„Vyzerá to tak,“ povedal Dumbledore. „Máme byť skutočne za čo vďační. Nedáte si citrónový drops?“
„Čo či si nedám?“
„Citrónový drops. Túto muklovskú sladkosť priam zbožňujem.“
„Nie, ďakujem,“ povedala profesorka McGonagallová stroho, akoby chcela naznačiť, že teraz naozaj nie je vhodná chvíľa na citrónové cukríky. „Ako som spomínala, aj v prípade, že Veď-Viete-Kto zmizol...“
„Moja milá profesorka, taká rozumná osoba ako vy by ho mala volať po mene. Celý ten nezmysel s Veď-Viete-Kým – jedenásť rokov sa snažím ľudí presvedčiť, aby ho označovali jeho pravým menom: Voldemort.“ Profesorka McGonagallová sa mykla, no Dumbledore, ktorý práve od seba odlepoval dva citrónové cukríky, sa tváril, že si to nevšimol. „Ak o ňom budeme i naďalej hovoriť ako o Veď-Viete-Kom, budú z toho len zmätky. Nevidím dôvod, prečo by sme sa mali báť vysloviť Voldemortovo meno.“
„Máte pravdu,“ povedala profesorka McGonagallová napoly rozhorčene, napoly obdivne. „Ale vy ste iný. Každý vie, že ste jediný, z koho mal Veď-Viete-Kto, no dobre teda, Voldemort, strach.“
„Lichotíte mi,“ povedal Dumbledore spokojne. „Voldemort má schopnosti, aké ja nikdy mať nebudem.“
„No len preto, lebo ste príliš – akoby som to – príliš ušľachtilý na to, aby ste ich použili.“
„Ešte že je tma. Naposledy som sa takto červenal, keď mi madam Pomfreyová povedala, že sa jej páčia moje nové chrániče na uši.“
Profesorka McGonagallová vrhla na Dumbledora prísny pohľad a povedala: „Sovy sú nič v porovnaní s rečami, ktoré kolujú. Viete, čo sa hovorí? Prečo zmizol? Čo ho vraj napokon zastavilo?“
Zdalo sa, že profesorka McGonagallová dospela k téme, o ktorej by rada diskutovala a ktorá bola dôvodom, prečo celučičký deň presedela na studenom, tvrdom múriku, pretože žiadna žena ani žiadna mačka by nedokázali pozerať na niekoho takým prenikavým pohľadom, aký práve teraz upierala na Dumbledora ona. Bolo jasné, že nech si vraví kto chce, čo chce, neuverí tomu dovtedy, kým jej Dumbledore nepotvrdí, že je to pravda. Dumbledore si však vyberal ďalší citrónový cukrík a neodpovedal.
„Vraví sa,“ naliehala, „že včera v noci sa Voldemort zjavil v Godricovej úžľabine. Prišiel vraj za Potterovcami. Hovorí sa, že Lily a James Potterovci sú – sú – že sú mŕtvi.“
Dumbledore prikývol. Profesorka McGonagallová zalapala po dychu.
„Lily a Iames... nemôžem tomu uveriť... nechcela som tomu veriť... Ach, Albus...“
Dumbledore natiahol ruku a pohladkal ju po pleci. „Ja viem... ja viem...“ povedal skľúčene.
Profesorka McGonagallová trasúcim sa hlasom pokračovala. „A to nie je všetko. Vraj chcel zabiť aj ich syna Harryho. No – nepodarilo sa mu to. Nepodarilo sa mu zabiť malého chlapca. Nik nevie prečo, alebo ako sa to stalo, no vraj keď sa mu nepodarilo zabiť Harryho Pottera, jeho moc odrazu pominula – a preto zmizol.“
Dumbledore smutne prikývol.
