„Odpáľ.“
„Dobre, ale ja som vás varovala, spomeňte si na moje slová, keď budete zajtra sedieť vo vlaku smerom domov, pretože vy dvaja ste...“
Čo sú, to sa už nedozvedeli. Hermiona sa zvrtla k podobizni Tučnej panej, že ide naspäť, no hľadela na prázdny obraz. Tučná pani si odskočila niekam na nočnú návštevu a Hermiona zostala vymknutá pred Chrabromilskou vežou.
„Čo mám teraz robiť?“ zapišťala.
„To je tvoj problém,“ povedal Ron. „My musíme ísť, lebo prídeme neskoro.“
Neprišli ešte ani na koniec chodby, keď ich Hermiona dobehla.
„Idem s vami,“ povedala.
„To teda nejdeš.“
„Vari si myslíte, že tu budem stáť a čakať, kým ma Filch načapá? Ak nás chytí všetkých troch, poviem mu pravdu, že som sa vás snažila zadržať, a vy mi to potvrdíte.“
„Teda ty si ale drzá!“ oboril sa na ňu Ron.
„Prestaňte, vy dvaja!“ zahriakol ich Harry. „Niečo som začul. Nejaké ručanie.“
„Pani Norrisová?“ vyhŕkol Ron a žmurkal do tmy.
Nebola to pani Norrisová. Bol to Neville. Ležal schúlený na zemi a tuho spal, no keď k nemu podišli bližšie, strhol sa.
„Vďakabohu, že ste prišli! Som tu už niekoľko hodín, neviem si spomenúť na to nové heslo a nemôžem sa dostať na intrák.“
„Buď tichše, Neville. Heslo je ,prasačí rypák‘, ale veľmi ti nepomôže, lebo Tučná pani si niekam odskočila.“
„Čo tvoja ruka?“ opýtal sa Harry.
„V poriadku,“ povedal Neville a natrčil im ju. „Madam Pomfreyová mi ju napravila za necelú minútu...“
„Fajn – počuj, Neville, musíme si niečo vybaviť, uvidíme sa neskôr...“
„Nenechávajte ma tu!“ vykríkol Neville a ťažkopádne vstal. „Nechcem tu zostať sám, už dva razy tadiaľto preletel Krvavý barón.“
Ron sa pozrel na hodinky a vrhol na Hermionu a Nevilla zlostný pohľad.
„Ak nás kvôli vám chytia, nebudem mať pokoja, kým sa nenaučím a nevyskúšam na vás tú Satanovu kliatbu, o ktorej nám vravel Quirrell.“
Hermiona otvorila ústa, možno chcela Ronovi povedať presné znenie Satanovej kliatby, Harry však na ňu zasyčal, aby bola ticho, a pokynul im, nech ho nasledujú.
Zakrádali sa chodbami, na ktoré cez vysoké okná dopadali pásy mesačného svitu. Pred každým rohom čakali, že natrafia na Filcha alebo pani Norrisovú, mali však šťastie. Vybehli hore schodmi na tretie poschodie a po prstoch sa zakrádali do Siene slávy.
Malfoy a Crabbe tam ešte neboli. V mesačnom svite sa trblietali vitríny s krištáľovými trofejami. V tme svetielkovali strieborné a zlaté čaše, odznaky, medaily a sošky. Zakrádali sa pozdĺž stien a očami sledovali dvere na oboch stranách miestnosti. Harry vytiahol prútik pre prípad, že by Malfoy vbehol dnu a začal hneď čarovať. Minúty pomaly ubiehali.
„Mešká, možno sa zľakol,“ zašepkal Ron.
Odrazu z vedľajšej miestnosti zaznel akýsi zvuk a oni od strachu až tak nadskočili. Harry zdvihol prútik nad hlavu a vtedy začuli niečí hlas – nepatril však Malfoyovi.
„Len ňuchaj, moja milá, možno sa ukrývajú niekde v rohu.“
To sa Filch rozprával s pani Norrisovou. Na smrť vydesený Harry kývol ostatným trom, aby ho okamžite nasledovali; odcupitali potichu k dverám, čo najďalej od Filchovho hlasu. Nevillov plášť len tak-tak stihol zmiznúť za rohom, keď začuli, že Filch vošiel do Siene slávy.
„Musia byť niekde tu,“ vrčal, „asi sa skryli.“
„Tadiaľto!“ zavelil Harry pošepky a vystrašení sa zakrádali dlhočiznou chodbou lemovanou samými brneniami. Počuli, ako sa k nim Filch blíži. Neville od ľaku náhle zapišťal a pustil sa do behu – zakopol, zakvačil sa Ronovi okolo pása a obaja sa kotúľali rovno do jedného z brnení.
Ozval sa taký rachot a buchot, že to muselo zobudiť celý hrad.
