„Ja som pol na pol,“ povedal Seamus. „Otec je mukel. Mama sa mu priznala až po svadbe, že je čarodejnica. Bol to preňho dosť veľký šok.“
Ostatní sa dali do smiechu.
„A čo ty, Neville?“ opýtal sa Ron.
„No, ja žijem s babičkou a tá je čarodejnica,“ povedal Neville, „celá rodina bola presvedčená, že som skrz-naskrz mukel. Prastrýko Algie sa niekoľkokrát pokúšal vytĺcť zo mňa nejaké čaro – raz ma sotil z blackpoolského móla a skoro som sa utopil – do svojich ôsmich rokov som sa vôbec neprejavil. Jedného dňa k nám prastrýko Elgie prišiel na večeru, držal ma z okna na poschodí za členok dolu hlavou a práve v tej chvíli mu prateta Enid ponúkla snehový koláčik, on sa pozabudol a pustil ma. A ja som poskakoval ako lopta po celej záhrade až von na cestu. Všetci boli unesení, babička sa od šťastia rozplakala. Mali ste vidieť, ako sa tvárili, keď som sa vrátil – mysleli si, že ma už nikdy neuvidia. Prastrýko Algie mal takú radosť, že mi kúpil ropuchu.“
Po Harryho druhom boku sa Percy Weasley a Hermiona rozprávali o škole („Dúfam, že sa začneme hneď učiť, toľko toho ešte neviem, zaujíma ma predovšetkým transfigurácia, veď vieš, premena niečoho na niečo iné, prirodzene, chápem, že je to veľmi ťažké...“. „Budete robiť najskôr ľahšie kúzla, premieňať zápalky na ihly a tak...“).
Harry, ktorému bolo teplo a začínal byť ospalý, sa pozrel smerom k Profesorskému stolu. Hagrid pil plnými dúškami zo svojej čaše. Profesorka McGonagallová sa zhovárala s profesorom Dumbledorom. Profesor Quirrell v absurdnom turbane debatoval s učiteľom s mastnými čiernymi vlasmi, orlím nosom a sinavou pleťou.
A potom sa to z ničoho nič stalo. Učiteľ s orlím nosom si prestal všímať Quirrellov turban a zahľadel sa Harrymu priamo do očí – Harry zacítil, ako mu jazvou na čele prebleskla ostrá, palivá bolesť.
„Au!“ skríkol a chytil sa dlaňou za hlavu.
„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Percy.
„N-nič.“
Bolesť pominula tak rýchlo, ako prišla. Nepríjemný pocit z toho pohľadu však zostal.
„Kto je ten učiteľ, čo sedí vedľa profesora Quirrella?“ opýtal sa Percyho.
„Á, takže ty už poznáš Quirrella? Nečudo, že je taký nervózny, ten vedľa neho je profesor Snape. Učí elixíry, ale nie je z toho veľmi nadšený – každý vie, že si brúsi zuby na Quirrellov predmet. Snape totiž vie o temných silách strašne veľa.“
Harry Snapa hodnú chvíľu pozoroval, no ten už jeho pohľad neopätoval.
Napokon zmizli aj dezerty a profesor Dumbledore opäť vstal. Sieň stíchla.
„Hmm – teraz, keď sme sa už najedli a napili, dovoľte mi ešte pár slov. Mám pre vás niekoľko pokynov súvisiacich so začiatkom školského roka.
Žiadam všetkých prvákov, aby vzali na vedomie, že žiakom je vstup do lesa za školou prísne zakázaný. A niekoľkých študentov vyšších ročníkov upozorňujem, že to platí aj pre nich.“
Dumbledore uprel svoje žiarivé oči na weasleyovské dvojčatá.
„Pán Filch, náš školník, ma požiadal, aby som vám pripomenul, že čarovať mimo vyučovania na chodbách nie je dovolené.
Metlobalový turnaj sa začne v druhom týždni školského roka. Tí z vás, ktorí majú záujem hrať za svoju fakultu, nech sa prihlásia u madam Hoochovej. A ešte jedna vec, všetkým tým, ktorí nechcú zomrieť zdĺhavou a strašnou smrťou, odporúčam, aby nevstupovali do pravej chodby na treťom poschodí!“
Harry sa zasmial, no bol iba jeden z mála, ktorí tak urobili.
„Žartuje, však?“ pošepol Percymu.
