„Zmizni, Zloduch!“ okríkla ho. Duch Zloduch hodil kriedu do misky, tá hlasno cinkla a nadávajúc uletel. Profesorka McGonagallová zabuchla dvere a otočila sa k obom chlapcom.
„Potter, toto je Oliver Wood. Wood – našla som stíhača.“
Woodov nechápavý výraz sa zmenil na radostný.
„To myslíte vážne, pani profesorka?“
„Úplne vážne,“ povedala profesorka McGonagallová radostne. „Ten chlapec má prirodzený talent. V živote som nič také nevidela. Naozaj ste sedeli na metle po prvý raz, Potter?“
Harry mlčky prikývol. Nechápal síce, o čo ide, no nemal pocit, že by ho išli vyhodiť. Pomaly sa mu prestávali aj kolená podlamovať.
„Strmhlav sa spustil dvadsať metrov a chytil tú vecičku tesne nad zemou,“ vysvetľovala profesorka McGonagallová nadšene Woodovi. „A nemá na sebe jediný škrabanec. To nedokázal ani Charlie Weasley.“
Wood sa tváril, akoby sa mu odrazu splnil jeho vytúžený sen.
„Už si niekedy videl hrať metlobal, Potter?“ opýtal sa a hlas sa mu triasol vzrušením.
„Wood je kapitán nášho metlobalového družstva,“ vysvetlila mu profesorka McGonagallová.
„Na stíhača má ideálnu postavu,“ povedal uznanlivo Wood a chodil okolo Harryho, nespúšťajúc z neho zrak. „Ľahký – rýchly – musíme mu zohnať nejakú slušnú metlu, pani profesorka – Nimbus 2000 alebo Ometlo 7.“
„Porozprávam sa s profesorom Dumbledorom, či by sme mohli v jeho prípade porušiť pravidlo, že prváci nesmú hrať zápasy. Musíme urobiť všetko pre to, aby sme mali lepšie družstvo ako minulý rok. Potom, čo nás Slizolin v tom poslednom zápase tak prevalcoval, som sa Severusovi Snapovi niekoľko týždňov hanbila pozrieť do očí...“
Profesorka McGonagallová sa ponad sklá okuliarov prísne zahľadela na Harryho.
„Dúfam, že budete poriadne trénovať, Potter, lebo v opačnom prípade by som vás predsa len musela potrestať.“
Odrazu sa však usmiala.
„Váš otec by bol na vás hrdý,“ povedala. „Bol totiž vynikajúcim metlobalistom.“
„Ty žartuješ.“
Večerali. Harry práve vyrozprával Ronovi, čo sa stalo potom, ako odišiel s profesorkou McGonagallovou. Ron si práve chcel dať do úst kus mäsa s omáčkou, no celkom na to zabudol.
„Máš robiť stíhača?“ čudoval sa. „Prváci predsa nikdy – to budeš najmladší hráč za posledných...“
„...sto rokov,“ pomohol mu Harry a hádzal do seba zemiaky. Po tom náročnom popoludní veru riadne vyhladol. „Wood mi to povedal.“
Rona to úplne vyviedlo z miery, neveriac vlastným ušiam zízal na Harryho s otvorenými ústami.
„Na budúci týždeň začnem trénovať,“ pokračoval Harry. „Len o tom, prosím ťa, nikomu nehovor, Wood chce, aby to bolo prekvapenie.“
V tej chvíli vošli do siene Fred a George Weasleyovci, pohľadom našli Harryho a zamierili rovno k nemu.
„Si chlapík,“ povedal George potichu. „Wood nám to už povedal. Aj my sme v družstve – sme triafači.“
„Tento rok musíme ten metlobalový pohár vyhrať,“ dodal Fred. „Nevyhrali sme odvtedy, čo Charlie odišiel, no tento rok budeme mať skvelé družstvo. Musíš byť fakt dobrý, Potter, Wood takmer skákal od radosti, keď nám to hovoril.“
„Ale už musíme ísť, Lee Jordan tvrdí, že našiel nový tajný východ zo školy.“
„Určite je to ten za sochou Gregora Podlízavého, ktorý sme objavili už ako prváci. Tak zatiaľ ahojte.“
Ešte ani dobre neodišli a objavil sa ktosi oveľa menej vítaný: Malfoy, v sprievode Crabba a Goyla.
„Tak čo, posledná večera chutí? Kedy ti ide vlak k muklom?“
„Keď si na zemi a máš po boku tie dve chudorľavé cintľavky, si oveľa odvážnejší,“ povedal Harry nebojácne. Crabbe a Goyle boli síce všetko iné, len nie chudorľavé cintľavky, no keďže za Profesorským stolom sedeli všetci učitelia, nemohli robiť nič iné, iba škaredo zazerať a praskať si hánky na rukách.
