„CHRABROMIL!“ vykríkol klobúk. Ron si vzdychol.
Harrymu odrazu skrsla hrozná myšlienka, jedna z tých, aké človeku zídu na um vtedy, keď sa veľmi bojí. Čo ak ho nevyberú nikam? Čo ak tam bude s klobúkom na nose sedieť celú večnosť, až pokým mu ho profesorka McGonagallová nestrhne z hlavy a nepovie, že s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k omylu, a on sa bude musieť okamžite vrátiť vlakom späť?
Keď vyvolali Nevilla Longbottoma, chlapca, ktorý ustavične strácal svoju ropuchu, ten cestou k stoličke zakopol a spadol. Klobúk nie a nie sa rozhodnúť. Keď konečne zakričal „CHRABROMIL“, Neville sa rozbehol aj s klobúkom na hlave preč a potom musel zase bežať späť, sprevádzaný výbuchmi smiechu, aby ho podal „MacDougalovej Morag“.
Keď začul svoje meno Malfoy, pyšne vykročil ku klobúku a vzápätí sa jeho želanie stalo skutočnosťou: klobúk sa mu ešte ani nedotkol hlavy a už kričaclass="underline" „SLIZOLIN!“
Malfoy vykročil smerom k svojim priateľom Crabbovi a Goylovi a bolo na ňom vidno, že je sám so sebou spokojný.
Veľa detí už nezostávalo.
„Moon“... „Nott“... „Parkinsonová“... potom dve dvojičky: „Patilová“ a „Patilová“... za nimi „Perksová Sally-Anne“... a napokon...
„Potter Harry!“
Keď Harry vykročil k stoličke, zo všetkých strán k nemu doliehal šepot, akoby sa po celej sieni rozhorelo množstvo malých syčiacich ohníčkov.
„Povedala Potter?“
„Ten Harry Potter?“
Posledné, čo Harry videl, skôr ako mu klobúk zaclonil výhľad, bola sála plná ľudí a všetci naťahovali krky, aby naňho lepšie videli. Vzápätí hľadel na čierne vnútro klobúka. Čakal.
„Hmm,“ povedal mu do ucha tenký hlások. „Ťažké. Veľmi ťažké. Vidím veľa odvahy. Hlúpy tiež nie si. Je tu aj talent, ach, panebože, áno – obrovská túžba niečo dokázať, no ale toto je zaujímavé... Kam ťa len dám?“
Harry dlaňami mocne zovrel hrany stoličky a pomyslel si: Len nie Slizolin, len nie Slizolin.
„Takže Slizolin nie, hm?“ opýtal sa tenký hlások. „Naozaj? Môžeš sa stať slávnym, v hlave máš na to všetko, čo treba, a Slizolin ti môže k sláve pomôcť, o tom niet pochýb – tak čo? Dobre, keď tak veľmi chceš – tak teda CHRABROMIL!“
Harry počul, že klobúk to posledné slovo vykríkol na celú sálu. Sňal si ho z hlavy a s roztrasenými kolenami kráčal k chrabromilskému stolu. Bol šťastný, že ho klobúk niekam zaradil a že to nebol Slizolin, a vôbec si nevšimol, že mal najväčší potlesk zo všetkých. Prefekt Percy vstal a odušu mu triasol rukou, zatiaľ čo weasleyovske dvojičky jačali: „Máme Pottera! Máme Pottera!“ Harry si sadol oproti duchovi s obrovským golierom, ktorého videl už predtým. Duch ho potľapkal po pleci a Harry mal pocit, akoby ho niekto ponoril do vedra s ľadovou vodou.
Konečne mal dobrý výhľad na Profesorský stôl. Na jeho bližšom konci sedel Hagrid; všimol si, že sa naňho Harry díva, a zdvihol oba palce. Harry sa naňho usmial. V strede obrovského stola sedel na veľkej zlatej stoličke Albus Dumbledore. Harry ho hneď spoznal podľa kartičky z čokoládový žabiek, ktoré rozbaľoval vo vlaku. Dumbledorove strieborné vlasy boli jedinou vecou v celej sieni, ktoré žiarili rovnako jasne ako duchovia. Harry si všimol aj profesora Quirrella, nervózneho mladíka z Deravého kotlíka. Vo veľkom purpurovom turbane vyzeral naozaj veľmi čudne.
Už zostali len štyria žiaci, ktorých bolo treba zatriediť. „Thomas Dean“, černošský chlapec, ešte vyšší ako Ron, zaujal miesto pri stole Chrabromilu. „Turpinovú Lisu“ zaradil klobúk do Bystrohlavu a teraz prišiel rad na Rona. Ten bol už od strachu celý zelený. Harry zovrel pod stolom obe ruky v päsť a o sekundu neskôr klobúk vykríkoclass="underline" „CHRABROMIL“!
Harry začal zúrivo tlieskať spolu s ostatnými a vyčerpaný Ron klesol na stoličku hneď vedľa neho.
