Harrymu nepriniesla Hedviga doposiaľ nič. Niekedy priletela, chvíľu mu ďobala do ucha, uždibla si kúsok hrianky a odletela s ostatnými školskými sovami späť do sovej voliéry. Dnes ráno sa však zniesla medzi nádobku s lekvárom a cukorničku a položila Harrymu na tanier list. Harry ho hneď otvoril. Bolo tam hrozným škrabopisom napísané:
Čauko Harry,
V piatok poobede tuším nemáš nič, nedošiel by si okolo tretej ku mne na čaj? Nech trocha pokecáme, aký si mal týždeň. Pošli odpoveď po Hedvige.
Harry si požičal Ronovo brko, na opačnú stranu listu napísal Určite prídem, uvidíme sa popoludní a Hedviga s ním odletela.
Ešte že sa Harry mohol tešiť na čaj u Hagrida, pretože čosi také strašné, ako bola hodina elixírov, dosiaľ nezažil.
Počas uvítacieho banketu nadobudol Harry dojem, že profesor Snape ho nebude mať rád. Na konci hodiny elixírov však vedel, že sa mýlil. Snape ho nielenže nemal rád – on ho priam nenávidel.
Hodina elixírov sa konala v jednom z hradných žalárov. Bolo tam chladnejšie ako hore v hrade a človek by sa tam cítil stiesnene aj vtedy, keby na stenách neviseli zaváraninové poháre, v ktorých plávali zvieratá v liehu.
Snape rovnako ako Flitwick začal hodinu tým, že vyvolával mená žiakov, a, podobne ako Flitwick, sa pri Harryho mene zastavil.
„Ach, áno,“ povedal potichu. „Harry Potter. Naša nová – hviezda.“
Draco Malfoy a jeho priatelia Crabbe a Goyle si zakryli ústa dlaňami a chichotali sa. Keď Snape skončil, pozrel sa na triedu. Mal čierne oči ako Hagrid, chýbala v nich však Hagridova neha. Boli studené a prázdne a pripomínali skôr tmavé tunely.
„Ste tu, aby ste si osvojili túto tajomnú vedu a umenie prípravy elixírov,“ začal. Rozprával šeptom, no rozumeli mu každé slovo – tak ako profesorka McGonagallová, aj Snape mal ten dar, že vedel bez akejkoľvek námahy dosiahnuť, aby bolo v triede absolútne ticho. „Keďže sa pri tom zaobídeme bez smiešnych pohybov prútika, mnohí z vás si budú zrejme myslieť, že nejde o čary. Neočakávam od vás, že dokážete v plnej miere pochopiť krásu jemne bublajúceho kotlíka, z ktorého vystupujú chvejúce sa pary, úžasnú moc tekutín prenikajúcich do ľudských žíl, ochromujúcich myseľ a opantávajúcich zmysly... Môžem vás naučiť, ako zavrieť do fľašky slávu, ako uvariť moc, či dokonca oddialiť smrť – za predpokladu, že nebudete takou istou bandou tupých hláv, aké zvyčajne učím.“
Po tomto krátkom príhovore zavládlo v žalári ešte hlbšie ticho. Harry a Ron si so zdvihnutým obočím vymenili začudovane pohľady. Hermiona Grangerová sedela na samom konci sedadla a bolo na nej vidno, že je pripravená okamžite dokázať, že ona teda tupá hlava nie je.
„Potter!“ zvolal odrazu Snape. „Čo získam, ak pridám do odvaru paliny pravej drvený koreň asfodelu?“
Aký koreň? Do akého odvaru? Harry pozrel na Rona, ten však hľadel rovnako bezradne ako on. Len Hermionina ruka vystrelila do vzduchu.
„Neviem, pane,“ povedal Harry.
Snape posmešne skrivil pery.
„No, no – sláva zrejme nie je všetko.“
Hermioninu ruku si vôbec nevšímal.
„Tak to skúsime ešte raz, Potter. Kde budete hľadať, keď vám poviem, aby ste mi doniesli bezoár?“
Hermiona natiahla ruku tak vysoko, že si ju takmer odtrhla, no Harry nemal ani potuchy, čo to len ten bezoár môže byť. Snažil sa nepozerať na Malfoya, Crabba a Goyla, ktorí sa od smiechu až tak natriasali.
„Neviem, pane.“
„Vy ste tú učebnicu ani len neotvorili, však, Potter?“
Harry sa zo všetkých síl usiloval hľadieť Snapovi priamo do studených očí. U Dursleyovcov si síce všetky učebnice prelistoval, no hádam si len Snape nemyslí, že si Tisíc zázračných bylín a húb bude pamätať od slova do slova?
Snape si Hermioninu dychtivú ruku ešte vždy nevšímal.