„UTEKAJTE!“ zvolal Harry a všetci štyria sa rozbehli dolu chodbou, ani sa neobzreli, či je Filch za nimi – vyleteli z dverí a hnali sa chodbou a potom ďalšou a ďalšou, Harry na čele, netušiac, kde sú a ktorým smerom idú – preliezli poza gobelín a ocitli sa v tajnej spojovacej chodbe, prebehli ňou a vyšli pri učebni čarovania, o ktorej vedeli, že je úplne na opačnej strane ako Sieň slávy.
„Tuším sme sa ho striasli,“ fučal Harry, oprel sa o studenú stenu a utieral si spotené čelo. Neville stál v predklone, dychčal a prskal.
„Ja – som – to – vra – ve – la,“ lapala po dychu Hermiona a držala sa za hrudnú kosť, „ja – som – to – vra – ve – la.“
„Musíme sa vrátiť do veže,“ povedal Ron, „čo najrýchlejšie.“
„Malfoy ťa oklamal,“ povedala Harrymu Hermiona. „Ešte stále ti to nedošlo? Vôbec sa s tebou nechcel stretnúť – Filch vedel, že niekto je v Sieni slávy, Malfoy ťa určite bonzol.“
Harry si pomyslel, že zrejme má pravdu, no nahlas to nepovedal.
„Ideme.“
Nebolo to však také jednoduché. Neprešli ani dvanásť krokov, keď neďaleko nich vrzla kľučka a z jednej triedy čosi vyletelo.
Bol to duch Zloduch. Pozrel sa na nich a natešený zvýskol.
„Buď ticho, Zloduch – prosím – prezradíš nás.“
Duch Zloduch sa začal chichotať.
„Ale, ale, prváčikovia, to sa môže, túlať sa o polnoci kade-tade? No, no, no. Kto sa túla po noci, tomu už niet pomoci.“
„Neprezraď nás, Zloduch, prosím.“
„Mal by som to oznámiť Filchovi, veru mal,“ povedal Zloduch sladučkým hlasom a očká sa mu zlomyseľne leskli. „Je to pre vaše dobro, chápete.“
„Uhni nám z cesty!“ okríkol ho Ron – to však bola veľká chyba.
„ŠTUDENTI NA CHODBE!“ zahrmel Zloduch. „ŠTUDENTI OPUSTILI POSTELE A SÚ PRI UČEBNI ČAROVANIA!“
Zohli hlavy, prebehli popod Zloduchom, trielili, čo im sily stačili, až na koniec chodby a vrazili do nejakých dverí – tie však boli zamknuté.
„No zbohom!“ vzdychol Ron, keď bezradne mykali kľučkou. „Už sme došli! To je náš koniec!“
Počuli kroky, to sa už Filch ozlomkrky hnal za Zloduchovým hlasom.
„Uhnite,“ zavrčala Hermiona. Schmatla Harryho prútik, zaťukala ním na dvere a zašepkala: „Alohomora!“
Zámok cvakol a dvere sa rozleteli – vbehli dnu, rýchlo ich za sebou zabuchli, pritisli na ne uši a načúvali.
„Kadiaľ išli, Zloduch?“ opýtal sa Filch. „Rýchlo, vrav.“
„Povedz ,prosím‘.“
„Nezahrávaj sa so mnou, Zloduch, pýtam sa ťa, kadiaľ išli?“
„Ak nepoprosíš, tak ti nič nepoviem,“ povedal duch Zloduch znudeným, monotónnym hlasom.
„Dobre teda – prosím.“
„NIČ NEPOVIEM! Hahaha! Mal si poprosiť skôr! Ha ha! Hahaha!“ počuli ducha Zloducha, ako odšušťal preč a zanechal tam rozčúleného Filcha, nech zúri, koľko chce.
„Myslí si, že tie dvere sú zamknuté,“ zašepkal Harry. „Zrejme sme v suchu – prestaň s tým, Neville!“ Neville už dobrú minútu mykal Harryho za rukáv županu. „Čo je?“
Harry sa otočil – a bolo mu celkom jasné, čo je. Chvíľu mal pocit, že je to zlý sen – toto bolo už naozaj príliš, po všetkom, čo práve prežili.
Neboli v miestnosti, ako si mysleli, ale na chodbe. Na zakázanej chodbe na treťom poschodí. A teraz videli, prečo je zakázaná.
Pozerali sa priamo do očí ozrutnému psovi, ktorý vypínal celý priestor medzi podlahou a stropom. Mal tri hlavy. Tri páry vypučených, zlostných očí; tri ňufáky, ktorých nozdry sa chveli a šklbali a mierili priamo na nich; tri vlhké papule a spomedzi žltých tesákov viseli slizké povrazy slín.
Stál pokojne, všetkých šesť očí upieral rovno na nich a Harrymu bolo jasné, že sú nažive len vďaka tomu, že tá obluda sa ešte nestihla spamätať z prvého prekvapenia. No zúrivé vrčanie jasne naznačovalo, čo bude nasledovať.