„Aj keby som mohol, neurobím. Jazvy sa môžu hodiť. I ja mám nad ľavým kolenom jednu, čo vyzerá presne ako mapa londýnskeho metra. No – dajte mi ho, Hagrid – nech to máme čo najskôr za sebou.“
Dumbledore vzal Harryho do náručia a zamieril k domu Dursleyovcov.
„Mohol – mohol by som sa s ním rozlúčiť, pane?“ opýtal sa Hagrid. Zohol svoju velikánsku zarastenú hlavu nad Harryho a uštedril mu pichľavo-šteklivý bozk. Potom zo seba z ničoho nič vydal pazvuk, podobný kvíleniu raneného psa.
„Pssst!“ zasyčala profesorka McGonagallová, „zobudíte muklov!“
„P-p-pardón,“ vzlykal Hagrid, vytiahol obrovskú, bodkovanú vreckovku a zaboril do nej tvár. „Ja to ne-nevydržím, Lily a James sú mŕtvi – a úbožiačik Harry musí bývať s muklami...“
„Áno, áno, je to veľmi smutné, no musíte sa vzchopiť Hagrid, lebo nás prezradíte,“ šepkala profesorka McGonagallová a nesmelo pritom hladkala Hagrida po ruke. Dumbledore medzitým prekročil nízky záhradný múrik a kráčal ku vchodovým dverám. Položil Harryho opatrne na schod, vybral z plášťa list, vsunul ho Harrymu pod deku a vrátil sa. Celú minútu tam tí traja stáli a hľadeli na drobný uzlík. Hagridovi sa triasli plecia, profesorka McGonagallová odušu žmurkala a iskierky v Dumbledorových očiach, ktoré v nich inokedy tak veselo žiarili, sa kamsi podeli.
„Tak,“ prehovoril napokon Dumbledore, „a je to. Už tu nemáme čo robiť. Môžeme sa pridať k ostatným a oslavovať.“
„Dobre,“ zahundral Hagrid tlmene, „idem Siriusovi Blackovi vrátiť motorku. Brú noc, pani profesorka McGonagallová – pán profesor Dumbledore.“
Hagrid si utrel prúdy sĺz do rukáva, vyšvihol sa na motorku a nakopol motor. S ohlušujúcim rachotom sa vzniesol do výšky a zmizol v tme.
„Dovidenia, profesorka McGonagallová,“ povedal Dumbledore pokyvujúc hlavou. Profesorka McGonagallová namiesto odpovede zatrúbila do vreckovky.
Dumbledore sa zvrtol a vykročil dolu ulicou. Na rohu zastal a vybral zhasínač. Raz šťukol a dvanásť svetelných gúľ vletelo späť do svojich pouličných lámp, Privátnu cestu odrazu zalialo oranžové svetlo a on zazrel mačku, ako mizne za rohom na opačnom konci ulice. Ešte naposledy pozrel smerom k uzlíku v deke na schode pred číslom 4.
„Veľa šťastia, Harry,“ zamumlal. Zvrtol sa na päte, zašušťal plášťom a nebolo ho.
Vánok čeril listy úhľadne zostrihaných živých plotov na Privátnej ceste, ktorá ležala tichučko a usporiadane pod atramentovočiernou oblohou a bola tým posledným miestom, od ktorého by ste očakávali, že sa tam budú diať záhadné veci. Harry Potter sa v deke pomrvil, no nezobudil sa. Jeho malá rúčka zovrela list a on ďalej spal, netušiac, že je výnimočný, že je slávny, že o niekoľko hodín ho prebudí výkrik pani Dursleyovej, ktorá otvorí dvere, aby vyložila von prázdne fľašky od mlieka, že nasledujúcich niekoľko týždňov ho bude jeho bratranec Dudley neprestajne štuchať a štípať... Nemohol tušiť, že práve v tej chvíli sa po celej krajine tajne schádzajú ľudia, dvíhajú čaše a tichým hlasom šepkajú: „Na Harryho Pottera – chlapca, ktorý prežil!“
2
Sklo, ktoré zmizlo
Odo dňa, čo sa Dursleyovci zobudili a na prahu dverí našli svojho synovca, uplynulo takmer desať rokov, no Privátna cesta sa takmer nezmenila. Slnko vystúpilo po tých istých úhľadne upravených predzáhradkách a ožiarilo mosadznú tabuľku s číslom štyri na vchodových dverách Dursleyovcov, vyšplhalo sa do obývačky, ktorá vyzerala presne tak ako onej noci, keď pán Dursley sledoval v televízii tie osudné správy o sovách. Len fotografie na rímse kozuba prezrádzali, koľko času odvtedy uplynulo. Pred desiatimi rokmi tu bolo množstvo fotografií čohosi, čo vyzeralo ako veľká, ružová plážová lopta s dojčenskými čepčekmi rôznych farieb – Dudley Dursley však už dávno nebol tým malým dieťaťom, na fotografiách bolo teraz vidno veľkého chlapca, ako jazdí na svojom prvom bicykli, ako sedí na kolotoči, ako hrá s otcom počítačovú hru, ako ho objíma a bozkáva jeho mama. Nič v miestnosti nenaznačovalo, že by v tej domácnosti býval aj nejaký iný chlapec.
