Po morkách prišiel na rad horiaci vianočný puding. Percy si skoro zlomil zub na striebornom sikli, ktorý sa ukrýval v jeho porcii. Harry si všimol, že Hagrid neustále objednáva víno, v tvári je čoraz červenší a bozkáva profesorku McGonagallovú na líce, tá sa na Harryho prekvapenie chichotala a pýrila a vôbec jej neprekážalo, že má nakrivo klobúk.
Keď Harry odchádzal od stola, ledva vládal odniesť všetky tie veci, ktoré vypadli z delobuchov. Bol medzi nimi aj balíček nepraskajúcich, fosforeskujúcich balónikov, súprava pomôcok na vytvorenie vlastnej bradavice a nový čarodejnícky šach. Biele myšky kamsi zmizli a Harry mal také neblahé tušenie, že skončili ako večera v bruchu pani Norrisovej.
Harry sa potom ešte hodnú chvíľu guľoval s Weasleyovcami na školskom pozemku a spoločne sa tešili z nádherného dňa. Napokon sa premrznutí, mokrí a udychčaní vrátili ku kozubu v chrabromilskej klubovni, Harry vytiahol svoj nový šach a neuveriteľne rýchlo s Ronom prehral. Tvrdil však, že keby sa mu duch Zloduch nesnažil toľko pomáhať, určite by tak ľahko neprehral.
Potom si dali ešte obložené chlebíky s morčacou šunkou, koláčiky, ovocný pohár, vianočnú tortu a boli takí plní a ospalí, že sa nevládali ani pohnúť, tak iba sedeli a prizerali sa, ako Percy naháňa Freda a Georgea po celej chrabromilskej veži, lebo mu ukradli prefektský odznak.
Boli to najkrajšie Harryho Vianoce. Celý deň mu však čosi nedalo pokoja. Keď si ľahol do postele, mohol o tom konečne v pokoji popremýšľať: neviditeľný plášť, kto mu ho len poslal?
Rona, prejedeného morčacinou a koláčmi, však neťažilo nič tajomného a zaspal v tej chvíli, ako si ľahol do baldachýnovej postele. Harry sa nahol cez peľasť postele a vytiahol spod nej plášť.
Patril otcovi... tento plášť patril jeho otcovi. Na rukách cítil látku jemnejšiu ako hodváb a ľahučkú ako vzduch. Na lístku stálo – užívajte ho s rozumom.
Musí si ho vyskúšať, hneď teraz. Vykĺzol z postele a zahalil sa do plášťa. Keď sa pozrel dolu na svoje nohy, videl iba mesačný svit a tiene. Bol to veľmi čudný pocit.
Užívajte ho s rozumom.
Odrazu po únave ani stopy. Pred ním a jeho plášťom sa otváral celý Rokfort. Stál tam v tme a tichu a pocítil záchvev vzrušenia. V tomto môže ísť, kam len chce, a Filch sa o tom nikdy nedozvie.
Ron čosi zamrmlal zo sna. Má ho zobudiť? Niečo ho však zastavilo – je to plášť jeho otca – cítil, že tentoraz – po prvýkrát – ho chce vyskúšať sám.
Vykradol sa z izby, zišiel dolu schodmi a preliezol dierou v stene.
„Kto je tam?“ zapišťala Tučná pani. Harry ani nemukol. Náhlivo prešiel chodbou.
Kam teraz? Zastal, srdce ma divo búšilo, a premýšľal. A vtedy mu svitlo. Zakázané oddelenie knižnice. Bude si môcť čítať, koľko len chce. až kým nezistí, kto je Nicolas Flamel. Zavinul sa tuhšie do neviditeľného plášťa a vykročil.
V knižnici bola tma ako v rohu a vyzeralo to tam desivo. Harry vošiel medzi police s knihami a zapálil lampáš, aby videl, kadiaľ ide. Vyzeralo to, akoby sa lampáš vznášal vo vzduchu, a hoci Harry cítil, že ho drží pevne v ruke, pri pohľade naň mu naskakovala husia koža.
Zakázané oddelenie sa nachádzalo na samom konci knižnice. Opatrne prekročil lano, ktoré oddeľovalo tieto knihy od ostatných, a zdvihol lampáš nad hlavu, aby mohol čítať názvy kníh.
Tie mu však nič nehovorili. Vyblednuté, odlupujúce sa písmená patrili k jazykom, ktorým nerozumel. Jedna z kníh mala na obale akúsi tmavú škvrnu, vyzeralo to celkom ako krv. Harrymu od strachu prebehli po chrbte zimomriavky. Možno si to len navrával, možno nie, ale mal dojem, že z kníh vychádza slabý šepot, akoby vedeli, že je tu niekto nepovolaný.
Musel kdesi začať. Položil lampáš opatrne na dlážku a blúdil očami po dolnej polici, či nenaďabí na nejakú zaujímavo vyzerajúcu knihu. Jeho pozornosť upútala obrovská, strieborno-čierna bychla. S námahou ju vytiahol, bola naozaj ťažká, položil si ju na kolená a roztvoril.
