Zrejme sa priveľmi prejedol, lebo sa mu sníval veľmi čudný sen. Na hlave mal Quirrellov turban, ktorý rozprával a snažil sa ho presvedčiť, aby okamžite prestúpil do Slizolinu, že jeho miesto je jedine tam. Harry turbanu povedal, že do Slizolinu ísť nechce; turban mu bol čoraz ťažší a ťažší; Harry si ho chcel strhnúť, no ten sa mu bolestivo ovinul okolo hlavy – a bol tam aj Malfoy, ktorý sa od smiechu išiel popučiť, keď videl, ako sa trápi s turbanom – potom sa však zmenil na Snapa, učiteľa s orlím nosom, a smial sa prenikavým, mrazivým smiechom – odrazu ho oslepilo zelené svetlo a Harry sa zobudil. Bol úplne spotený a celý sa triasol.
Obrátil sa na druhý bok a znova zaspal. Ráno sa na nič nepamätal.
8
Profesor elixírov
„Aha, tam je.“
„Kde?“
„Vedľa toho vysokého chalana s červenými vlasmi.“
„Ten v okuliaroch?“
„Videl si jeho tvár?“
„Videl si tú jazvu?“
Od chvíle, čo Harry na druhý deň ráno vyšiel z internátu, kamkoľvek prišiel, tam si všetci začali hneď šuškať. Žiaci zhromaždení pred dverami svojich tried sa stavali na prsty, aby ho lepšie videli, alebo išli za ním, predbehli ho a potom sa opäť vracali opačným smerom a vyvaľovali naňho oči. Harry túžil po tom, aby s tým prestali, lebo sa nemohol dobre sústrediť na cestu do svojej triedy.
Na Rokforte bolo stoštyridsaťdva schodíšť: dlhých a širokých; uzučkých a rozheganých; niektoré viedli vždy v piatok inam; na niektorých kde-tu zmizol schod a človek si musel pamätať, ktorý treba preskočiť. Potom tu boli dvere, čo sa otvorili až vtedy, keď ste zdvorilo požiadali, alebo zaťukali na ne na presne určenom mieste; dvere, ktoré vôbec neboli dverami, ale stenou, čo sa len tak tvárila. Bolo naozaj veľmi ťažké zapamätať si, čo kde je, pretože nič nezostávalo jednom mieste. Ľudia z obrazov sa navzájom navštevovali a Harry bol presvedčený, že aj brnenia na chodbách sa každú chvíľu niekam presúvajú.
Ani duchovia neboli veľmi nápomocní. Človek omdlel od hrôzy, keď dverami, ktoré sa práve pokúšal otvoriť, náhle vyletel niektorý z nich. Takmer bezhlavý Nick sa vždy potešil, ak mohol niektorému z nových žiakov Chrabromilu ukázať cestu, no ak ste náhodou meškali na hodinu a stretli ste ducha Zloducha, po jeho rade ste zaručene natrafili aspoň na dvojo zamknutých dverí a minimálne na jedno falošné schodište. Nepretržite vám hádzal na hlavu koše na papier, mykal kobercom, po ktorom ste práve kráčali, triafal do vás kriedy, alebo sa vám vynoril rovno za chrbtom, aby ste ho nevideli, schmatol vás za nos a zaškriekaclass="underline" „MÁM TVOJ FRŇÁK!“
Ešte horší ako duch Zloduch, aj keď to si možno len ťažko predstaviť, bol školník Argus Filch. Harry s Ronom si ho pohnevali hneď prvý deň. Filch ich prichytil, ako sa zúfalo pokúšajú otvoriť nejaké, ktoré, ako sa, žiaľ, neskôr ukázalo, viedli do zakázanej chodby na treťom poschodí. Školník im neveril, že sa stratili, bol presvedčený, že to robili náročky, už-už ich chcel zavrieť do žalára, no práve v tej chvíli šiel okolo profesor Quirrell a zachránil ich.
Filch mal mačku, pani Norrisovú. Bolo to vychudnuté zviera s matnou, bledohnedou srsťou a rovnako vypučenými jasnozrivými očami ako jej pán. Hliadkovala na chodbách sama. Ak ste urobili v jej prítomnosti niečo, čo sa nemá, ak ste čo i len o centimeter vybočili z predpísanej cesty, okamžite vyštartovala a o dve sekundy už pred vami stál udychčaný Filch. Nik nepoznal tajné cestičky v budove školy lepšie ako on (možno s výnimkou weasleyovskych dvojčiat), dokázal sa pred vami vynoriť z ničoho nič ako hociktorý z duchov. Študenti ho nenávideli a väčšina z nich túžila aspoň raz si do pani Norrisovej kopnúť.
A keď sa vám napokon podarilo nájsť samotné učebne, páni, to vám bolo čosi. Harry veľmi rýchlo pochopil, že čarovanie, to nie je len mávanie prútikom a pár smiešnych zaklínadiel.