„Dokážem si to s tebou vybaviť aj sám,“ povedal Malfoy. „Dnes v noci, ak chceš. Čarodejnícky súboj. Len prútiky – bez dotyku. Je ti niečo? Zrejme si nikdy nepočul o čarodejníckom dueli, čo?“
„Jasné, že počul,“ vyskočil Ron. „Som jeho sekundant a tvoj je kto?“
Malfoy sa zahľadel na Crabba a Goyla a chvíľu si ich premeriaval.
„Crabbe,“ povedal napokon. „O polnoci, môže byť? Stretneme sa v Sieni slávy, tá sa nikdy nezamyká.“
Keď Malfoy odišiel, Ron s Harrym sa pozreli jeden na druhého.
„Čo je to čarodejnícky súboj?“ opýtal sa Harry. „A čo to znamená, že si môj sekundant?“
„No, že ťa zastúpim, keď zomrieš,“ povedal Ron len tak ledabolo a uprel pohľad na studenú zemiakovú kašu. Ale keď si všimol, ako sa Harry tvári, rýchlo dodaclass="underline" „Ľudia však väčšinou zomierajú len pri ozajstných súbojoch, so skutočnými čarodejmi, vieš. Vy dvaja s Malfoyom budete na seba maximálne iskriť. Ani jeden z vás nevie natoľko čarovať, aby tomu druhému naozaj ublížil. Zrejme čakal, že odmietneš.“
„A čo ak mávnem prútikom, a nič sa nestane?“
„Tak ho odhodíš a tresneš ho päsťou do nosa,“ navrhol Ron.
„Prepáčte.“
Obaja pozreli tým smerom. Bola to Hermiona Grangerová.
„Vari sa tu človek nemôže ani v pokoji najesť?“ opýtal sa Ron.
Hermiona si ho nevšímala a obrátila sa na Harryho.
„Nemohla som nepočuť, o čom ste sa s Malfoyom rozprávali...“
„Ale mohla,“ zašomral Ron.
„...nesmiete sa túlať v noci po škole, ak vás chytia – čo vás určite chytia – príde Chrabromil o ďalšie body. Je to od vás veľmi sebecké.“
„Ty sa radšej nestaraj do toho, do čoho ťa nič,“ odrovnal ju Harry.
„Zbohom,“ povedal Ron.
No pravdu povediac, nie je to bohvieaké úspešné zavŕšenie dňa, pomyslel si Harry, keď ležal horeznačky v posteli a počúval, ako Dean a Seamus spokojne odfukujú (Neville sa ešte stále nevrátil z nemocničného krídla). Ron mu celý večer dával rady typu: „Ak sa ťa pokúsi zakliať, radšej sa vzdaj, lebo neviem, či si v tom strese spomeniem na protikliatbu.“ Bolo viac než isté, že ich buď Filch, alebo pani Norrisová načapajú, a Harry veľmi dobre vedel, že viacnásobné porušenie školského poriadku v jednom dni sa mu nemusí vyplatiť. Na druhej strane sa mu však v tme ustavične objavovala Malfoyova škodoradostná tvár – a toto bola jedinečná príležitosť, ako sa s ním stretnúť zoči-voči a dať mu na frak. To si predsa nemohol nechať ujsť.
„Pol dvanástej,“ zašepkal napokon Ron, „mali by sme ísť.“
Obliekli si župany, schytili prútiky a vykradli sa z izby, zišli dolu točitým schodišťom do klubovne Chrabromilu. V kozube ešte tlelo zopár uhlíkov a v ich slabom svetle vyzerali kreslá ako pričupené tmavé tiene. Vykročili k otvoru za podobizňou, keď tu sa z kresla pri nich z ničoho nič ozvalo: „Nemôžem uveriť tomu, čo robíte, Harry.“
Rozsvietila sa lampa. Bola to Hermiona Grangerová, na sebe mala ružový župan a mračila sa na nich.
„Dobre ma počúvaj!“ okríkol ju Ron nahnevane. „Už aj choď spať!“
„Mala som to povedať tvojmu bratovi,“ povedala Hermiona: „Percy – je prefekt, ten ti by to určite zatrhol.“
Harry nevedel pochopiť, ako môže byť niekto taký dotieravý.
„Poď,“ vyzval Rona. Odsunul obraz Tučnej panej a obaja preliezli otvorom v stene.
Hermiona sa však rozhodla, že sa tak ľahko nevzdá. Prepchala sa dierou v stene hneď za Ronom a sipela na nich ako rozzúrená hus.
„Na Chrabromile vám vôbec nezáleží, myslíte stále iba na seba, nechcem, aby Slizolin vyhral školský pohár, ale kvôli vám prídeme o všetky body, ktoré som dostala od profesorky McGonagallovej za to, že som na hodinách transfigurácie vedela všetky zaklínadlá.“