Harry schmatol kľučku – ak si má vybrať medzi Filchom a smrťou, vyberie si radšej Filcha.
Vycúvali von – Harry pribuchol dvere a uháňali preč, takmer sa ani nohami zeme nedotýkali. Filch zrejme vyrazil za nimi opačným smerom, pretože ho nikde nevideli, no bolo im to aj tak fuk – teraz túžili iba po tom, aby vzdialenosť medzi nimi a tou obludou bola čo najväčšia. Zastavili sa až pred podobizňou Tučnej panej na siedmom poschodí.
„Kde ste, boli, prepánajána?“ opýtala sa, keď videla ich rozviate župany a červené, upotené tváre.
„To si nevšímajte – prasačí rypák, prasačí rypák,“ drmolil Harry a odsunul obraz. Preliezli do klubovne a celí roztrasení sa zvalili do kresiel.
Hodnú chvíľu nik neprehovoril. Neville vyzeral, že už v živote neprehovorí.
„Čo im to zišlo na um, ukrývať takéto niečo v škole?“ krútil hlavou Ron. „Psov treba predsa cvičiť, a zvlášť takéhoto.“
Hermione sa spolu s dychom vrátila aj zlá nálada.
„Vy zrejme nepoužívate oči, však?“ oborila sa na nich. „Nevšimli ste si, na čom ten pes stál?“
„Na dlážke?“ tipol si Harry. „Nepozeral som sa mu na laby, úplne mi stačili jeho hlavy.“
„Nie, na dlážke nie. Stál na padacích dvierkach. Určite niečo strážil.“
Vstala a zagánila na nich.
„Dúfam, že ste so sebou spokojní. Mohlo byť po nás – ba čo horšie, mohli nás vyraziť. Teraz, ak by ste sa neurazili, idem spať.“
Ron za ňou pozeral s otvorenými ústami.
„Nie, neurazíme sa,“ povedal. „Človek by si myslel, že sme ju nútili, aby šla s nami.“
Keď si Harry líhal do postele, v hlave mu zneli Hermionine slová. Ten pes niečo stráži... Čo to Hagrid vravel? Ak chce človek niečo ukryť, Gringottbanka je tým najbezpečnejším miestom na svete – možno s výnimkou Rokfortu.
Zdalo sa, že Harry už prišiel na to, kam sa podel ten malý, špinavý balíček z trezoru sedemstotrinásť.
10
Halloween
Na druhý deň Malfoy neveril vlastným očiam, keď zistil, že Harry s Ronom sú stále na Rokforte. Vyzerali trochu unavení, ale inak žiarili spokojnosťou. Ráno sa Harrymu a Ronovi javilo ich nočné stretnutie s trojhlavým psom ako vynikajúce dobrodružstvo a tešili sa na ďalšie. Harry už stihol Ronovi povedať o balíčku, ktorý zrejme preniesli z Gringottbanky na Rokfort, a obaja strávili dlhý čas dohadovaním, čo v ňom asi len môže byť, keď to tak strážia.
„Buď je to niečo veľmi cenné, alebo niečo veľmi nebezpečné,“ uzavrel debatu Ron.
„Alebo oboje,“ dodal ešte Harry.
No keďže vedeli iba to, že ten tajomný predmet je dlhý asi päť centimetrov, bez ďalších informácií nemali šancu zistiť, čo to je.
Neville ani Hermiona nejavili najmenší záujem dozvedieť sa, čo sa pod psom a padacími dvierkami ukrýva. Nevillovou jedinom starosťou bolo nikdy viac sa k tomu psisku nepriblížiť.
Hermiona sa s Harrym a Ronom nerozprávala, a keďže bola panovačná bifľoška, pre oboch to bolo skôr vykúpenie ako trest. Mysleli teraz len na to, ako sa Malfoyovi pomstiť, a na ich veľkú radosť sa im na to naskytla príležitosť hneď na druhý týždeň, keď prišla pošta.
Len čo sovy ako obyčajne zaplavili Veľkú sieň, pozornosť všetkých upútal dlhý, tenký balíček, ktorý nieslo šesť veľkých plamienok driemavých. Aj Harry, rovnako ako ostatní, bol zvedavý, čo v tom balíčku môže byť, a keď sa sovy zniesli nad ich stôl a položili ho priamo pred neho, od prekvapenia mu padla slaninka na zem. Plamienky odleteli, vzápätí priletela ďalšia sova a pustila na balíček akúsi obálku.
Harry otvoril najskôr list, a urobil dobre, pretože v ňom stálo:
NEOTVÁRAJTE BALÍČEK PRI STOLE. Je v ňom Váš nový Nimbus 2000, nechcem však, aby všetci videli, že ste dostali metlu, pretože by takú chceli hneď všetci. Dnes večer máte prvý tréning, Oliver Wood Vás bude o siedmej čakať na metlobalovom ihrisku.