Harry Potter tu však bol a práve teraz spal, no dlho už nebude. Jeho teta Petunia bola hore a jej škrekľavý hlas mal byť preňho prvým zvukom toho dňa.
„Hore sa! Vstávaj! Už aj!“
Harry okamžite precitol. Teta mu znova zabúchala na dvere.
„Vstávaj!“ jačala. Harry počul, ako ide do kuchyne a kladie na sporák panvicu. Prevalil sa na chrbát a pokúšal sa spomenúť si, čo sa mu snívalo. Bol to nejaký pekný sen. S lietajúcou motorkou. Zmocnil sa ho taký zvláštny pocit, že sa mu niečo podobné snívalo už aj predtým.
Jeho teta stála opäť za dverami.
„Už si hore?!“ zahučala.
„Skoro,“ odvetil Harry.
„Tak pohni kostrou a dozri na slaninku. A nie že ju pripáliš, chcem, aby v deň Duduškových narodenín všetko perfektne klapalo.“
Harry si vzdychol.
„Povedal si niečo?“ škriekala teta spoza dverí.
„Nič, nič...“
Dudleyho narodeniny – ako len mohol zabudnúť? Pomaly vyliezol z postele a začal hľadať ponožky. Nejaké našiel pod posteľou, z jednej vytiahol pavúka, a navliekol si ich. Harry bol na pavúky zvyknutý, pretože v komore pod schodmi, kde spával, ich bolo neúrekom.
Obliekol sa a prešiel halou do kuchyne. Kuchynský stôl sa takmer strácal pod haldou Dudleyho darčekov. Všetko nasvedčovalo tomu, že Dudley dostal ten nový počítač, čo chcel, aj ďalší televízor i pretekársky bicykel. Načo chcel pretekársky bicykel, to bolo pre Harryho záhadou, lebo Dudley bol tučný a neznášal akýkoľvek šport – samozrejme, s výnimkou boxovania do niekoho. Jeho obľúbeným boxerským vrecom bol Harry, no to ho najskôr musel chytiť. Harry na to nevyzeral, ale bol veľmi rýchly.
Možno to súviselo s tým, že býval v tmavej komore, Harry však bol odjakživa príliš malý a chudý na svoj vek. Vyzeral dokonca ešte menší a chudší, ako naozaj bol, pretože nosil staré šaty po Dudleym a ten bol asi štyrikrát tučnejší ako on. Harry mal chudú tvár, kostnaté kolená, čierne vlasy a sýtozelené oči. Nosil okuliare s okrúhlymi sklíčkami, ktoré držali pokope len vďaka lepiacej páske, toľkokrát ho Dudley trafil päsťou do nosa. Jediné, čo sa Harrymu na sebe páčilo, bola tenká jazva na čele v tvare blesku. Pokiaľ sa pamätá, má ju odjakživa, a pokiaľ sa pamätá, jeho prvá otázka, ktorú položil svojej tete Petunii, bola, ako k nej prišiel.
„Počas autonehody, pri ktorej zomreli tvoji rodičia,“ povedala mu. „A nevypytuj sa.“
Nevypytovať sa – to bolo základné pravidlo pokojného spolužitia s Dursleyovcami.
Harry práve obracal slaninku, keď do kuchyne vstúpil strýko Vernon.
„Učeš sa!“ zavelil namiesto pozdravu.
Strýko Vernon raz do týždňa zdvihol zrak ponad okraj novín a zreval, že Harryho treba ostrihať. Harry bol u holiča viackrát ako všetci jeho spolužiaci dokopy, no celkom zbytočne, pretože jeho vlasy si aj tak robili, čo chceli – rástli, ako sa im páčilo.
Keď do kuchyne vošiel Dudley s mamou, Harry robil práve volské oká. Dudley sa hrozne podobal na strýka Vernona. Mal veľkú ružovú tvár, kratučký krk, maličké vodnaté modré očká a husté plavé vlasy, pričapené na tupej tučnej hlave. Teta Petunia často vravievala, že Dudley vyzerá ako anjeliček – Harry zase vravieval, že Dudley vyzerá ako prasa v parochni.
Harry položil taniere s vajcom a slaninkou na stôl, čo nebolo také jednoduché, lebo na ňom bolo veľmi málo miesta. Dudley si zatiaľ počítal darčeky. Odrazu sa zamračil.
„Tridsaťšesť,“ povedal a pozrel na svoju mamu a otca. „O dva menej ako minulý rok.“
„Chrobáčik, nerátal si darček od tety Marge, aha, tu je, pod týmto velikánskym od mamičky a otecka.“