„Výborne, Ron, si skvelý,“ povedal Percy Weasley dôležito práve vo chvíli, keď „Zambini Blaise“ putoval do Slizolinu. Profesorka McGonagallová zrolovala pergamen a odniesla Triediaci klobúk.
Harry sa pozrel na prázdny zlatý tanier pred sebou. Až teraz si uvedomil, aký je hladný. Odvtedy, čo jedol tekvicové pirôžky, uplynula celá večnosť.
Albus Dumbledore vstal. Milo sa na žiakov usmial a doširoka k nim vystrel ruky, akoby to, že ich tu všetkých vidí, bolo preňho tým najväčším potešením.
„Vitajte!“ zvolal. „Vitajte v novom školskom roku opäť na Rokforte! Skôr než sa začne samotný banket, dovoľte mi pár slov.“ A zvolaclass="underline" „Pako! Tuky! Fuky! Štip!
Ďakujem vám!“
A sadol si. Každý sa radoval a tlieskal. Harrymu to bolo trochu smiešne.
„Nie je on – šibnutý?“ opýtal sa Percyho zmätene.
„Šibnutý?“ opakoval Percy afektovane. „Je to génius! Najlepší čarodejník na svete! Ale trochu šibnutý je, to áno. Zemiaky, Harry?“
Harry od prekvapenia otvoril ústa. Taniere a misy pred ním boli plné jedla. V živote nevidel na jednom stole toľko dobrôt: rostbíf, pečené kura, bravčové a teľacie rezne, párky, slaninku s biftekom, varené zemiaky, pečené zemiaky, zemiakové hranolčeky, pečené placky, hrášok, mrkvičky, omáčky, kečup a z nejakých nepochopiteľných príčin aj mentolové cukríky.
Dursleyovci síce nenechávali Harryho o hlade, no nikdy mu tiež nedovolili najesť sa dosýta. To, na čo mal Harry chuť, mu Dudley vždy uchmatol, aj keď mu potom bolo z toho zle. Harry si naložil zo všetkého trochu, vynechal len mentolové cukríky, a pustil sa do jedenia. Jedna báseň.
„To vyzerá dobre,“ povedal duch s golierom smutne, nespúšťajúc oči z Harryho, ktorý si práve krájal rezeň.
„Ty si nedáš?“
„Nejedol som už takmer štyristo rokov,“ vzdychol si duch. „Nemusím síce jesť, ale to vieš, človeku to chýba. Tuším som sa zabudol predstaviť. Sir Nicholas de Mimsy-Porpington k vašim službám. Stály obyvateľ Chrabromilskej veže.“
„Ja viem, kto si!“ vyhŕkol Ron. „Bratia mi o tebe hovorili – ty si Takmer bezhlavý Nick!“
„Bol by som rád, keby ste ma volali Sir Nicholas de Mimsy...“ povedal duch trochu odmerane, no pieskovovlasý Seamus Finnigan mu skočil do reči.
„Takmer bezhlavý? Ako môžeš byť takmer bezhlavý?“
Sir Nicholas sa tváril veľmi namrzene, akoby sa rozhovor neuberal tým smerom, akým by si želal.
„Takto,“ povedal podráždene. Chytil sa za ľavé ucho a potiahol. Celá hlava sa mu odklopila od krku a padla mu na plece, akoby ju mal na pánte. Zrejme sa v minulosti niekto pokúsil zoťať mu hlavu, a neurobil to dosť dôsledne. Potešený užasnutými pohľadmi hlavu opäť pustil a tá mu skočila späť na krk. Odkašlal si a povedaclass="underline" „Takže – nové posily Chrabromilu! Dúfam, že nám tento rok pomôžete získať školský pohár. Ešte nikdy sa nestalo, aby Chrabromil tak dlho nevyhral. Slizolin získal pohár šiesty rok po sebe! S Krvavým barónom sa to už nedá vydržať – to je hlavný duch Slizolinu.“
Harry sa pozrel smerom k stolu Slizolinu a uvidel tam sedieť hrôzostrašného ducha s prázdnym pohľadom, vyziabnutou tvárou a plášťom posiatym striebornou krvou. Sedel hneď vedľa Malfoya, ktorý, na Harryho veľkú radosť, nebol príliš nadšený zasadacím poriadkom.
„Prečo je celý od krvi?“ opýtal sa Seamus zvedavo.
„Neviem, nepýtal som sa ho,“ odvetil Takmer bezhlavý Nick diplomaticky.
Keď všetci zjedli, koľko vládali, zvyšné jedlo jednoducho zmizlo a taniere ostali žiarivo čisté ako predtým. Vzápätí sa objavili dezerty. Obrovské kusy zmrzliny všetkých možných príchutí, jablkové koláče, ovocné košíčky, čokoládové veterníčky, lekvárové šišky, oblátky, jahody, ovocné želé, ryžový puding...
Harry si práve nakladal ovocný košíček, keď sa rozhovor zvrtol na rodinu.