„Aký je rozdiel medzi aconitom lycoctonum a aconitom napellus?“
V tej chvíli Hermiona vyskočila z lavice a vytrčila ruku k stropu žalára.
„Neviem,“ povedal Harry potichu. „Ale myslím si, že Hermiona to vie, tak prečo nevyvoláte ju?“
Niekoľko žiakov sa zasmialo. Harry si všimol, že naňho Seamus žmurkol. Snape však spokojný nebol.
„Sadnite si,“ zrúkol na Hermionu. „Len pre vašu informáciu, Potter, asfodel a palina pravá vytvoria neuveriteľne silný elixír spánku, ktorému sa tiež vraví dúšok živej smrti. Bezoár je kameň zo žalúdka kozy, ktorý vás uchráni pred väčšinou jedov. A pokiaľ ide o aconitum lycoctonum a aconitum napellus, ide o dve príbuzné rastliny, prilbicu žltú a prilbicu modrú, ktoré poznáme aj pod názvom akonit. Jedovatú látku akonitín však obsahuje len druhá z nich. Je to jasné? Prečo si nik nerobí poznámky?“
Všetci začali zhľadúvať brká a pergameny. Do tej trmy-vrmy a šuchotu Snape povedaclass="underline" „A za to odvrávanie, Potter, stŕham Chrabromilu bod.“
Hodina elixírov pokračovala, situácia Chrabromilu sa však len zhoršovala. Snape ich rozdelil do dvojíc a dal im namiešať jednoduchý elixír na hojenie vyrážok. V dlhom čiernom plášti bol raz tu, raz tam, sledoval ich, ako vážia sušenú žihľavu a drvia hadie zuby a kritizoval každého okrem Malfoya, ktorého si zjavne obľúbil. Práve všetkým rozprával, nech sa pozrú, ako Malfoy vynikajúco uvaril rožkaté slimáky, keď žalár odrazu zaplnili oblaky jedovatého zeleného dymu a hlasné syčanie. Nevillovi sa akýmsi zázračným spôsobom podarilo roztaviť Seamusov kotlík na pokrútenú neforemnú hrudku a ich elixír tiekol po kamennej dlážke a vypaľoval žiakom diery do topánok. V priebehu niekoľkých sekúnd stála celá trieda na stoličkách a Neville, na ktorého zo zničeného kotlíka vyprsklo trochu vriacej tekutiny, plakal od bolesti a na rukách a nohách mu naskákali škaredé červené pľuzgiere.
„Idiot!“ zavrčal Snape a rozliatu kvapalinu odstránil jediným mávnutím prútika. „Určite ste pridali dikobrazie pichliače skôr, ako ste odstavili kotlík z ohňa.“
Neville kňučal a pľuzgiere sa mu vyhádzali aj po celom nose.
„Odveďte ho do nemocničného krídla,“ oboril sa Snape na Seamusa. Potom sa obrátil na Harryho a Rona, ktorí pracovali hneď vedľa.
„Potter, prečo ste mu nepovedali, aby tam tie pichliače nedával? Mysleli ste si, že ak on pohorí, vy vyniknete, však? Strhávam Chrabromilu ďalší bod.“
Bola to do neba volajúca nespravodlivosť, Harry otvoril ústa, že sa bude brániť, no Ron doňho nenápadne džugol.
„Vykašli sa na to,“ pošepol mu, „počul som, že Snape vie byť hrozne nepríjemný.“
Keď o hodinu neskôr vychádzali zo žalára hore schodmi, v hlave mu vírili myšlienky a náladu mal pod psa. Je tu len týždeň a vďaka nemu už stratil Chrabromil dva body – prečo ho Snape tak nenávidí?
„Neber si to tak,“ utešoval ho Ron, „Snape každú chvíľu strháva body aj Fredovi a Georgeovi. Ozaj, nemohol by som ísť k Hagridovi s tebou?“
Päť minút pred treťou vyšli z hradu a pustili sa krížom cez školský pozemok. Hagrid býval v malom drevenom domčeku na kraji Zakázaného lesa. Predo dvermi domčeka stáli baganče a kuša.
Harry zaklopal a zvnútra sa ozvalo horúčkovité škrabanie na dvere a ohlušujúci brechot. Vzápätí počuli Hagrida, ako volá: „K nohe, Tesák – k nohe.“
Dvere sa odchýlili a v štrbine sa zjavila Hagridova obrovská zarastená tvár.
„Moment,“ povedal. „K nohe, Tesák.“
Vpustil ich dnu a zo všetkých síl držal za obojok ozrutného, čierneho loveckého psa.
V dome bola len jedna miestnosť. Zo stropu viseli šunky a bažanty, na ohni vrela v medenom kotlíku voda a v rohu stála masívna posteľ s prešívanou prikrývkou.