„Určite nie,“ povedal Percy a zamračil sa. „Ale je to čudné, lebo zvyčajne nám vždy povie, prečo nesmieme niekam ísť – každý, napríklad, vie, že v Zakázanom lese žije množstvo nebezpečných oblúd. Nechápem, prečo to nepovedal aspoň nám, prefektom.“
„A skôr, než sa odoberieme spať, zaspievajme si školskú hymnu!“ zvolal Dumbledore. Harry si všimol, že úsmevy na tvárach ostatných učiteľov sú trochu silené. Dumbledore mávol prútikom, akoby chcel z jeho konca odohnať muchu, a z prútika vyletela zlatá stuha, vzniesla sa vysoko nad stoly, zvíjala sa ako had a vytvárala písmená.
„Každý si zvolí svoju obľúbenú melódiu,“ povedal Dumbledore, „a spievame!“
A celá škola spustila:
Každý dospieval inokedy. Napokon spievali už len weasleyovské dvojčatá, ktoré si zvolili veľmi pomalý smútočný pochod. Dumbledore dirigoval prútikom ich posledné takty a keď skončili, tlieskal najsilnejšie zo všetkých.
„Ach, hudba,“ vzdychol, utierajúc si oči. „Zázrak nad zázraky! A teraz, šup do postele. Poklusom!“
Prváci Chrabromilu sa predierali za Percym pomedzi džavotajúci dav, opustili Veľkú sieň a kráčali hore mramorovým schodišťom. Harry mal opäť nohy ako z olova, no tentoraz preto, lebo bol veľmi unavený a najedený. Hrozne sa mu chcelo spať a už ho ani neprekvapilo, že ľudia na obrazoch, ktoré viseli na stenách chodieb, si šepkajú a ukazujú na nich prstom, alebo že ich Percy dvakrát previedol tajným vchodom ukrytým za posuvnými stenami a gobelínmi. Kráčali opäť hore schodmi, zívali a ledva vliekli nohy za sebou, Harry sa už začínal čudovať, ako dlho ešte pôjdu, keď odrazu zastali.
Rovno pred nimi sa vo vzduchu vznášalo niekoľko vychádzkových palíc a len čo Percy vykročil smerom k nim, pustili sa doňho.
„No jasné,“ zašepkal Percy. „Duch Zloduch.“ A zvýšeným hlasom povedaclass="underline" „Zloduch – ukáž sa.“
Vzápätí sa ozval silný, piskľavý zvuk, asi ako keď sa z balóna naraz vypustí vzduch. „Mám ísť za Krvavým barónom?“ Čosi zapraskalo a objavil sa mužíček so zlomyseľnými, tmavými očami a veľkými ústami, poletoval vo vzduchu so skríženými nohami a v rukách zvieral vychádzkové palice.
„Hohohó!“ zvolal a začal sa chichotať. „Prváčikovia! To je ale sranda!“
Spustil sa rovno na nich. Všetci si rýchlo rukami zakryli hlavy.
„Vypadni, Zloduch, inak to poviem Krvavému barónovi, a myslím to vážne!“ zahučal naňho Percy.
Duch Zloduch vyplazil jazyk a zmizol, vychádzkové palice s rachotom dopadli Nevillovi na hlavu. Počuli Zloducha, ako sa vzďaľuje a hrkoce brnením.
„Na Zloducha si dajte bacha,“ povedal im Percy, keď pokračovali v ceste. „Krvavý barón je jediný, koho sa bojí, inak nepočúva ani nás, prefektov. Tak a sme tu.“
Na samom konci chodby visela podobizeň veľmi tučnej ženy v ružových hodvábnych šatách.
„Heslo?“ spýtala sa.
„Caput Draconis,“ povedal Percy, obraz odskočil a odkryl okrúhlu dieru v stene. Preliezli cez ňu – Nevillovi museli pomôcť – a ocitli sa v klubovni Chrabromilu, útulnej oválnej komnate, plnej pohodlných, mäkučkých kresiel.
Percy ukázal na dvere, ktoré viedli do dievčenského internátu, a na dvere, ktorými mali ísť chlapci. Na samom vrchu točitých schodov – museli byť v jednej z veží – ich konečne čakali postele: bolo ich päť, všetky s tmavočerveným, hodvábnym baldachýnom. Mali tam už aj kufre. Boli príliš unavení na nejaké dlhšie rozhovory, preto sa hneď prezliekli do pyžama a ľahli si spať.
„Vynikajúca večera, však?“ pošepol Ron Harrymu cez hodvábny záves. „Prašivec, zmizni! Stále mi žuje perinu.“
Harry sa chcel ešte Rona spýtať, či ochutnal ovocný košíček, no v tej chvíli zaspal.