Otvoril debničku. Vnútri boli štyri loptičky; dve rovnaké a zvyšné dve každá iná.
„Takže,“ začal Wood, „pravidlá metlobalu sú veľmi ľahké, avšak hrať ho až také ľahké nie je. Na každej strane je po sedem hráčov. Traja z nich sú triafači.“
„Traja triafači,“ opakoval Harry, zatiaľ čo Wood vyberal sýtočervenú loptu, ktorá veľkosťou pripomínala futbalovú.
„Toto je prehadzovačka,“ povedal Wood. „Triafači si ju navzájom prihrávajú a snažia sa trafiť ju do niektorej z obručí a dať tak gól. Za každý gól si družstvo pripíše desať bodov. Je to zatiaľ jasné?“
„Triafači si hádžu prehadzovačku a snažia sa trafiť ju do obruče, aby dali gól,“ odrecitoval Harry. „To je niečo podobné ako basketbal, akurát košov je šesť a lieta sa pritom na metle, nie?“
„Čo je to basketbal?“ spýtal sa Wood nechápavo.
„Ale nič,“ zahovoril to rýchlo Harry.
„Na každej strane je potom jeden hráč, ktorému hovoríme strážca – strážcom Chrabromilu som ja. Mojou úlohou je lietať okolo obručí a zabrániť súperovi, aby dal gól.“
„Traja triafači, jeden strážca,“ zopakoval Harry, pevne odhodlaný si všetko zapamätať. „Tí hrajú s prehadzovačkou. Dobre, mám to. A tieto sú načo?“ ukázal na zvyšné tri lopty v debničke.
„Hneď ti ukážem,“ povedal Wood. „Chyť to.“
Podal Harrymu malú pálku, vyzerala skoro ako bejzbalová, len bola o niečo kratšia.
„Teraz ti predvediem, čo robia dorážačky,“ povedal Wood. „Dorážačky sú tieto dve.“
Ukázal Harrymu dve rovnaké lopty, čierne ako uhoľ a o niečo menšie ako prehadzovačka. Harrymu sa zdalo, akoby sa zo všetkých síl pokúšali vyvliecť zo sieťky, ktorou boli prichytené vo vnútri debničky.
„Ustúp,“ prikázal mu Wood. Sklonil sa nad debničku a uvoľnil jednu dorážačku.
Čierna lopta sa okamžite vymrštila vysoko do vzduchu a vzápätí sa rútila priamo Harrymu na hlavu. Harry v snahe zabrániť jej, aby mu rozbila nos, ju odrazil pálkou a ona letela cikcakovito dohora – krúžila im nad hlavami a potom vystrelila smerom na Wooda, ktorý ju však podletel a pritlačil k zemi.
„Pochopil si?“ dychčal Wood, pričom sa pokúšal strčiť vzpierajúcu sa dorážačku späť do debničky a prichytiť ju tam. „Dorážačky lietajú po ihrisku a snažia sa zhodiť hráčov z metiel. Preto sú v každom družstve dvaja odrážači – u nás sú to weasleyovské dvojčatá – ich úlohou je chrániť vlastných hráčov pred dorážačkami a odrážať ich na súpera. Tak čo – pamätáš si to?“
„Traja triafači sa usilujú skórovať prehadzovačkou; strážca stráži obruče; odrážači odrážajú od svojho družstva dorážačky,“ vysypal zo seba Harry.
„Výborne,“ pochválil ho Wood.
„Hm – a zabili už dorážačky niekoho?“ opýtal sa Harry a dúfal, že to znelo dostatočne ľahostajne.
„Na Rokforte nie. Mali sme tu síce niekoľko zlomených sánok, ale inak nič vážne. No a posledný hráč družstva je stíhač. To si ty. Ty si nevšímaš ani dorážačky, ani prehadzovačku...“
„... pokiaľ mi nerozbijú hlavu.“
„Neboj sa, lepších odrážačov, ako sú Weasleyovci, nenájdeš – tým chcem povedať, že obaja sú veľmi ohľaduplní odrážači.“
Wood siahol do debničky a vybral z nej poslednú štvrtú loptu. V porovnaní s prehadzovačkou a dorážačkami bola celkom drobná, veľká asi ako väčší vlašský orech. Bola žiarivožltá a po bokoch sa jej trepotali dve strieborné krídelká.
