Ron s Hermionou vyšli asi po piatich minútach krútiac hlavami. Spoločne sa išli naobedovať.
„Keď tu nebudem, hľadajte ďalej, dobre?“ prikázala im Hermiona. „Ak niečo zistíte, pošlite mi sovu.“
„A ty sa opýtaj rodičov, či o Flamelovi niečo nepočuli,“ povedal Ron. „Ich sa predsa nemusíš báť.“
„To teda nie, obaja sú totiž zubári,“ smiala sa Hermiona.
Prázdniny sa začali a Ronovi s Harrym bolo tak dobre, že si na Flamela ani nespomenuli. Izbu mali len sami pre seba a v klubovni bolo oveľa menej študentov ako inokedy, takže sa im ušli výhodné kreslá hneď pri kozube. Sedeli pri ohni a napchávali sa všetkým, čo sa dalo napichnúť na ražeň – chlebom, koláčikmi z piškótového cesta, penovými cukríkmi – a kuli plány, ako sa zbaviť Malfoya, nesmierne sa na tom zabávali, hoci vedeli, že to i naďalej zostane iba ich zbožným želaním.
Ron začal Harryho učiť čarodejnícky šach. Hralo sa to podobne ako muklovský šach, akurát so živými figúrkami, a Harry si pritom pripadal ako veliteľ vojska, bojujúceho v ozajstnej bitke. Ronov šach mal už veľa rokov a bol celý obitý. Ako všetko, čo vlastnil, aj on už predtým niekomu patril – tentoraz starému otcovi. Staré figúrky však neboli nevýhodou, skôr naopak. Ron ich tak dokonale poznal, že ich vždy prinútil urobiť to, čo chcel.
Harry hral s figúrkami, ktoré mu požičal Seamus Finnigan, a tie mu príliš nedôverovali. Nebol veľmi dobrým hráčom, figúrky naňho neustále čosi pokrikovali a on sa vonkoncom nemohol sústrediť. „Kam ma to posielaš? Nevidíš, že tam má koňa? Pošli radšej jeho, ten nám chýbať nebude.“
Keď si Harry večer pred Štedrým dňom líhal spať, tešil sa na dobré jedlo a kopec zábavy, darčeky vôbec nečakal. No len čo sa ráno zobudil, zbadal pri posteli kôpku balíčkov.
Vstal, obliekol si župan a začul Ronov rozospatý hlas: „Veselé Vianoce.“
„Aj tebe,“ povedal Harry. „Nejdeš sa pozrieť? Dostal som nejaké darčeky!“
„A čo si čakal? Uhlie?“ spýtal sa ho Ron a obrátil sa k svojej kôpke, ktorá bola oveľa väčšia ako Harryho.
Harry sa načiahol za balíčkom na samom vrchu. Bol zabalený v hrubom baliacom papieri a bolo na ňom načmárané ,Harrymu od Hagrida‘. Vnútri ručne vyrezávaná drevená flauta. Hagrid ju zrejme robil sám. Harry do nej fúkol – zvuk, ktorý z nej vyšiel, sa podobal tomu, čo vydáva sova.
Pri ďalšom, veľmi malilinkom balíčku bol priložený lístok.
Dostali sme odkaz a prikladáme vianočný darček. Strýko Vernon a teta Petunia. K lístočku bola pribalená päťdesiatcentová minca.
„Pekné od nich, že nezabudli,“ povedal Harry.
Ron hľadel na mincu a nevychádzal z úžasu.
„Tá je ale čudná!“ zvolal. „Aký zvláštny tvar má! To sú peniaze?“
„Môžeš si ju nechať,“ povedal Harry a musel sa smiať, keď videl, akú má z nej Ron radosť. „Hagrid, strýko a teta – a od koho sú tie ďalšie?“
„Myslím si, že viem, od koho je tento,“ povedal Ron, ukázal na veľmi pohúžvaný balík a trochu sa zapýril. „Od mojej mamy. Písal som jej, že asi nič nedostaneš a... ach, nie,“ vzdychol zhrozene, „ona ti uštrikovala weasleyovský pulóver.“
Harry roztrhol papier a vo vnútri našiel hrubý, ručne pletený, smaragdovozelený pulóver a veľkú škatuľu doma robených fondánových salóniek.
„Každý rok dostávame pulóvre,“ hundral Ron, keď rozbaľoval ten svoj, „a ja vždy tmavohnedý.“
„To je od nej naozaj veľmi milé,“ povedal Harry a ochutnal fondán, bol vynikajúci.
Aj v ďalšom balíčku boli sladkosti – veľké balenie čokoládových žabiek od Hermiony.
Zostával ešte jeden darček. Harry ho chytil do ruky a poťažkal. Rozbalil ho.
Na dlážku vykĺzlo čosi poddajné a striebristosivé a zvinulo sa to do trblietajúcich sa záhybov. Ron zhíkol.