Harry podal lístok Ronovi a pri pomyslení na Malfoya len s námahou skrýval škodoradosť.
„Nimbus 2000!“ vzdychol Ron závistlive . „Takej som sa v živote ani len nedotkol.“
Náhlivo opustili sieň, pretože chceli metlu rozbaliť ešte pred vyučovaním, no v polovici vstupnej haly im cestu zahradili Crabbe a Goyle. Malfoy vytrhol Harrymu balíček z ruky a ohmatal ho.
„To je metla,“ zhodnotil a hodil ju naspäť Harrymu, v tvári sa mu zračila závisť i hnev. „Toto si veru odskáčeš, Potter, prváci to majú zakázané.“
Ron to už nemohol dlhšie vydržať.
„To nie je hocijaká oblietaná metla,“ povedal, „ale Nimbus 2000. Čo si vravel, že máš doma? Kométu 260?“ Ron sa uškrnul na Harryho. „Kométy sú síce vymakané, ale na Nimbusy ani zďaleka nemajú.“
„Čo ty o tom môžeš vedieť, Weasley, ty, čo si nemôžeš dovoliť ani pol rúčky,“ osopil sa naňho Malfoy. „S bratmi určite musíte šetriť vetvičku po vetvičke.“
Ron chcel práve niečo namietnuť, no v tej chvíli sa vedľa Malfoya objavil profesor Flitwick.
„Dúfam, že sa nehádate, chlapci?“ zapišťal.
„Potter dostal metlu, pán profesor,“ povedal rýchlo Malfoy.
„Áno, áno, veľmi správne,“ prikyvoval profesor Flitwick a usmieval sa pri tom na Harryho. „Profesorka McGonagallová mi už všetko, povedala. A akýže je to model?“
„Nimbus 2000, pane,“ odvetil Harry a mal čo robiť, aby sa pri pohľade na zhrozeného Malfoya nerozrehotal. „A za to, že som ju dostal, vďačím tuto Malfoyovi,“ dodal.
Harry a Ron utekali hore schodmi a išli sa popučiť od smiechu.
„Veď je to pravda,“ uškŕňal sa Harry, keď vyšli na samý vrch mramorového schodišťa. „Keby neukradol Nevillovi ten Nezabudal, nebol by som v družstve...“
„Takže vy to beriete ako odmenu za porušovanie školského poriadku?“ ozval sa nahnevaný hlas za nimi. Hore schodmi sa hnala Hermiona a znechutene hľadela na balíček v Harryho ruke.
„Myslel som si, že sa s nami nerozprávaš,“ povedal Harry.
„Veru, pokojne v tom môžeš pokračovať,“ povedal Ron, „ani nevieš, ako nám to robí dobre.“
Hermiona odpochodovala s nosom zapichnutým do neba.
Harry sa v ten deň len ťažko sústredil na vyučovanie. Mysľou bol každú chvíľu buď na internátnej izbe, kde pod posteľou ležala jeho nová metla, alebo na metlobalovom ihrisku, kde bude mať večer tréning. Večeru do seba nahádzal, ani poriadne nevedel, čo je, a potom vybehol s Ronom hore schodmi, aby si konečne rozbalil svoj Nimbus 2000.
„Páni!“ zvolal Ron, keď na Harryho posteli zbadal rozbalenú metlu.
Dokonca i Harrymu, ktorý toho o metlách veľa nevedel, sa zdala nádherná. Štíhla, lesklá, s mahagónovou rúčkou, dlhým chvostom z rovných prútikov a zlatým nápisom Nimbus 2000 navrchu.
Keď sa priblížila siedma hodina, Harry vyšiel z hradu a vykročil súmrakom smerom k meltobalovému ihrisku. Na štadióne doposiaľ nebol. Vôkol neho sa nachádzali stovky sedadiel a tribúny stáli vysoko nad zemou, aby diváci videli, čo sa vo vzduchu deje. Po oboch stranách ihriska stáli tri zlaté žrde s obručami na konci. Harrymu to pripomínalo plastové paličky s krúžkom, cez ktoré muklovské deti fúkali bubliny, len s tým rozdielom, že tieto mali pätnásť metrov.
Harry sa nevedel dočkať, kedy bude opäť lietať. Napokon to čakanie nevydržal, vysadol na metlu a odpichol sa od zeme. To vám bol pocit – niekoľkokrát preletel obručami a potom sa preháňal horedolu po ihrisku. Nimbus 2000 reagoval aj na ten najjemnejší dotyk.
„Hej, Potter, poď dolu!“
To naňho volal Oliver Wood. Pod pazuchou niesol veľkú drevenú debničku. Harry pristál vedľa neho.
„Lietaš fakt krásne,“ pochválil ho Wood a v očiach sa mu zablysli iskierky, „už chápem, čo tým McGonagallová myslela... máš naozaj talent. Dnes večer ťa trochu oboznámim s pravidlami a potom budeš trénovať trikrát do týždňa spolu s ostatnými.“