Každú stredu o polnoci pozorovali ďalekohľadmi nočnú oblohu a museli sa učiť názvy rôznych hviezd a pohyby planét. Trikrát do týždňa chodili do skleníka za hradom, kde študovali botaniku pod vedením nízkej zavalitej čarodejnice profesorky Sproutovej a učili sa, ako sa všetky tie čudesné rastliny a huby pestujú a na čo sa používajú.
Nepochybne najnudnejšou hodinou boli dejiny mágie, jediný predmet, ktorý vyučoval duch. Profesor Binns bol veľmi starý už v čase, keď kedysi dávno zaspal raz v zborovni pred kozubom. Na druhý deň vstal, že ide učiť, a zabudol si telo. Binns neprestajne čosi mrmlal a žiaci si ostošesť zapisovali mená a dátumy a stále si plietli Emerica Diabolského s Uricom Podivínskym.
Profesor Flitwick, ktorý učil čarovanie, bol malý, drobný čarodejník, ktorý musel stáť na kope kníh, inak by nevidel ponad stôl. Na prvej hodine vyvolával žiakov podľa abecedy, a keď zavolal Harryho meno, ustrašene zhíkol a viac ho nebolo.
Profesorka McGonagallová bola celkom iná ako ostatní. Harry mal pravdu, keď si myslel, že sa s ňou neradno zahrávať. Bola prísna a veľmi múdra, no priateľsky s nimi debatovala len do chvíle, kým sa nezačala ich prvá spoločná hodina.
„Transfigurácia je jedno z najkomplexnejších a najnebezpečnejších kúziel, aké sa na Rokforte vyučujú,“ povedala. „Toho, kto bude na mojich hodinách vyrušovať, okamžite pošlem preč a už sa sem ani nemusí vracať. Berte to ako výstrahu.“
A potom premenila lavicu na prasa a zase naspäť. Na všetkých to urobilo veľký dojem a už sa nevedeli dočkať, kedy začnú s premieňaním aj oni, no čoskoro pochopili, že ešte veľa vody pretečie, kým sa naučia premieňať nábytok na zvieratá. Najskôr celú večnosť písali veľmi zložité poznámky, potom dostal každý zápalku a mal ju premeniť na ihlu. Do konca hodiny sa viditeľná zmena so zápalkou podarila len Hermione Grangerovej; profesorka McGonagallová ukázala celej triede, aká je jej ihla lesklá a špicatá, a odmenila Hermionu jedným zo svojich vzácnych úsmevov.
Zo všetkého najviac sa celá trieda tešila na obranu proti temným silám, no hodiny profesora Quirrella boli úplným výsmechom. Celá učebňa smrdela cesnakom a každý vravel, že Quirrell tým chce odplašiť upíra, ktorého stretol v Rumunsku a ktorý by sa mal v týchto dňoch objaviť a uniesť ho. Svojim žiakom povedal, že turban, čo nosí, dostal od jedného afrického princa ako dôkaz vďaky za to, že oslobodil jeho krajinu od otravného zombiho, no tí mu tú historku príliš neverili. Seamus Finnigan sa totiž profesora dychtivo spýtal, ako toho zombiho zahnal, a Quirrell v tej chvíli očervenel a rozhovoril sa o počasí. Všimli si i to, že okolo turbana sa vznáša čudný pach – weasleyovské dvojčatá boli presvedčené, že aj v ňom má napchatý cesnak, aby ho chránil, kamkoľvek sa pohne.
Harrymu padol kameň zo srdca, keď zistil, že za ostatnými príliš nezaostáva. Veľa žiakov pochádzalo z muklovských rodín a podobne ako on, ani oni doteraz netušili, že sú čarodejníci a čarodejnice.
Preberali takú haldu učiva, že dokonca ani takí žiaci ako Ron príliš nevytŕčali.
Piatok bol pre Harryho a Rona veľkým dňom. Konečne sa im podarilo prísť na raňajky do Veľkej siene bez toho, aby zablúdili.
„Čo dnes máme?“ opýtal sa Harry Rona, keď si posýpal ovsenú kašu cukrom.
„Dve hodiny elixírov so Slizolinom,“ povedal Ron. „Snape je šéfom Slizolinu. Každý vraví, že vždy nadŕža svojim – aspoň sa presvedčíme, či je to pravda.“
„Keby tak McGonagallová nadržala nám,“ povzdychol si Harry. Profesorka McGonagallová bola vedúcou Chrabromilu, no to jej nebránilo v tom, aby im deň predtým nenaložila kopec úloh.
A vtom prišla pošta. Harry si už na to zvykol, no hneď prvý deň pri raňajkách utrpel obrovský šok – do Veľkej siene vtedy z ničoho nič vletela asi stovka sov, tie vytrvalo krúžili nad stolmi, kým nenašli svojich majiteľov, a potom im do lona púšťali listy a balíčky.