„A toto,“ povedal Wood, „je ohnivá strela, najdôležitejšia lopta zo všetkých. Je veľmi ťažké chytiť ju, lebo je nesmierne rýchla a dobre ju nevidno. Úlohou stíhača je nájsť ju a chytiť. Musíš kľučkovať medzi triafačmi, odrážačmi, dorážačkami a prehadzovačkou, aby si ju získal skôr ako súper, pretože družstvo, ktorého stíhač sa zmocní ohnivej strely ako prvý, si pripisuje stopäťdesiat bodov a väčšinou má už vyhraté. To je dôvod, prečo stíhač inkasuje najviac faulov. Metlobalový zápas sa končí až vtedy, keď niektoré z družstiev chytí ohnivú strelu, čo môže trvať aj celú večnosť – rekordný zápas trval tuším tri mesiace, vtedy bolo treba zháňať náhradníkov, aby sa mohli hráči aspoň trochu vyspať.
Takže to by bolo všetko – nejaké otázky?“
Harry pokrútil hlavou. To, čo má robiť, pochopil, horšie to však bude, keď to bude musieť predviesť v praxi.
„S ohnivou strelou si zatrénujeme nabudúce,“ povedal Wood a opatrne ju položil späť do debničky, „je už skoro tma, mohli by sme ju stratiť. Trochu ťa preskúšam s týmito tu.“
Vytiahol z vrecka zopár golfových loptičiek a o chvíľu boli obaja vo vzduchu. Wood hádzal loptičky z celej sily všetkými smermi a Harry ich chytal.
Neušla mu ani jediná a Wood bol veľmi spokojný. Po hodine a pol bola už taká tma, že nemohli pokračovať.
„Tento rok bude na metlobalovom pohári naše meno,“ povedal s blaženým úsmevom Wood, keď sa unavení vracali do hradu. „Vôbec by ma neprekvapilo, keby si tromfol aj Charlieho Weasleyho, a ten mohol veru hrať aj za anglické národné družstvo, keby kdesi v tramtárii nenaháňal draky.“
Harry bol teraz veľmi zaneprázdnený. Okrem všetkých tých úloh, čo dostávali, mával trikrát do týždňa metlobalový tréning. Ani sa nenazdal a bol na Rokforte už dva mesiace. Na hrade sa cítil oveľa viac doma ako na Privátnej ceste. A teraz, keď už zvládli základy čarodejníckeho učiva, bolo aj vyučovanie zaujímavejšie.
Keď sa 31. októbra ráno zobudili, chodbami sa šírila lahodná vôňa pečenej tekvice. To nebolo všetko, profesor Flitwick im na hodine čarovania oznámil, že už vedia dosť na to, aby mohli pristúpiť k premiestňovaniu predmetov vo vzduchu, a to bolo čosi, po čom všetci zmierali túžbou od chvíle, keď na vlastné oči videli, ako profesor Flitwick začaroval Nevillovho potkana a ten sa potom vznášal po triede. Profesor Flitwick zadelil žiakov do dvojíc. Harry mal cvičiť so Seamusom Finniganom (veruže mu odľahlo, lebo v tej chvíli sa pohľadom pokúšal upútať jeho pozornosť aj Neville). Zato Ron bol vo dvojici s Hermionou Grangerovou. Ťažko povedať, či to štvalo viac Rona, alebo Hermionu. Tá sa s nimi nebavila odo dňa, keď Harrymu prišla poštou metla.
„A nezabudnite na ten pekný pohyb zápästia, čo sme si trénovali!“ škriekal na nich profesor Flitwick, stojaci ako zvyčajne na kope kníh. „Najskôr náprah, potom švih, nezabudnite, náprah a švih. A musíte poriadne vysloviť zaklínadlo, to je tiež veľmi dôležité – len si spomeňte na čarodeja Baruffia, ktorý povedal ,s‘ namiesto ,f‘ a našiel sa na zemi s divým býkom na hrudi.“
Bolo to veľmi ťažké. Harry so Seamusom robili náprah za náprahom, švih za švihom, no pierko, ktoré mali nadvihnúť, stále nehybne ležalo na lavici. Seamusovi došla trpezlivosť, postrčil pierko prútikom a to vzbĺklo, Harry ho potom musel hasiť klobúkom.
Ronovi sa pri vedľajšom stole nedarilo o nič lepšie.
„Vingardium leviosa!“ vykrikoval a mával dlhočiznými rukami ako veterný mlyn.
„Hovoríš to zle,“ oborila sa naňho Hermiona. „Musíš povedať Ving-gar-dium levi-o-sa, to ,gar‘ musí byť dlhé.“
„Keď si taká múdra, tak si to rob sama,“ odvrkol Ron.
Hermiona si vyhrnula rukávy habitu, švihla prútikom a zvolala: „Vingardium leviosa!“
Pierko sa odpútalo od lavice a vznieslo sa asi meter nad ich hlavy.
„Ach, výborne!“ vykríkol profesor Flitwick a natešene tlieskal. „Pozrite sa všetci, slečna Grangerová to dokázala!“