„Je – je to pravda?“ opýtala sa rozochveným hlasom profesorka McGonagallová. „Po tom všetkom, čo vykonal... toľkých ľudí, čo zmámil... nedokázal zabiť malého chlapca? Neuveriteľné... že ho zastavilo práve toto... ale ako je možné, že to Harry prežil?“
„Nezostáva nám nič iné, len hádať,“ povedal Dumbledore. „To sa už zrejme nikdy nedozvieme.“
Profesorka McGonagallová vytiahla čipkovanú vreckovku a prikladala si ju striedavo raz na jedno, raz na druhé oko pod okuliarmi. Dumbledore si zhlboka vzdychol, vybral z vrecka zlaté hodinky a zahľadel sa na ne; boli to veľmi čudné hodinky. Mali dvanásť ručičiek a žiadne čísla, pozdĺž okraja obiehali malé planéty. Muselo to mať nejaký zmysel, lebo Dumbledore ich po chvíli zastrčil späť do vrecka so slovami: „Hagrid mešká. Od neho viete, že tu budem, však?“
„Áno,“ odvetila profesorka McGonagallová. „Ale vy mi zrejme neprezradíte, prečo ste si spomedzi všetkých miest vybrali práve toto?“
„Preto, lebo chcem Harryho doručiť k jeho strýkovi a tete. Sú to jeho jediní príbuzní.“
„Hádam len – hádam len nechcete povedať, že k tým ľuďom, čo bývajú tu?“ zdesila sa profesorka McGonagallová, vyskočila na rovné nohy a ukazovala na číslo 4. „Dumbledore – to nemôžete! Pozorovala som ich celý deň. Na svete nenájdete dvoch ľudí, ktorí by sa od nás líšili viac ako títo tu. A ten ich syn – bola som svedkom, ako šiel so svojou mamou hore touto ulicou a po celý čas ju kopal a jačal, že chce maškrtu. A tu má bývať Harry Potter?!“
„Tu mu bude najlepšie,“ vyhlásil Dumbledore. „Keď bude starší, jeho strýko a teta mu všetko vysvetlia. Napísal som im list.“
„List?“ neverila profesorka McGonagallová vlastným ušiam a zhrozená si znova sadla na múrik. „A vy si, Dumbledore, naozaj myslíte, že toto všetko sa dá vysvetliť jedným listom? Títo ľudia mu nikdy nebudú rozumieť! Bude slávny – stane sa legendou, nečudovala by som sa, keby dnešok vošiel do histórie ako Deň Harryho Pottera – o Harrym sa budú písať knihy – jeho meno bude poznať každé malé dieťa v našom svete!“
„Presne tak,“ prikývol Dumbledore a veľmi vážne sa zahľadel ponad polmesiacové sklá svojich okuliarov. „To by poplietlo hlavu každému chalanovi. Presláviť sa skôr než vedieť chodiť a rozprávať! Presláviť sa niečím, čo si dokonca nebude ani pamätať! Uvedomte si, že kým to pochopí, bude preňho naozaj lepšie, keď bude vyrastať niekde úplne mimo.“
Profesorka McGonagallová otvorila ústa, no potom si to rozmyslela, naprázdno preglgla a po chvíli riekla: „Hej – hej, máte pravdu, samozrejme. Ale ako sa sem ten chlapec dostane, Dumbledore?“ Odrazu sa zahľadela na jeho plášť, akoby si myslela, že ho ukrýva pod ním.
„Hagrid ho prinesie.“
„Myslíte si, že je – rozumné – zveriť Hagridovi takúto dôležitú vec?“
„Hagridovi by som zveril aj svoj život,“ vyhlásil Dumbledore.
„Netvrdím, že nemá srdce na správnom mieste,“ povedala profesorka McGonagallová s nevôľou, „musíte však pripustiť, že nie je príliš spoľahlivý. Je o ňom známe, že si občas trochu – čo to bolo?“
Ticho vôkol nich preťalo vzdialené dunenie. Postupne silnelo a oni hľadeli striedavo na dolný a horný koniec ulice, kedy sa objaví svetlo; dunenie prerástlo v burácanie a oni vzhliadli k oblohe – zhora zo vzduchu spadla obrovská motorka a pristála na ceste rovno pred nimi.
Tá motorka bola obrovská, no to ešte nebolo nič v porovnaní s chlapom, čo sedel na nej. Bol dvakrát taký vysoký ako normálny muž a minimálne päťkrát taký široký. Skrátka, bol priveľký na to, aby bol skutočný, a pôsobil naozaj divoko – väčšinu tváre mu zakrývali dlhé chumáče strapatých čiernych vlasov a brady, dlane mal ako vrchnáky z odpadkových košov a jeho nohy vyzerali v kožených bagančiach ako delfínie mláďatá. V obrovitánskych rukách držal uzlíček zabalený v deke.
„Hagrid,“ prihovoril sa mu Dumbledore a v jeho hlase bolo cítiť úľavu. „Konečne ste tu. Kde ste zohnali tú motorku?“
„Žičal som si ju, pán profesor Dumbledore,“ odvetil obor a opatrne zliezal z motorky. „Od mladého Siriusa Blacka. Tu je, pane.“
„Nemali ste nejaké problémy?“
„Nie, pane – dom bol skoro na prach, no dostal som ho von skôr, ako sa tam vyrojili muklovia. Keď sme fičali nad Bristolom, zaspal.“
Dumbledore a profesorka McGonagallová sa naklonili nad uzlíček v deke. Zazreli chlapčeka, ktorý tuho spal. Na čele pod čiernou šticou zbadali čudne zakrivenú jazvu v tvare blesku.
„To je to, kam ho...?“ zašepkala profesorka McGonagallová.
„Áno,“ odpovedal Dumbledore. „Tá jazva mu zostane naveky.“
„A nemohli by ste s tým niečo urobiť, Dumbledore?“