Odrazu sa do ticha ozval prenikavý hrôzostrašný výkrik – a vychádzal z tej knihy! Harry ju okamžite zaklapol, jačanie však neustávalo, bol to vysoký, neprerušovaný, uši trhajúci tón. Ustúpil o krok dozadu, prevrhol lampáš, ktorý v tej chvíli zhasol. Odrazu začul z chodby kroky – vopchal jačiacu knihu späť na policu a utekal.
Vo dverách minul Filcha. Ten sa pozeral divokým pohľadom rovno skrz neho, Harry mu prekĺzol popod ruku, trielil po chodbe a v ušiach mu neprestajne znel ten hrozný zvuk.
Odrazu zastal pred vysokým brnením. Tak zúfalo sa snažil dostať sa čo najrýchlejšie von z knižnice, že si vôbec neuvedomil, kam beží. Všade bola tma a on vonkoncom netušil, kde je. Vedel, že podobné brnenie stojí aj pred kuchyňou, no teraz bol predsa o päť poschodí vyššie.
„Prikázali ste mi, pán profesor, aby som vám okamžite oznámil, keby sa niekto túlal v noci po škole. Ktosi bol v knižnici – v Zakázanom oddelení.“
Harry cítil, ako mu tuhne krv v žilách. Nech už bol Filch kdekoľvek, zrejme poznal skratku, pretože jeho falošný, medový hlas sa približoval a Harry na svoj úžas zistil, že ten, kto mu odpovedá, je Snape: „V Zakázanom oddelení? Nemôžu byť teda vôbec ďaleko, dostaneme ich.“
Harry zostal stáť ako prikovaný. Filch so Snapom vyšli odrazu spoza rohu a blížili sa priamo k nemu. Samozrejme, že ho nevideli, no chodba bola veľmi úzka, ešte pár krokov a vrazia doňho – vďaka plášťu je síce neviditeľný, ale nie nehmotný.
Ustupoval tak rýchlo, ako sa len dalo. Dvere na ľavej strane boli odchýlené. Inú možnosť nemal. Stiahol brucho, aby do nich nedrgol, pretlačil sa dnu a veľmi mu odľahlo, že si nič nevšimli. Prešli popri dverách, Harry stál pritisnutý k stene, zadržiaval dych a čakal, kým doznejú ich kroky. To bolo o chlp, skutočne o chlp. Uplynulo niekoľko sekúnd a on sa rozhliadol po miestnosti, v ktorej sa skryl.
Vyzerala ako nepoužívaná učebňa. Pri stene sa kopili tmavé tiene stolov a stoličiek a videl tam aj prevrátený kôš na papiere – o protiľahlú stenu sa však opieralo čosi, čo vyzeralo, akoby sem nepatrilo, akoby to sem ktosi dal iba preto, aby to nezavadzalo.
To čosi bolo nádherné zrkadlo, siahajúce až po strop, malo bohato zdobený zlatý rám, ktorý stál na dvoch obrovských vtáčích nohách s pazúrmi. Celkom navrchu bol nápis: Erised stra ehru oyt ube cafru oyt on wohsi.
Teraz, keď sa už zvuk Snapových a Filchových krokov rozplynul a Harry sa trocha upokojil, pristúpil k zrkadlu, že sa doň pozrie, no nevidel sa. Postavil sa rovno pred zrkadlo.
Musel si prikryť dlaňou ústa, aby nevykríkol. Obzrel sa za seba. Srdce sa mu rozbúchalo ešte divšie, ako keď začala jačať tá kniha – v zrkadle videl okrem seba mnoho iných ľudí, ktorí stáli tesne za ním.
V miestnosti však okrem neho nebol nik. Celý zadýchaný sa obrátil naspäť k zrkadlu.
Videl sám seba, bieleho sťa krieda a vyplašeného, a vzadu za ním stáli najmenej desiati ďalší ľudia. Obzrel sa ponad plece – no nikoho nevidel. A čo ak sú aj oni neviditeľní? Čo ak sa nachádza v miestnosti plnej neviditeľných ľudí a toto zrkadlo je čarovné a odráža aj podoby tých, čo sú neviditeľní?
Opäť sa pozrel do zrkadla. Hneď za ním stála nejaká pani, usmievala sa naňho a kývala mu. Načiahol k nej ruku, no cítil iba vzduch. Keby tam naozaj stála, musel by sa jej predsa dotknúť, veď ich odrazy stáli tesne za sebou, ale vôkol neho bolo prázdno – ona i tí ostatní existovali len v zrkadle.
Bola to krásna žena. Mala tmavočervené vlasy, oči... má oči celkom ako ja, pomyslel si Harry a nahol sa bližšie k zrkadlu. Jasnozelené – dokonca presne taký istý tvar. Vtom si všimol, že tá žena plače; usmieva sa a plače zároveň. Vysoký, chudý, čiernovlasý pán, stojaci hneď vedľa, jej položil ruku okolo pliec. Mal okuliare a veľmi strapaté vlasy. Vzadu na temene mu odstávali, presne ako Harrymu.