorila ako ústa – a klobúk sa pustil do spevu:
Keď klobúk dospieval, v sále zaznel búrlivý potlesk. Klobúk sa uklonil každému zo štyroch stolov a potom zostal opäť nehybne ležať.
„Nemusíme robiť nič iné, len si ho dať na hlavu,“ pošepol Ron Harrymu. „Ja toho Freda zabijem, tvrdil mi, že budem musieť bojovať s trolom.“
Harry sa nepatrne usmial. Áno, položiť si na hlavu klobúk je oveľa ľahšie ako predvádzať nejaké čary, no najradšej by si ho skúsil, keď sa nebude nik pozerať. Ten klobúk predsa len žiadal dosť; Harry si nepripadal ani statočný, ani vtipný, v tejto chvíli mal pocit, že neoplýva ani jednou z menovaných vlastností. Keby ten klobúk spomenul fakultu pre tých, čo sa cítia neisto, tá by bola asi preňho tá pravá.
Profesorka McGonagallová vystúpila dopredu a v rukách držala dlhý zvitok pergamenu.
„Keď prečítam vaše meno, nasadíte si klobúk a sadnete si na stoličku,“ povedala. „Abbottová Hannah!“
Z radu vystúpilo ružolíce dievča s plavými vrkočmi, nasadilo si klobúk, ktorý sa jej zošuchol až na nos, a sadlo si. Chvíľu bolo ticho.
„BIFĽOMOR!“ vykríkol klobúk.
Hannah vykročila k bifľomorskému stolu, odkiaľ sa ozýval potlesk a výkriky. Harry videl, ako jej duch objemného Tučniaka veselo kýva.
„Bonesová Susan!“
„BIFĽOMOR!“ zakričal opäť klobúk, Susan odcupitala k tomu istému stolu a sadla si vedľa Hannah.
„Boot Terry!“
„BYSTROHLAV!“
Tentoraz sa radoval druhý stôl zľava. Keď k nemu Terry dorazil, niekoľkí študenti sa postavili a blahoželali mu.
„Brocklehurstová Mandy“ išla tiež do Bystrohlavu, „Brownová Lavender“ putovala ako prvá do Chrabromilu, tentoraz prepukli ovácie pri stole celkom vľavo. Harry videl Ronových bratov-dvojičky, ako od radosti výskajú.
„Bulstrodovú Millicent“ zaradil klobúk do Slizolinu. Harry nevedel, či sa mu to po tom všetkom, čo o Slizoline počul, len zdá, mal však pocit, že už na pohľad sú mu tam všetci nesympatickí.
Teraz ho veru už riadne bolelo brucho. Spomenul si na to, ako sa v starej škole delili na telocviku do družstiev. Vždy tam zostal stáť posledný, nie preto, že by nebol dobrý, ale preto, lebo všetci sa báli, aby si o nich Dudley nemyslel, že chcú s ním hrať.
„Finch-Fletchley Justin!“
„BIFĽOMOR!“
Harry si všimol, že niekedy klobúk vykríkne okamžite, inokedy chvíľu premýšľa. „Finnigan Seamus“, chlapec s pieskovými vlasmi, ktorý stál hneď vedľa Harryho, si sadol na stoličku a trvalo takmer minútu, kým klobúk rozhodol, že pôjde do Chrabromilu.
„Grangerová Hermiona!“
Hermiona sa rozbehla k stoličke a dychtivo si narazila klobúk na hlavu.