„O tom som už počul,“ povedal tichým hlasom a z rúk mu vypadla škatuľa fazuliek každej chuti, čo dostal od Hermiony. „Ak je to to, čo si myslím – tak je to veľmi vzácne a veľmi, veľmi cenné.“
„Čo je to?“
Harry zdvihol lesklú, striebornú látku. Bola veľmi zvláštna na dotyk, akoby v nej bola votkaná voda.
„Neviditeľný plášť,“ povedal Ron obdivne. „Určite je to on – skús si ho.“
Harry si prehodil plášť cez plecia a Ron vykríkol.
„Nehovoril som!? Pozri sa na seba!“
Harry skĺzol pohľadom na svoje šľapy, no nijaké tam neboli. Vyštartoval k zrkadlu. Áno, bol to on, akurát že hlava sa mu vznášala vo vzduchu a tela nikde. Prehodil si plášť cez hlavu a odraz v zrkadle zmizol celkom.
„Je tu nejaký lístok!“ zvolal odrazu Ron. „Vypadol odtiaľ lístok!“
Harry si vyzliekol plášť a schmatol list. Zrak mu padol na veľmi úhľadné ozdobné písmo, ktoré nikdy predtým nevideclass="underline"
Váš otec si ho pred smrťou u mňa odložil. Je načase, aby som Vám ho vrátil. Užívajte ho s rozumom.
Prajem Vám nádherné Vianoce
Podpis chýbal. Harry uprene hľadel na lístok. Ron zatiaľ obdivoval plášť.
„Za takéto niečo by som dal všetko na svete,“ povedal. „Úplne všetko. Čo ti je?“
„Ale nič,“ odvetil Harry. Zmocnil sa ho veľmi čudný pocit. Kto mu poslal ten plášť? Naozaj patril kedysi jeho otcovi?
Skôr než stihol niečo povedať alebo vymyslieť, dvere na izbe sa rozleteli a vošli Fred a George Weasleyovci. Harry rýchlo plášť skryl. Nemal veru chuť sa oň s niekým deliť.
„Šťastné a veselé!“
„Pozri! Aj Harry dostal weasleyovský pulóver!“
Fred a George mali na sebe modré pulóvre, jeden s veľkým žltým F, druhý s veľkým žltým G.
„Ale Harry má krajší ako my,“ povedal Fred, keď si obzeral jeho pulóver. „Mamka si zrejme dáva viac záležať, keď to nie je pre niekoho z rodiny.“
„Prečo si neoblečieš ten svoj, Ron?“ opýtal sa George. „No tak, daj si ho, je pekný a teplý.“
„Neznášam hnedú,“ namietol Ron, keď si prevliekal pulóver cez hlavu.
„Ty tam nemáš iniciálku,“ poznamenal George. „Mamka si zrejme myslí, že ty nezabudneš, ako sa voláš. Ale my tiež nie sme na hlavu – vieme predsa, že sa voláme Gred a Forge.“
„Čo je to tu za hluk?“
Vo dverách sa objavila tvár Percyho Weasleyho a tvárila sa pohoršene. Zrejme si tiež rozbaľoval darčeky, pretože cez plece mal prehodený obrovský neforemný pulóver, ktorého sa Fred okamžite zmocnil.
„P ako prefekt! Obleč si ho, Percy, no tak, aj my sme si ich dali, a aj Harry má taký.“
„Preš – taň – te...“ huhňal nezrozumiteľne, keď mu dvojičky násilím prevliekali pulóver cez hlavu a zošuchli mu pritom z jedného ucha okuliare.
„Dnes aj tak nesedíš s prefektmi,“ povedal George. „Vianoce sú rodinným sviatkom.“
Percy vypochodoval z miestnosti s oboma rukami pevne pritlačenými k telu.
Harry ešte nikdy nezažil takú nádhernú štedrovečernú oslavu. Pred ním na stole bola asi stovka obrovských pečených moriek, kopy opekaných a varených zemiakov, plné taniere korenistých párkov, hory maslového hrášku, strieborné misy plné lahodnej hustej mäsovej šťavy a brusnicovej omáčky – a zhruba každého pol metra čarodejnícke delobuchy. S tými, čo kupovali Dursleyovci, spolu s malými hračkami z umelej hmoty a nekvalitnými papierovými klobúčikmi, sa to nedalo ani porovnať. Harry s Fredom jeden odistili, a ten nielenže zarachotil, ale vyšľahol z neho záblesk ako z dela, zahalilo ich mračno modrého dymu a zvnútra vyskočil admirálsky klobúk a niekoľko živých, bielych myší. Pri Profesorskom stole si profesor Dumbledore vymenil svoj čarodejnícky klobúk za kvietkovanú baretku a práve sa schuti smial na vtipe, ktorý mu prečítal profesor Flitwick.